Magické leto so všetkými radovánkami sa prvého septembra končilo nielen policajtom, ale aj študentom. Vlastne všetkým tvrdo pracujúcim dovolenkárom. Ale hlavne študentom. Šikovnejší, alebo šťastlivejší, už mali skúšky za sebou, tí ostatní ešte jednu-dve dorábali, ale každý už cítil neodvratný príchod zápisu do nového ročníka a nástup zimného semestra.
Barborka si dala tri skúšky na predtermíny, ostatné stihla v riadnom termíne a leto jej ostalo iba na prácu. Dosť kruté, ale v podmienkach moderného štúdia úplne normálne. Nebola v Chorvátsku, nebola ani v Bulharsku, nenavštívila ani Balaton… nebola nikde. Cez týždeň makala vo firme a na víkend jej museli stačiť Zlaté piesky, občas Rosnička.
Jej kolegovia z roku 1989 jej na námestí vyštrngali úplne iné študijné podmienky, než mali oni predtým, takže tvrdo platila za internát, za stravu, za cestovné, za skriptá, za konzultácie, za pomôcky… za všetko.
V čase štrngania na námestí mala iba tri roky a netušila, že raz sa do toho vysnívaného veľkého Nášho Mesta dostane aj ona, že tu bude študovať a že to bude také bohovské a… také bohovsky drahé. Oni to mali za bagateľ, ona musela znášať výdobytky demokracie natvrdo a za hotové.
Doma jej nabalili niečo na jedenie, dali jej do vrecka tri stovky a poslali ju na prijímacie skúšky. Mamka sa modlila a tata tajne dúfal, že ich nespraví – mal už pre ňu flek zootechničky na miestnom družstve. Flek zootechničky bol podľa otca celkom príma, mohla by napríklad do smrti dojiť kravy.
Skúšky spravila a prijali ju. Na univerzitu! Sláva v celej dedine!
Hneď prvý mesiac po zápise dopadol katastrofálne.
Otec zašiel do banky a vybral päťstovku.
„Na, dieťa moje, čo by sme pre teba nespravili, ale, prosím ťa, šetri! Nemáme veľa…“
Tak šetrila. Za internát dala dvestoosemdesiat, za stravu v menze stosedemdesiat, zápisné stodvadsať, predpísané skriptá a pomôcky dvestodvadsať, členské do knižnice päťdesiat…
„Martinka… ehm, je mi to trápne, ale nemáš požičať dve stovky? Som akosi v mínuse. Po našom švorc, chápeš? Na víkend idem domov, naši ma založia, v pondelok ti vrátim.“
Martina bola kamoška, požičala. Nebývala na internáte, bola z tohto veľkého mesta a aj sa podľa toho vedela správať.
Vedela sa obracať, nemusela si požičiavať.
„Ako to robíš, že máš stále peniaze?“ spýtala sa Barborka cez prestávku medzi prednáškami.
„Musíš sa vedieť obracať, dievča moje,“ usmiala sa Martina. Odhryzla si z desiatej, dala odhryznúť aj jej, ale ďalej to nerozvádzala.
Martina jej viac nepovedala, zatvárila sa tajnostkársky a Barborka si myslela, že si dokáže poradiť aj sama bez prosíkania. Mýlila sa. Ešte nevedela, že vo veľkom meste si nikto sám nepomôže. Ešte netušila, že sama bude stratená, že vždy bude potrebovať niekoho, o koho by sa mohla oprieť. Bola tu iba krátko, ešte mnohému nerozumela.
Naivná študentka. Cépečko.
„Ideš večer von? V Iskre je super diska,“ navrhla raz v piatok Martina.
„Martinka, ja… asi…“
„Kašli na prachy! Ja niečo mám a okrem toho… vždy sa nájde niekto, kto rád zaplatí, tak ideš? Nie? No švihaj, čakám iba desať minút!“
Tak išli. Bolo to celkom rýchle. Najprv obrátený strek za vlastné pri bare, potom pozvanie k stolu ku chalanom, potom šampíčko a vodka za chalanské, potom pár tančekov a spotené oblápanie pri slaďáku a… Martina sa ku koncu oddelila a zmizla s takým vystrihaným svalovcom, a ju zbalil chalan s autom. Celkom fajn chalan, sympaťák. Keď odchádzala, Martinu už nevidela, ani sa nerozlúčili.
Chalan ju zaviezol na privát, nalial jej trochu vodky, podal jej päťstovku a poslal ju pod sprchu.
„Počkaj, ja nie som taká…“
„To je v poriadku, rozumieme si, za anál si priplatím, nie som včerajší.“
„Nie, ty mi nerozumieš, ja nechcem vôbec… takto…“
„A ako? Máš niečo špeciálne?“
„Nie, nič špeciálne. Vlastne vôbec nič nemám. Vieš čo, ja by som rada vypadla!“
„Ti jebe? Čo si myslíš, že čo si, Lollobrigida, alebo čo? Priložím kilo, ale viac nie!“
Odmietla aj priložené kilo a tlačila sa k dverám. Dosť ho to rozladilo a dal jej to aj primerane pocítiť. Za tú facku to však stálo.
