4
PES SA NA ŇU ROZŠTEKAL , pobehoval okolo nej, kňučal a fučal. Elisabet krívala preč od domu, krížom cez neosvetlené, štrkom vysypané priestranstvo. Pes sa opäť rozbrechal, zúrivo a prerývane. Elisabet vedela, že cez les sa nikam nedostane. Najbližšie hospodárstvo bolo priďaleko – autom to trvalo pol hodiny. Nemala kam utiecť. Rozhliadala sa v tme a skryla sa za sušiareň. Pokračovala k práčovni, doráňanými rukami si otvorila, prešmykla sa dnu a opatrne za sebou zavrela.
Zadychčaná klesla na zem a hľadala telefón.
„Bože, ó, Bože…“
Ruky sa jej tak veľmi chveli, že jej telefón vykĺzol na zem. Zadná stena sa otvorila a batéria vypadla von. Zbierala jednotlivé diely, keď na štrku pred domom začula škrípanie krokov. Zadržala dych.
Búšenie srdca otriasalo celým jej telom. V ušiach jej hučalo. Usilovala sa zahliadnuť aspoň niečo cez nízko položené okno.
Priamo pred ním štekal pes. Buster ju sledoval až sem. Škrabal na dvere a kňučal od rozrušenia. Popri murovanom kozube zaliezla hlbšie do rohu, snažila sa dýchať tichšie, skryla sa úplne dozadu za debnu na drevo a zasunula plochú batériu späť do telefónu.
Dvere práčovne sa otvorili a Elisabet vykríkla. V panike sa posúvala pozdĺž steny, no nikam sa nedostala.
Zazrela čižmy, temnú postavu, potom strašnú tvár a kladivo v ruke, jeho tlmený lesk a tiaž. Schúlila sa, zakryla si tvár a načúvala.
Tieň zaváhal, potom sa však mihol po podlahe, nohou ju stlačil k zemi a tvrdo udrel. Pocítila pálenie tesne nad čelom. Stratila zrak. Strašne to bolelo, súčasne však zreteľne cítila, ako jej teplá krv steká cez uši a po krku ako pohladenie.
Druhý úder dopadol na to isté miesto, hlava poskočila a jediné, čo Elisabet ešte vnímala, bolo vlastné dýchanie.
Celá zmätená si pomyslela, aký je vzduch príjemne sladký, a stratila vedomie.
Ďalšie údery už necítila, ani záchvevy tela, ktoré spôsobovali. A už vôbec necítila, ako jej z vrecka zobrali kľúče od kancelárie a izolačnej miestnosti. Zostala ležať na zemi, a kým z nej pomaly unikal život, pes, ktorý vkĺzol do práčovne, lízal krv z jej rozbitej hlavy.
5
NIEKTO ZABUDOL NA STOLE veľké červené jablko. Lesklo sa a vyzeralo veľmi chutne. Pomyslela si, že by ho mohla zjesť a potom sa tváriť akoby nič. Ignorovať otázky, nevšímať si dobiedzanie, len tak sedieť a strúhať kyslé grimasy.
Natiahla sa po ňom, keď ho však rukou zovrela, ucítila, že je celkom hnilé.
Prsty prenikli rovno do chladnej vlhkej masy.
Nina Molanderová okamžite stiahla ruku späť a zobudila sa. Bola noc. Ležala vo svojej posteli. Jediné, čo počula, bol štekot psa vonku na dvore. Budí sa po nociach pre nové lieky. Musí vstávať, aby sa vymočila. Opúchajú jej lýtka a chodidlá, no lieky potrebuje, ináč by jej myšlienky potemneli, stratila by o všetko záujem a dokázala by jedine zatvoriť oči a ležať.
Uvedomila si, že by potrebovala nejaké svetlo, nádej, na ktorú by sa mohla upnúť. Len nech už nemyslí iba na smrť.
Nina odhrnula prikrývku, položila nohy na teplú drevenú podlahu a vstala z postele. Mala pätnásť rokov a rovné, plavé vlasy. Pevne stavanú postavu dotvárali široké boky a veľké prsia. Biela flanelová nočná košeľa jej tesne obopínala brucho.
V budove vládlo ticho a chodbu zalievala zelená žiara označenia núdzového východu.
Spoza jedných dverí začula zvláštny šepot a prebleslo jej hlavou, že ostatné chovankyne oslavujú, jej sa však nikto nespýtal, či by tiež nechcela prísť.
Nemám záujem, pomyslela si.
Vo vzduchu sa vznášal pach vyhasnutého ohňa. Pes sa znova rozštekal. Dlážka na chodbe bola chladnejšia. Nesnažila sa pohybovať ticho. Mala chuť zabuchnúť dvere toalety, hneď niekoľko ráz. Kašľala na to, že rozhnevá Almiru, ktorá potom po ľuďoch kadečo hádže.
Staré drevené dosky slabo zavŕzgali. Nina pokračovala k toaletám, keď však pod pravým chodidlom ucítila niečo vlhké, zastavila sa. Spopod dverí izolačnej miestnosti, v ktorej spala Miranda, sa šírila tmavá mláka. Nina zmeravela, netušila, čo má robiť, potom si však všimla kľúč vo dverách. Bolo to zvláštne.
Chytila hladkú kľučku, otvorila dvere, vstúpila do miestnosti a zasvietila.
Všade bola krv – kvapkala, blyšťala sa a tiekla.
Miranda ležala na posteli.
