Konečne sobota. Barborka sa už nevedela dočkať. Martina na večer zorganizovala celkom príma akciu a našťastie telefonovala tak hlasno, že ju počula celá kancelária. Na celej kancelárii jej až tak nezáležalo, išlo jej hlavne o to, aby Martinine výlevy do telefónu počul aj Dušan pri vedľajšom stole a zapojil sa.
Martina zložila slúchadlo a nahla sa ku kamarátke.
„A je to! Večer vyrážame! O ôsmej v Primi, bude prča!“ šepkala nadšene.
„Nebude ani tak prča ako Martin… alebo?“
„Čo je!? Čo to má byť? Závisť?“ s hraným údivom žasla Martina.
„Nie! Ako si na to prišla?“ hrala aj Barborka. „Chalan stoosemdesiatpäť na osemdesiat s postavou Adonisa a tvárou Brada Pitta, čerstvo skončený lekár s vlastným bytom a zánovným bavorákom… O akej závisti to hovoríš!? Ako si na niečo také, ako je závisť, vôbec mohla prísť!?“ predstierala údiv pre zmenu Barborka.
Obidve sa rozosmiali a hodili sa na operadlá. Martinin Martin bol naozaj závideniahodný kus chlapa. Diplom, bavorák a vlastný byt jeho atraktivitu iba umocňovali.
Martina natešene zatlieskala a pošúchala si dlane. Dnes večer ho dostane, nech sa chlapec teší…
Dušan od vedľajšieho stola vstal, podišiel k Barborke, nahol sa k nej, rukami sa oprel o hranu stola.
„Môžem ísť aj ja? Ideme spolu?“
Barborka sa zatvárila prekvapene, ale Martina ju prepálila pohľadom, tak si to rozmyslela a dala mu ešte šancu.
„Čo je, my sa už zase rozprávame?“
„A nie?“
„Myslela som si, že nie.“
„Ako chceš… ak ťa to ešte baví.“
„Nebaví, to ty…“
„Nechce sa mi hádať!“
„Ani mne nie!“
„Tak teda ideme, alebo…?“ vzdychol si unavene Dušan.
„Ideme spolu,“ rozhodla sa a natrčila tvár na zmierenie.
Na líce jej dopadol hlasný cmukavý bozk. Dušan sa spokojne vrátil k svojmu stolu.
„Že vás to baví,“ vzdychla si Martina, ktorá celý výjav pozorovala s neskrývaným záujmom.
„Nebaví, to on je taký…“ vzdychla si Barborka, a bez toho, aby dokončila, aký je Dušan, prisunula sa bližšie k počítaču.
Pracovali do tretej.
„Decká, kto nemá akútneho zákazníka, môže ísť domov. Nadnes stačilo, končíme,“ rozhodol Dušan.
Vo väčšine firiem takéto rozhodnutie šéfa vyvolá všeobecné ovácie a chaotický útek z kancelárie, v ich realitke vedel každý veľmi presne, za čo robí, a hlavne, čo všetko musí za slušnú mzdu odrobiť, takže Dušanovo rozhodnutie ako zástupcu šéfa nikým ani nehlo. Dorábali, čo sa ešte dalo, aby mali voľnú nedeľu a aby sa v pondelok mohli venovať iba zhŕňaniu peňazí pre firmu a nezdržiavali sa administratívou.
Barborka sa nahla k Martine a spýtavo na ňu zagánila.
„Mám rozrobený ten statok na Záhorí, v pondelok poobede to chcú vidieť, musím dokončiť kataster a vytlačiť im grafiku od architekta Záborského. Ja tu musím ešte aspoň hoďku ostať. Ostaneš?“
„Nie, zdemolovala som si na klávesnici všetky nechty, idem ku kamoške, nalepí mi nové, uvidíme sa večer v Primi,“ rozhodla Martina, vypla počítač a začala sa baliť.
Zbalili sa aj ostatní traja ďalší kolegovia v kancelárii.