„Vypadni, ty krava sprostá! Takéto cépečko som ešte netrtkal, to sa fakt málokde vidí! Vy kravy z univerzity si už fakt neviete vážiť korunu!“
Barborka sa Martine úspešne vyhýbala skoro dva dni, ale stretnúť sa museli, veď boli z jedného ročníka.
„Ty sa so mnou už nebavíš?“
„Bavím, len som si svoju finančnú bilanciu chcela vylepšiť trochu inak.“
„No fasa! Ty si sa dala zbaliť a on ti chcel zacvakať, čo?“ žasla Martina.
„No.“
„Kristepane,“ zalomila rukami Martina, „to malo dopadnúť inak! Boli sme tam iba na zábavu, nie na zárobok. Ani ja to tak nerobím! Ty si fakt cépečko. Zavolala som ťa fakt iba na zábavu, trochu si vypiť a zatrsať, s prachmi to nemalo nič spoločné. Nemala som ťa nechávať samu. Vieš čo, asi si fakt musíme sadnúť a vážne sa porozprávať.“
Sadli si. Martina si našla čas a sadli si. Zaplatila jej kávu a dali reč. Tentoraz jej naozaj pomohla.
„Počúvaj ma, ja si na háby zarábam úplne inak, než si myslíš. Ten piatok neber vážne, mala to byť iba zábava. Pracujem pre jednu realitnú spoločnosť, predávame nehnuteľnosti a všetko, čo s tým súvisí. Mám kanceláriu, počítač, internet, sledujem inzeráty, chodím na schôdzky s klientmi a vyznám sa. Jedna kolegyňa odchádza na materskú, skúsim sa u šéfa prihovoriť, možno by ťa na polovičný vzal.“
„Takže tá diskotéka…“
„Ser na to! Mala si si iba vypiť a odreagovať sa pred skúškovým, nič viac. Ja s tými chalanmi nemám nič spoločné.“
„To sa mi uľavilo, už som si myslela…“
„Že dohadzujem babám kšefty, čo? Tak nemysli a sústreď sa, zajtra pôjdeš za šéfom.“
Barborka si na ústny pohovor so šéfom zobrala tú najkratšiu sukňu, akú mala.
„Pre Kristove rany,“ žasla Martina. „Ty si fakt beznádejné cépečko! Náš šéf je starý chren, kašle na tvoje stehná! A tú papuľu si utri, bože, ty vyzeráš!“
Barborka si dala najkratšiu minisukňu preto, lebo dobre vedela, ako to na ústnych pohovoroch chodí. Všetky baby to hovorili. Ústne pohovory so šéfmi sa niekedy končili… naozaj ústne a ona nechcela vyzerať ako chudera, o tú robotu naozaj stála.
„No nič, teraz sa už prezliecť nestihneš, už poď tak, ako si, ty trdlo, ty si fakt cépečko,“ vzdychla si Martina a odviedla ju k šéfovi.
Majiteľ firmy nebol taký starý, ako ho opisovala Martina, aspoň tak nevyzeral, celkom sympatický muž. Po skončení pohovoru odložil pero aj sa odsunul od stola a vytvoril jej priestor, ale naozaj nič nečakal a Barborka našťastie ostala sedieť, kde bola, a nepadla na kolená.
„Podľa mňa máte všetky predpoklady,“ pochválil ju. „Rozhodnem sa v priebehu dvoch týždňov.“
O týždeň jej Martina priniesla radostnú správu. Barborka výskala a skákala po internátnej posteli ako po trampolíne. Martina priniesla aj šampanské.
„To mi preplatíš z prvej výplaty, aby bolo jasné!“
„Preplatím, a rada!“
Vypili si a bolo im dobre. Boli kamarátky. Vo veľkom meste je dobré mať kamarátku.
„Ty, Martinka… a čo je to to cépečko?“
„Prečo?“
„Lebo mi tak stále hovoríš ty, aj iní.“
„Cezpoľná.“
„Takže krava?“
„No, radšej sa napime.“
Dominik Dán - Kráska a netvor
Podľa skutočnej udalosti!
Maďarskí policajti našli kúsok od štátnej hranice nahé zmasakrované telo mladej dievčiny. Pitva potvrdila, že pred smrťou bola brutálne znásilnená a vrah ju neľudsky mučil. O pomoc pri určení totožnosti neznámej požiadali policajtov z okolitých štátov, ale jedinú poriadnu stopu našli vraždári z Nášho Mesta Chosé s Krauzom. Aj na oddelení vrážd je takýto masaker raritou. Oveľa väčšou než opustené batoľa, ktoré vyliezlo zo škatule od televízora iba tak pohodenej na chodníku a odplazilo sa pod kolesá prechádzajúceho autobusu. Ako tieto dva prípady súvisia a či sa podarí chytiť vraha mladej študentky, zatiaľ nevie nikto.
Kniha Kráska a netvor vychádza vo vydavateľstve Slovart.