Nina o niekoľko krokov ustúpila, ani si nevšimla, že sa pomočila. Rukou sa oprela o stenu, všimla si krvavé odtlačky topánok na zemi a takmer omdlela.
Zvrtla sa, vyšla na chodbu, otvorila dvere susednej izby, rozsvietila, schmatla Caroline za plece a potriasla ňou.
„Miranda je zranená,“ zašepkala. „Myslím, že je zranená.“
„Čo tu robíš?“ spýtala sa Caroline a posadila sa. „Koľko je, dopekla, hodín?“
„Na zemi je krv!“ vykríkla Nina.
„Upokoj sa.“
6
NINA, CELÁ ZADYCHČANÁ, pozerala Caroline do očí, musela jej to vysvetliť, no súčasne ju zaskočil jej vlastný hlas, uprostred noci sa odvážila kričať.
„Všade je krv!“
„Ticho,“ sykla Caroline a vstala z postele.
Ninin krik zobudil všetkých, z izieb sa už ozývali hlasy.
„Poď sa pozrieť,“ navrhla Nina a vyplašene si šúchala ramená. „Miranda vyzerá divne, musíš sa na ňu pozrieť, musíš…“
„Mohla by si sa upokojiť? Však už idem, ale som si istá…“
Z chodby sa ozval výkrik. Bol to hlas malej Tuuly. Caroline vybehla z izby. Tuula civela do izolačnej miestnosti. Vytriešťala oči. Na chodbu vyšla Indie a škrabala sa v podpazuší.
Caroline ťahala Tuulu preč, stihla však zahliadnuť krv na stenách a Mirandino biele telo. Srdce sa jej rozbúšilo. Postavila sa Indie do cesty, nikto z nich podľa nej nepotreboval vidieť ďalšiu samovraždu.
„Došlo k nehode,“ povedala rýchlo. „Indie, mohla by si zobrať všetkých do jedálne?“
„Mirande sa niečo stalo?“ zaujímala sa Indie.
„Áno, musíme zobudiť Elisabet.“
Z ďalšej miestnosti vyšli Lu Chu a Almira. Lu Chu mala na sebe iba pyžamové nohavice a Almira sa zabalila do prikrývky.
„Choďte do jedálne,“ nakázala Indie.
„Nemôžem si aspoň opláchnuť tvár?“ spýtala sa Lu Chu.
„Zoberte so sebou Tuulu.“
„Čo sa tu, dokelu, stalo?“ vypytovala sa Almira.
„Nevieme,“ odvetila Caroline stroho.
Kým sa Indie pokúšala dostať všetkých do jedálne, ponáhľala sa Caroline do nočnej izby pre zamestnancov. Vedela, že Elisabet berie lieky na spanie a nikdy nepočuje, keď dievčatá behajú po chodbách.
Zabúšila z celej sily na dvere.
„Elisabet, zobuďte sa,“ zakričala.
Nič sa nedialo. Neozval sa ani hlások.
Caroline sa vydala popri vyšetrovni k izbe sestier. Dvere boli dokorán, vošla rovno dnu, schmatla telefón a zavolala Danielovi, prvému človeku, ktorý jej zišiel na um.
V slúchadle praskalo.
Do kancelárie vošli Indie a Nina. Nina bola bledá, kráčala neisto a celé telo sa jej chvelo. „Počkajte v jedálni,“ prikázala Caroline úsečne.
„Ale tá krv? Videla si tú krv?“ vykríkla Nina a poškrabala sa pritom na pravom predlaktí.
„Daniel Grim,“ ozval sa v slúchadle unavený hlas.
„To som ja, Caroline, stala sa nehoda a Elisabet spí, nedokážem ju zobudiť, tak volám vám, neviem, čo máme robiť.“
„Na nohách mám krv,“ vykríkla Nina. „Mám na nohách krv…“
„Upokoj sa,“ okríkla ju Indie a usilovala sa odtiahnuť ju preč.
„Čo sa to tam deje?“ spýtal sa Daniel, zrazu celkom bdelý a pozorný.
„Miranda je v cele a všetko je od krvi,“ odvetila Caroline a ťažko preglgla. „Neviem, čo…“
„Ako vážne je zranená? opýtal sa Daniel.
„Myslím, že veľmi… alebo…“
„Caroline,“ prerušil ju Daniel. „Zavolám záchranku a potom…“
„Ale čo mám robiť? Čo mám…“
„Pozri sa, či Miranda nepotrebuje pomoc a znova skús zobudiť Elisabet,“ nariadil jej Daniel.
Lars Kepler - Svedkyňa ohňa. Preložil Miloš Švantner, vydal Ikar.
Flora Hansenová o sebe tvrdí, že je médium, a živí sa tým, že organizuje seansy a predstiera rozhovory s mŕtvymi. Po záhadnej vražde v Birgittagardene, domove pre mládež s poruchami správania, však odrazu trpí víziami, ktoré sú až príliš reálne. Zavolá na štokholmskú políciu a ohlási neuveriteľné skutočnosti. No len jeden jediný detektív je ochotný počúvať ju – Joona Linna. Pátranie prebudí ničivé sily, tie sa neúprosne dajú do pohybu a zavedú Joonu do nebezpečného konfliktu s osobou z jeho dávnej minulosti.
Podobne ako Hypnotizér (Ikar 2010) a Zmluva podľa Paganiniho (Ikar 2011) aj krimiromán Svedkyňa ohňa vydržal celé mesiace na prvom mieste medzi najpredávanejšími knihami vo Švédsku a stal sa rovnako ako predchádzajúce Keplerove knihy medzinárodnou senzáciou.