Dušan podišiel k Barborke.
„Ty nejdeš?“
„Duško, musím to dokončiť, v pondelok poobede mám vážneho klienta.“
„Myslel som, že by sme si dali neskorý obed a…“
„Viem, ale musím. Uvidíme sa večer v Primi.“
„Tak dobre.“
Dušan sa znova nahol na letmý pracovný bozk, ale Barborka sa už venovala monitoru, tak pomohol Martine so svetríkom, podal jej kabelku prevesenú cez operadlo stoličky a odprevadil ju v výťahu. Barborka si to ani nevšimla, musela pracovať, pohľad mala upretý úplne inam.
Ostatní ich dobehli a Dušan s Martinou nastúpili do výťahu s celou partiou – museli sa potlačiť. Dušan sa potlačil a iba náhodou sa mu spustená ruka oprela o Martinin bok. Chvíľu iba tak stáli, potom iba náhodou otočil rukou a o Martinin bok sa mu už neopierali hánky, ale dlaň. A potom iba náhodou posunul dlaň dozadu, a už sa mu neopierala o Martinin bok, ale o jej zadok.
Martina stála ako všetci ostatní a meravo sledovala blikajúce krúžky na ovládacom paneli klesajúce na prízemie, ale neurobila nič. Dušan zovrel dlaň a kus jej zadku mu ostal zaseknutý medzi prstami. Ani teraz neurobila nič a výťah dosadol na prízemie. Vyhrnuli sa von ako lavína a rozbehli sa každý do svojho rozhorúčeného sobotňajšieho poobedia.
Barborka preklikala pár obrázkov a začala tlačiť. Grafické návrhy úprav na statku sa jeden za druhým hrnuli z farebnej tlačiarne.
Vôbec jej neprekážalo, že je posledná v práci. V iných firmách mali študentky pracujúce na polovičný pracovný úväzok podradné postavenie, a často nielen podradné, ale ponižujúce, a často, ako počúvala na internáte, aj hlboko ponižujúce, ale ona nemusela. V ich realitnej spoločnosti sa ponižovať nemusela, majiteľ architekt Záborský dbal na korektnosť a študentky si vážil. Vyplácal ich pravidelne a výdatne a z každej transakcie mali spravodlivý podiel.
Architekt Záborský bol stará škola a tvrdil, že prínosom pre firmu môže byť jedine taký pracovník, ktorý vie, za čo robí, a prosperitu firmy cíti vo svojej peňaženke. Od takého pracovníka sa dá potom očakávať aj lojálnosť a pracovné nasadenie, ktoré netreba kontrolovať, dokonca ani v sobotu poobede. Kto je priamo zainteresovaný na úspešnosti firmy, automaticky sa o ňu stará ako o svoju vlastnú. Stará dobrá škola.
Barborka pracovala u Záborského už skoro tri roky a s jeho názormi sa bez problémov stotožnila, lebo jej prinášali celkom slušnú mesačnú mzdu. Pravdupovediac, viac ako slušnú mesačnú mzdu. Vlastne… veľmi lukratívnu mesačnú mzdu, lebo také peniaze nezarábal ani starosta u nich v obci, a to vedela presne, lebo starosta bol otcov bratanec a často sa o jeho plate s otcom hádali. Vypracovala sa na slušnú realitnú agentku. Zarábala viac ako dobre, v porovnaní s otcom kráľovsky, v porovnaní s jeho bratancom barónsky a ostať dnes dlhšie znamenalo iba jedno – opäť sa o krôčik priblížiť k slušnej provízii. Nemala s tým žiadne problémy, disciplinovane ostala.
Dosť veľké problémy jej robil Dušan, synovec majiteľa firmy.
„Tak chodíte spolu, alebo nie?“ rýpala Martina u Barborky na internátnej izbe.
