Táto lákavá pozícia nie je pre spisovateľa vždy výhodná, pretože počíta s mimoriadne vnímavým publikom. V skutočnosti sa totiž autor nachádza v neistom a nebezpečnom konflikte dvoch nezlučiteľných svetov filozofie a života. Práve toto neisté postavenie so sebou prináša okrem iného aj riziko nepochopenia a osamelosti. Je to až zarážajúco otvorený pohľad, najmä preto, že sám Peter Macsovszky patrí k autorom, ktorí sa nachádzajú práve vo sfére tohto neistého priestoru. Nakoniec aj jeho najnovší román Želáte si novú kúpeľňu? je toho dôkazom.
Foto: Drewo a srd
Prostredím, v ktorom sa dej knihy, ak má vôbec zmysel o deji hovoriť, odohráva, je budúcnosť vzdialená od súčasnosti približne dvadsať či tridsať rokov. Hlavnou postavou, o ktorej autor na prebale knihy tvrdí, že je postavou vedľajšou, je Frag Preguntas, milovník filmových hororov a prevádzkovateľ galérie s dielami odstrčených géniov. Na začiatku knihy sme na chvíľu svedkami každodenného kolobehu jeho života, ktorý sa naruší v deň, keď sa Frag dozvedá o plánovanej rekonštrukcii kúpeľne. Tento zásah prichádza zhora, bez predchádzajúceho vedomia Fraga alebo jeho manželky Meandry, s ktorou žijú spolu v nájomnom byte, a tak tento fakt nemôžu ovplyvniť. Je to síce malý impulz, no postačuje na to, aby sa spustil kolotoč zvláštnych, priam kafkovských udalostí. Kafkovských v zmysle ich otvorenosti pre viacero možných interpretácii, a nie ako synonyma nezrozumiteľnosti, absurdnosti či zložitosti, aj keď niektorí budú asi uvažovať aj o tom. Jednoducho povedané, dej je v tomto texte zredukovaný len na to, aby sa niečo dialo, pretože niečo sa musí diať, aby sa mohlo diať niečo iné.
Nehrozí nič, len pomalý zánik
Autor sa v románe dotýka súčasne niekoľkých tém, medzi ktorými ako najkomplexnejšie vynikajú témy tvorby a tvorivosti. Macsovszky tento problém neuchopuje sterilne v línii umelec a dielo, práve naopak, pýta sa na podstatu tvorivosti vo svete a z tejto sokratovskej, esenciálnej a zároveň nezodpovedanej otázky, vyvodzuje optiku hľadania, ktorá modeluje veľmi originály diskurz. Práve v tomto zmysle je román filozofickým pokusom o komplexné uchopenie problémov umenia, tvorby a umelca. Na rozdiel od esteticko-filozofickej analýzy však v tomto texte nemyslíme pojmami, ale živým a premenlivým jazykom.
Skúmanie sa začína niekde pri pokazenom DVD prehrávači, akejsi nevedomej, bezduchej „mašine“, ktorá občas pôsobí, akoby mala vlastnú vôľu, a končí sa otázkou zmyslu umeleckej činnosti vôbec. Konkrétne otázkou veľmi aktuálnou a to, aký je status quo menšinovej, stredoeurópskej literatúry a jej tvorcov: „Vlastne je to výnimočné postavenie, aké americký, ruský alebo trebárs čínsky spisovateľ nezažije. Nehrozí svetový chýr, nehrozí bohatstvo z komerčného úspechu, nehrozí väzenie za nevhodné slovo – nehrozí nič. Len pomalý zánik. Spisovateľa, jazyka i čitateľa. Zánik plný patetických póz.“
Hľadanie či analýza tvorivosti sa na viacerých miestach pretína s problémom osamelosti. Stretávame sa s ňou hneď na začiatku Macsovszkého textu, kde zatiaľ ešte nie je pripisovaná hlavnej postave, ale objektu jej pozorovania: „Som sama, nie je tu vôbec nikto, v týchto bábkach z mäsa neprebýva nijaké pozorné bytie, kráčam bezhraničným snovým mestom. Som tu jediná bdelá bytosť, ale dokázať neviem ani len to, že žijem.“ (s. 17) Sociálnu osamelosť Fraga Preguntasa znásobuje aj problém chýbajúcich úradných záznamov o evidencii či dokonca existencii jeho manželky. Podobne je to aj s Fragovou prácou, poznamenanou problémom financovania chodu galérie. Celý román sa odohráva v prostredí prebyrokratizovanej spoločnosti, ktorá pôsobí o čosi skutočnejšie než len ako vízia blízkej budúcnosti.
Presná diagnóza
Vďaka predstieranej časovej a priestorovej neurčitosti text pomerne presne charakterizuje niektoré symptómy súčasného stavu našej spoločnosti, napríklad lokálneho malomeštiackeho infantilizmu: „Človek sa inštinktívne potrebuje obložiť obranným valom kumpánov. Aby z bezpečia mohol vracať facky. Lebo v malom meste jakživ nikto nedospeje, večne tu platí zákon, že každú facku treba vrátiť. Každú jednu, aj tú najmenšiu a náhodnú facku, aj keď to nedáva žiaden zmysel a aj keby to malo privodiť hromadnú záhubu.“ (s. 68)
Macsovszky pritom nie je prvým a asi ani posledným autorom, ktorý sa u nás vyrovnáva s touto témou. V slovenskej literatúre sa rieši už od čias romantizmu a nedávno ju spracoval aj Pavel Vilikovský v novele Pes na ceste. Ale zatiaľ čo nás bernhardovský štýl Psa na ceste odkazuje priamo k stredoeurópskemu literárnemu kontextu, Macsovszkého štýl je odlišný. Cítiť v ňom odstup spôsobený na jednej strane zasadením deja do času neurčitej budúcnosti a čo je dôležitejšie, na strane druhej v spôsobe vyjadrovania, ktoré pripomína niektoré staršie texty Michela Houellebecqa.
Najnovšia Macsovszkého kniha nie je len o problémoch umenia, ale aj o prehodnocovaní zaužívaných kategórii textu. Pokúša sa ohýbať jazyk, presmerovať jeho význam do väčšieho celku za hranice vyznačené jednohlasnou vetou príbehu. Je to nevyhnutný postup, ak si uvedomíme, že úlohou spisovateľa je objasňovať spoločnosti diagnózu, ktorú jej vystavuje kritická filozofia. Zmysel tejto sizyfovskej práce spočíva v tom, že nachádza problémy na miestach, kde ich nikto nevidí, komplikuje samozrejmosť aj tých najbanálnejších situácií a zneisťuje. Na to všetko je potrebná istá miera odstupu či vzdialenosti. A vzdialenosť sa dá chápať rôzne, vždy však vyvoláva určité napätie, pretože popiera istotu pevného miesta. Ak by sme si mali vybrať medzi jej krajnosťami, ktorými sú blízkosť a odstup, tak v Macsovszkého texte dominuje odstup. Práve on mu umožňuje stanoviť diagnózu určitej zvláštnej nerovnováhy sveta, v ktorom žijeme. Nie je prekvapujúce, že táto diagnóza je veľmi presná. Najmä vďaka nej patrí najnovšia Macsovszkého kniha do „veľkej“ literatúry.
