Jubilantov rok

Storočnica Dominika Tatarku (14. marca 2013) podnietila viacero jubilejných akcií. Slávnostnejší charakter malo aj odovzdávanie Ceny Dominika Tatarku (13. marca). A bola to zároveň príležitosť znovu vydať niektoré Tatarkove diela.

24.05.2013 05:00
debata

V Literárnom informačnom centre vyšli jeho Písačky pre milovanú Lutéciu, v Artfore Navrávačky, upravované pre prvé vydanie Martinom M. Šimečkom a Jánom Langošom, a autentické Navrávačky (prepis z magnetofónových pások) v druhom vydaní tiež v LIC-e. Zrejme sa chystajú aj ďalšie veci. Treba však povedať, že v Tatarkovom prípade sú vo vydávaní jeho diel ešte stále resty. A rovnako – hoci sa mu venovalo viacero kritikov či vedcov – chýba o ňom dôkladná monografia.

Mária Bátorová: Dominik Tatarka slovenský Don... Foto: Veda
Dominik Tatarka slovenský Don Quijote Mária Bátorová: Dominik Tatarka slovenský Don Quijote. Sloboda a sny. Veda

Pokúsila sa o ňu Mária Bátorová v publikácii Dominik Tatarka slovenský Don Quijote. Sloboda a sny. Autorka sa tu vyhla chronológii, bežnej či nevyhnutnej v žánri monografie. Úvodnú časť knihy situovala do jeho disidentských čias. Rovnako nevenovala pozornosť všetkým Tatarkovým dielam. Výberový postup uplatnila aj pri interpretáciách Tatarkovej tvorby. Sledovala však všetky Tatarkove aktivity a v tomto zmysle sa jej podarilo vytvoriť Tatarkov ucelený portrét. Zaujímajú ju také problémy, ako je autorská identita (zistila u Tatarku viac identít), autenticita tvorby, autobiografické prvky v Tatarkovom diele, jeho názory na kultúru, národ, demokraciu, slobodu atď.

Pozornosť venuje aj Tatarkovým víziám (snom), ako bola Obec Božia, všíma si jeho afinity s francúzskym existencializmom a v tejto súvislosti hovorí o absurdite, smrti, odcudzenosti, samovražde, revolte a, pochopiteľne, o slobode. Porovnáva Tatarku s Camusom, načrtáva paralely medzi ich životnými osudmi i tvorbou.

Ani jeden z nich sa nepokladal za existencialistu, hoci mali k nemu obaja blízko. Tatarka (aj Camus) rieši tie isté problémy ľudskej existencie ako francúzski existencialisti, no jeho riešenia sú iné, vyslovene pozitívne, čo zdôraznila aj autorka. Komparácia je pre Bátorovú trvalou metódou. Tatarku porovnala aj s L.Vaculíkom (problém disentu), aj s J. C. Hronským (vzťah prírody a kultúry). Tatarka je pre Bátorovú typický autor moderny, s dôrazom na individualitu, jedinečnosť, originalitu, bráni ho proti tým, čo ho zaraďujú k postmoderne. Dôvod, prečo "pasovala“ Tatarku za Dona Quiota, zdôvodnila nasledovne: "Nespokojnosť, vízia a schopnosť zasiahnuť, zaujať postoj, obetovať pre predstavu pohodlie, táto donkichotská poloha je Tatarkovi vlastná.“ Možno k tomu pridať konzekventnosť niesť dôsledky za vzburu, ktorú moc likvidovala. A znášať osamelosť, kým nepríde dobrá duša, obyčajne v podobe milej, ktorej otvorí celé svoje vnútro.

Kniha je napísaná expresívnym, zainteresovaným jazykom. Autorka je fascinovaná Tatarkovým životným príbehom a jeho transpozíciou do literárneho diela. Fascinácia jej však nebráni vidieť negatíva: ideovo protichodné a vnútorne nezlučiteľné veci, publikované takmer naraz. Má pre to aj slovo ospravedlnenia: pokus o záchranu. Dá sa to však vysvetliť aj ináč: Tatarkovou vierou, ktorá prechádzala z jedného objektu na druhý, bez toho, aby ten prvý zatratila. V tatarkovskej publikácii treba vyzdvihnúť čítanie textu, dáva impulzy a podnety, čo nie je málo.

debata chyba