Papierová škatuľa od televízora stála na rohu Bílekovej a Hvozdovej ulice od rána. Vlastne až ráno si ju všimli prví rozospatí okoloidúci náhliaci sa na zastávku autobusu. Takže tam mohla stáť už skôr. Možno aj od polnoci, ktovie.
Niekto ju položil na chodník tesne k múru paneláka, a pretože nikomu nezavadzala, nikto sa ju ani nesnažil odhodiť do smetí.
Pár minút po siedmej sa pohla prvý raz. Iba slabý záchvev, nenápadný pohyb sem a tam. Potom sa pohla viac, rozkývala sa zboka nabok, ale iba na chvíľu, a opäť znehybnela.
Malý dlhosrstý jazvečík ju ovoňal, zodvihol nohu a označkoval ju. Odbehol, no ešte raz sa k nej vrátil. Zaštekal na svojho pána a upozornil ho, že niečo nie je v poriadku.
„Beny! Beny, ku mne! Čo to má znamenať?“
Beny chcel pána upozorniť, že niečo zacítil, ale pán už mal kúpené noviny aj cigarety a chcel od neho iba jedno – aby sa konečne vyprázdnil a aby sa mohli vrátiť domov. Po nočnej si chcel prečítať ranné správy, vyfajčiť dve obligátne cigarety a konečne si ľahnúť.
„Beny! K nohe… Neštekaj, ty hnusoba chlpatá, a ser už konečne! Dokedy ťa budem zase naháňať?“
Beny svojho pána chápal, nemal to s ním ľahké, tak zabehol na trávu, pričupol a konečne to z neho vybehlo. Také malé nič, že sa to ani neoplatilo zbierať do vrecka, pán to teda nechal iba tak na trávniku ako skoro všetci majitelia psov na sídlisku.
„Beny, ku mne! Domov!“
Beny sa ešte raz obzrel za škatuľou, a keď sa opäť pohla, zaštekal, no pán už čítal titulky ranných novín a tešilsa na periny, a šikovnosť svojho psa skomentoval iba strohým:
„Beny! Prestaň štekať a ťahaj konečne domov!“
Tak teda išli domov.
Škatuľa od televízora sa znova pohla. Niečo v nej zaskučalo alebo zaškrípalo, alebo zastonalo…
Škatuľa od televízora sa znova pohla, no teraz trochu inak. Nahla sa, rozkývala, vrchný kartónový príklop sa otvoril a škatuľa spadla na bok.
Zo škatule vyliezlo holé dieťa – dojča s blankytnomodrou pamperskou. Vôbec sa nerozpakovalo nad tým, kde je, nezaplakalo – štvornožky preliezlo krížom cez chodník a cez pás trávy. Preliezlo až na obrubník a pomedzi dve zaparkované autá mierilo na hlavnú cestu.
Vodič autobusu zahol na križovatke doprava, a keďže zastávka bola iba pár metrov od križovatky, vyradil rýchlosť a začal brzdiť. Iba pre istotu fľochol pohľadom dolu na kolesá pozdĺžne zaparkovaných áut. Už sa mu neraz stalo, že odtiaľ vybehla mačka alebo pes, alebo vyletela lopta.
Vodič zaregistroval pohyb a ako ozajstný profesionál reflexívne zošliapol brzdový pedál. Pes sa spoza zaparkovaného auta plazil naozaj pomaly, ale vodičov profesionálny odhad ho varoval: ak pôjdu obaja ďalej tou istou rýchlosťou, určite sa stretnú. Vodič silnejšie pritlačil na brzdový pedál, strhol volant a potom už iba odovzdane čakal, čo sa stane.
Najprv začali nadávať cestujúci, lebo pár ich popadalo, potom si v duchu zanadával aj vodič, lebo pes liezol priveľmi pomaly, aby stihol spod kolies utiecť. Zošliapol pedál z celej sily, ale katastrofe aj tak nestihol zabrániť. Neubrzdil, to vedel hneď, lebo pes mu zmizol pod predným nárazníkom.
Autobus konečne zastal.
Vodič pár sekúnd sedel ani prikovaný, kŕčovito zvieral volant. Až teraz si uvedomil, že pes bol akýsi čudný.
„Kristepane…“ zastonal. Dobre vedel, že po dopravnej nehode už nebude môcť jazdiť, bude musieť ísť domov, potom na preskúšanie, potom ku psychológovi, potom ďalšie problémy, a to všetko práve teraz, keď sa narodila malá, žena bude na materskej a on bude potrebovať každú korunu a…
Otvoril predné dvere a vybehol z autobusu. Nechcel to vidieť, ale musel sa pozrieť, bol vodič autobusu a bol zodpovedný za všetkých cestujúcich, za všetko, čo vyviedol, tak sa musel pozrieť.
Opatrne nazrel cez roh autobusu… ale na ceste nebolo nič, nijaké chlpy, nijaká krv, nič zvláštne. Tak si čupol.
Musel sa oprieť o nárazník, inak by od úžasu spadol na zadok.
Pod autobusom ležalo na chrbte dieťa. Úplne nahé dojča iba v blankytnomodrej pamperske. Hrabalo ručičkami-nožičkami ako prevrátená lienka a smialo sa. Hlavičku malo od predného kolesa asi desať centimetrov.
Kľakol si, chňapol ho za nohu a vytiahol ho. Vstal, zmučene sa oprel o bok autobusu a privinul si ho na hruď ako to svoje doma. Aj privrel oči a pohojdal ho – ako to doma.
Ľudia v autobuse prestali bohovať a oprašovať sa, všetci zízali cez okná, neverili vlastným očiam.
Po chodníku prechádzala staršia pani, ťahala za sebou nákupnú tašku na kolieskach. Pristavila sa a milo sa usmiala.
„Jééj… to je vaše? A čo mu nedáte aspoň košieľku, veď môže prechladnúť.“
Vodič autobusu mal sto chutí jednu jej vraziť.
Dominik Dán - Kráska a netvor
Podľa skutočnej udalosti!
Maďarskí policajti našli kúsok od štátnej hranice nahé zmasakrované telo mladej dievčiny. Pitva potvrdila, že pred smrťou bola brutálne znásilnená a vrah ju neľudsky mučil. O pomoc pri určení totožnosti neznámej požiadali policajtov z okolitých štátov, ale jedinú poriadnu stopu našli vraždári z Nášho Mesta Chosé s Krauzom. Aj na oddelení vrážd je takýto masaker raritou. Oveľa väčšou než opustené batoľa, ktoré vyliezlo zo škatule od televízora iba tak pohodenej na chodníku a odplazilo sa pod kolesá prechádzajúceho autobusu. Ako tieto dva prípady súvisia a či sa podarí chytiť vraha mladej študentky, zatiaľ nevie nikto.
Kniha Kráska a netvor vychádza vo vydavateľstve Slovart.