„Ja neviem…“
„Si normálna!? To sa nedá poznať?“
„Keď ja neviem…“
„Prestaň už slopať a hovor! Kefujete ešte?“
Martina jej zobrala fľašu vodky a podala jej ochutenú pomarančovú minerálku. Najvyšší čas – na Barborke už bolo chýbajúcu časť fľaše vidieť.
„Raz chodíme, raz nie,“ brblala Barborka.
Martina nechápavo pokrútila hlavou a prisadla si k nej na tvrdú peľasť internátnej postele.
„Prestaň už revať a hovor!“
„Seriem naňho!“
„To si hovorila už pred pol rokom, a odvtedy ťa pretiahol aspoň stokrát, tak nekecaj!“
„Stoosemdesiatšesť…“
„Čo?“
„… krát, ty krava!“
„Ja som krava, a ty nevieš, či chodíš s chalanom, čo ťa robí dvakrát denne – aspoň tak mi to štatisticky vychádza.“
„Daj to sem,“ Barborka sa natiahla za fľašou vodky.
„Nedám! Hovor, o čo ide! Chlastanie nič nenapraví!“ odtiahla ruky Martina.
Barborka sa trucovito zamotala do paplóna, Martina jej našuchorila chudobný internátny vankúš pod hlavou a ako-tak sa o ňu postarala. Barborka jej pred hodinou volala, že jej je zle.
„Tak už konečne hovor,“ postrčila ju Martina, usmiala sa, odpila si z vodky a podala ju kamarátke.
„Dušan je taký divný… taký…“
„Divný, to si už povedala. Zase ste sa rozišli, čo? Preto si ma volala na pomoc, je tak? Preto ti je zle?“
„Je. Pozve ma na večeru, potom ideme k nemu, spraví ma, ja jeho, potom sa pomilujeme, potom sa rozprávame do rána. A na druhý deň ma v práci nepozná.“
„Ty nie si normálna! Veď je šéfov synovec, čo ťa má obsypať orchideami, aby všetci vedeli? Musí si zachovať odstup!“
„Odstup, hovoríš. Dva týždne si drží odstup, ani si ma nevšimne, potom príde, že ideme zase na večeru. Pošlem ho do prdele a na druhý deň príde s kyticou za dva litre, kúpi mi rifle od Versaceho za tri a pozve ma na ďalšiu večeru za jeden, a ja ho znova spravím, a na druhý deň ma zase ignoruje. To je podľa teba normálne?“
„Krásne…“ vzdychla si Martina.
„Hovno krásne! O dva týždne sa to zopakuje a o dva znova, a tak stále dookola! Koho to má baviť? Kto sa v tom má vyznať?“
Martina jej vytrhla vodku a napila sa.
„Kopla som ho do tej jeho krásnej riti a tentoraz už navždy!“ rozhodla Barborka. „A daj sem tú fľašu…“
„Počúvaj, ty asi nič nevieš o Dušanovi, inak by si tak nerozprávala, a aspoň trochu by si sa snažila. Vieš, ako dopadol jeho strýko?“
„Starý Záborský?“
„Náš starý, presne on. Mám to od Valiky, to sú zaručené informácie. Starý bol na dovolenke v Taliansku, operovali ho na slepé črevo a musel ostať v nemocnici, domov sa vracala iba manželka so synom. Nabúrali do cisterny s benzínom a všetci zhoreli. Starý sa dlho liečil, vraj aj na psychiatrii, ale dostal sa z toho, preto je teraz taký zádumčivý a milý ku všetkým, vie si vážiť život a priateľov, čo mu ostali. Dušan je jediný dedič jeho firmy, je to syn jeho sestry, a dostal vraj ultimátum – musí odrobiť vo firme päť rokov, zžiť sa s ňou a potom ju celú zdedí. Ty to nevieš?“
„Nie, nikto mi to nepovedal.“
„Lebo si tu nová. Ty krava sprostá, ty ani netušíš, aké šťastie ťa čaká. Vyfajči ho, keď bude chcieť, tú chvíľu sa to hádam dá vydržať, len sa s ním, prosím ťa pekne, stále nerozchádzaj! Nevykašli sa naňho a nešliap si po šťastí! Udobrite sa a dajte sa zase dokopy, je to senzačná partia. Ja som tvoja ozajstná kamoška, ja ti ho naozaj doprajem!“
Barborka sa zvalila na bok, zahrabala sa do paplóna a zanovito pokrútila hlavou.
