Melancholikovo uvzaté unikanie do pamäti

Čítanie knihy dvoch próz Pavla Vilikovského, novely a poviedky, so zastrešujúcim názvom Prvá a posledná láska v mnohom pripomenie predchádzajúcu prózu Pes na ceste

28.05.2013 05:00
debata

Najprv treba odbiť vtieravú myšlienku, že autor sa už predviedol aj v lepšej forme, a premôcť nepríjemný dojem, že kedysi chirurgicky presné vety vystriedala trochu nepríjemná uvravenosť. A na to ešte treba zhovievavo akceptovať – nazvime to – spoločenskú líniu, prítomnú v oboch knihách, ktoré presne ukazuje, že v mnohých podstatných momentoch súčasné Vilikovského texty svojou mentalitou zotrvávajú v 90. rokoch.

Pavel Vilikovsky: Prvá a posledná láska /... Foto: Slovart
Pavel Vilikovsky: Prvá a posledná láska Pavel Vilikovsky: Prvá a posledná láska / Slovart / 2013

V prípade Psa na ceste na to poukazuje traktovanie problémov národnej identity, v novelách Na ľavom brehu pamäti a Štvrtá reč zasa tak trochu salónne uhladené glosovanie historických udalostí 20. storočia ale aj klišeovité zobrazovanie prítomnosti prostredníctvom figúrok bodrých podnikateľov a kultúrnych manažérov, ktorí „lámu“ umelcov uzatvoriť pakt s komerciou. Na minulosť, teda na staršie autorove texty, odkazujú aj témy, postavy a postupy oboch noviel. Privolávanie, „exhumovanie“ dávno mŕtveho, či už blízkeho človeka zo spomienok v novele Z ľavého brehu pamäti, alebo cudzieho, v snahe priblížiť sa životu iného, v poviedke Štvrtá reč, tvorilo kostru poviedky Pán spomienok zo zbierky Čarovný papagáj. V tupej, truhlíkovskej žoviálnosti a bohapustom táraní podnikateľa Petroviča, eštebáka majora Petráša a trochu aj protagonistovho kamaráta z tej istej prózy spoznávame „slovenského Casanovu“ Artuša Villánniho kombinovaného s bezmenným agentom z Večne je zeleného. V úpornom krúžení okolo otázky, kde sú limity vypovedateľného, z druhej prózy nám zasa pripomenie Koňa na poschodí a slepca vo Vrábľoch. No to všetko bude asi v poriadku, veď ako autor možno trochu sebapristihujúco necháva hovoriť svoju postavu: „(…) pokiaľ ide o jednotlivcov, tam sa vývin v istej chvíli zastaví sám od seba. Každý človek má vymedzený istý čas. (…) istý úsek, a potom skončí. Ďalej to nejde. No aj a som na svoje hranice narazil už dávno.“

Ruža je ruža

A potom, keď sa zrekapitulujú všetky výhrady, podobne ako v Psovi na ceste, sa čitateľ dostane k tomu najzaujímavejšiemu, čo Vilikovský vo svojich posledných dvoch knihách ponúkol. Je to melancholický príbeh človeka, ktorý na sklonku svojho života možno až s akousi trucovitou ľahostajnosťou sleduje devalváciu a vytrácanie zmyslu toho, čo napĺňalo jeho život. Preto uvzato uniká do svojich spomienok a rekonštruuje svet minulosti, ktorý možno nikdy ani neexistoval, aj keď je veľmi presne časovo i priestorovo situovaný.

Hlavná postava novely Z ľavého brehu pamäti, uznávaný fotograf Kamil vníma prítomnosť ako negáciu sveta, v ktorom sa cítil byť doma, priestoru „kde ste sa kedysi nemuseli báť utopenia, lebo ste vždy dosiahli nohami na dno“. Udržuje si od nej zdvorilý, ale rozhodný odstup, „odovzdaný len tak. Do prázdna“. Jeho povolanie prestáva mať pre neho vo vizuálne agresívnej dobe význam, a tak fotografuje už len v duchu, sám pre seba. Jeho život a okolitý svet fungujú z akejsi „zvrátenej zotrvačnosti“. Rovnako mimovoľne, s neustále manifestovaným ironickým dištancom, sa necháva dostrkať k zákazke developera, ktorá napokon nie je ničím iným iba degradáciou jeho práce.

K svojmu okoliu je nastavený „úžitkovým povrchom“, akousi maskou používanou na sociálnu komunikáciu aj s tými najbližšími, „duševný povlak, pokožka, ktorou sa podľa Kamila ľudia navzájom dotýkajú“. Kamil patrí do galérie Vilikovského postáv presvedčených, že sa nepatrí s ostatnými zdieľať zo seba niečo viac, lebo je to „ako utierať sopeľ do cudzieho rukáva“, tak ako postava druhej prózy, „oral historik“ Gabriel verí, že city „by sa nemali nosiť ako kvietok na chlopni saka alebo perečko za klobúkom.“ Napriek takmer metodickému praktizovaniu odstupu Kamila začnú prepadávať zjavenia jeho spomienok, ktoré sú predovšetkým silnými emocionálnymi pamäťovými stopami, vynáraním sa „nenahlodaných“ a stále silných pocitov. Ústrednou postavou týchto zjavení je Rézi, pomocnica v domácnosti, legenda protagonistovho detstva, ktorá ostáva do konca rozprávania rovnako nepreniknuteľná ako na jeho začiatku.

Aj popri svojej skepse je Kamil presvedčený, že ako umelec nemusí so skutočnosťou vo svojich dielach robiť nič, stačí ju len zachytiť. Nostalgicky sa vracia do éry, keď bolo možné spoľahnúť sa, že „ruža je ruža a netreba k tomu nič dodávať“. Nie je to len pripomienka okrídleného výroku Gertrudy Steinovej. Jeho postoj možno nevdojak vnímať ako ozvenu záverečných slov filmu Dušana Hanáka 322: „Toto je lúka. Toto je jablko. Toto je strom.“ – a vlastne aj už neuskutočniteľnú túžbu po autenticite jednej éry.

Mlčanie a zabudnutie

Úplne inú stratégiu ako k autenticite dospieť volí autor v druhom texte knihy, v poviedke Štvrtá reč. Prezentuje silné príbehy, ktoré sa stali „naozaj“ – spomínanie deväťdesiatročného muža na občiansku vojnu v Rusku, rozprávanie o mužovi, ktorého NKVD odvlieklo na Sibír, a o transporte z bratislavskej Patrónky. K tomu pridal úryvky z knihy Sönkeho Nietzela Odpočúvaní, tvorenej zo záznamov odpočúvaní nemeckých vysokých dôstojníkov väznených po vojne spojencami vo Veľkej Británii. Vkomponoval ich do stále scudzovaného rozprávania o dôchodcovi Gabrielovi, zaznamenávača „oral history“. Stiera tak hranice medzi faktom a fikciou a všetko prezentuje ako „písmenka na papieri“.

Z tejto pozície sa spätne pokúša spochybniť samozrejmosť konvencionali­zovaného vnímania historických tráum, predviesť ich ako jedinečné a desivé udalosti. Opakovane však hrozí riziko, že miesto odpovede na otázku, ako k nim mohlo dôjsť, príde mlčanie a zabudnutie. Preto sa autorov hrdina pokúša priblížiť, resp. sprítomniť si osud žien. poslaných do transportu, cez emócie a empatiu. Snaží sa dosiahnuť autentický zážitok „pri dostatočne úprimnom, dostatočne odhodlanom nasadení fantázie“. Podarí sa mu takto na chvíľu vyvolať k životu iba jednu mladú ženu, Emu, na ktorú sa v myšlienkach upne, tak ako sa Kamil upínal na podvedomú prvú lásku svojho života, Rézi.

Ale Gabrielov experiment je neúspešný. Priepasť medzi jeho životom a životom ženy, ktorá sa stala obeťou holokaustu, je neprekonateľná. Slová ani imaginácia ich nemôžu prekonať a jediné, čo je skutočné je mlčanie, končí svoje rozprávanie autor. Je to však mlčanie obohatené o vedomie, že istý druh skúsenosti nemožno sprostredkovať a vzpiera sa pochopeniu. Obe prózy knihy Prvá a posledná láska charakterizuje – v dobrom i zlom – zahľadenie do minulosti, ako aj nevzrušená, možno skryto porazenecká rezignácia na prítomnosť – nedajú sa nájsť žiadne dôvody, prečo jej porozumieť. Útočisko pred jej atakmi, ktoré minulosť poskytuje, je však vratké a neisté, a tak obaja Vilikovského hrdinovia pretrvávajú v unavenom odstupe od seba i od sveta.

debata chyba