„Včera sme sa zase pohádali. Zase ma iba spravil, ožrali sme sa a mal také divné sprosté reči…“ žalovala sa do vankúša.
„Aké sprosté?“
„To je jedno. Okrem toho, videla som ho s jednou babou, odprevádzal ju z firmy.“
„Klientka, nie?“
„Určite… a keď jej pomáhal do auta, tak ju chytil za zadok!“
„Takže ho miluješ! Sledovala si ho a trápi ťa to! Žiarliš na ňu! To je výborné!“ jasala Martina.
„Nič nie je výborné, pohádali sme sa a už ho nechcem ani vidieť.“
Martina si vzdychla za obe.
„Tak sa zase udobríte, a je to. Počúvaj… stále berieš pilulky?“
„No.“
„Tak sa vykašli na antikoncepciu, daj sa od neho nabúchať a všetko bude vyriešené. To je najlepšia rada, akú ti môžem dať. Lepšiu partiu si neviem predstaviť.“
Barborka sa iba pomrvila a ešte komplikovanejšie sa zamotala do paplóna.
„To určite,“ dychčala do vankúša, „to by už len pomohlo. Dušan je…“ vymotala sa, znova si sadla, aby na Martinu videla, „príliš komplikovaný. Celé je to akési komplikované. Prečo to robí? Prečo sa ku mne tak správa? Ja som z toho…“
„Nebuď nešťastná, všetko časom vyriešime. Sme kamošky, a pokiaľ budeme držať spolu, všetko zvládneme. Ťahaj pod sprchu, nalíčim ťa a ideme von, tu by si sa sama zbláznila.“
Martina ju nalíčila a pomohla jej dostať sa medzi ľudí. Pomohla jej pred pol rokom, pred mesiacom, pred týždňom… Stále to isté. Dušan bol jednoducho taký.
Ale Martina stála pri Barborke, aspoň ona si ňou bola celkom istá.
Barborka dobre vedela, aký je Dušan, a preto jej neprekážalo, že dnes odišiel s kolegami skôr a nečakal ju. Vyhovovalo jej, že ju v pokoji nechali dorábať prípravu na pondelok, lebo išlo o kšeft, a keď ide o kšeft a hrozia z toho peniaze, všetko ostatné musí ísť bokom – najmä osobné problémy, taký bol zákon prosperujúcej firmy.
Im dvom by však viac pomohlo, keby sa na chvíľu prestali starať o peniaze a začali sa venovať jeden druhému. Ich vzťah bol naozaj komplikovaný.
Dominik Dán - Kráska a netvor
Podľa skutočnej udalosti!
Maďarskí policajti našli kúsok od štátnej hranice nahé zmasakrované telo mladej dievčiny. Pitva potvrdila, že pred smrťou bola brutálne znásilnená a vrah ju neľudsky mučil. O pomoc pri určení totožnosti neznámej požiadali policajtov z okolitých štátov, ale jedinú poriadnu stopu našli vraždári z Nášho Mesta Chosé s Krauzom. Aj na oddelení vrážd je takýto masaker raritou. Oveľa väčšou než opustené batoľa, ktoré vyliezlo zo škatule od televízora iba tak pohodenej na chodníku a odplazilo sa pod kolesá prechádzajúceho autobusu. Ako tieto dva prípady súvisia a či sa podarí chytiť vraha mladej študentky, zatiaľ nevie nikto.
Kniha Kráska a netvor vyšla vo vydavateľstve Slovart.
