7
STREDISKO ZÁCHRANNÉHO SYSTÉMU v Sundsvalle sídlilo v trojposchodovej budove z červenej tehly na ulici Björneborgsgatan neďaleko parku. Jasmin zvyčajne nočné služby nerobili problém, dnes sa však cítila veľmi unavená. Boli štyri hodiny ráno, hodina vlkov už prešla. Sedela pred počítačom so slúchadlami na ušiach a fúkala si čiernu kávu v hrnčeku. Kolegovia v kuchynke diskutovali a žartovali. Titulné stránky novín včera informovali o operátorke tiesňovej linky polície, ktorá si privyrábala sexom po telefóne. Ukázalo sa, že iba vykonávala administratívne práce v spoločnosti prevádzkujúcej erotické linky, v novinách však o tom písali, akoby v práci prijímala dva druhy hovorov.
Jasmin zdvihla oči od monitora a zahľadela sa von oknom. Ešte sa nerozvidnievalo. S rachotom prešiel okolo kamión. O niečo ďalej stála lampa pouličného osvetlenia. Jej bledé svetlo dopadalo na listnatý strom, sivú rozvodnú skriňu a časť prázdneho chodníka.
Jasmin odložila hrnček a prijala prichádzajúci hovor.
„SOS 112… Čo sa stalo?“
„Volám sa Daniel Grim, som kurátor z Birgittagårdenu. Práve mi volala jedna z chovankýň. Znelo to veľmi vážne. Musíte tam niekoho poslať.“
„Viete mi povedať, čo sa stalo?“ opýtala sa Jasmin a hľadala Birgittagården v počítači.
„Neviem, zavolalo mi jedno z dievčat. Nerozumel som dobre, čo hovorilo, počul som krik, ono plakalo a vravelo, že celá izba je od krvi.“
Jasmin naznačila svojej kolegyni Ingrid Sandénovej, že treba viac operátorov.
„A vy ste tam?“ opýtala Ingrid do mikrofónu.
„Nie, som doma, spal som, keď mi dievčatá zavolali…“
„Hovoríme o Birgittagårdene severne od Sunnåsu?“ pokračovala Jasmin pokojne.
„Ponáhľajte sa, prosím,“ naliehal Daniel chvejúcim sa hlasom.
„Do Birgittagårdenu severne od Sunnåsu posielame policajnú hliadku a záchranku,“ zopakovala Jasmin pre istotu.
Zložila a okamžite upovedomila políciu a záchrannú zdravotnú službu. Ingrid pokračovala v rozhovore s Danielom.
„Nie je Birgittagården domov pre mládež?“
„Áno, špeciálne výchovné zariadenie,“ odvetil.
„Nemali by tam byť nejakí zamestnanci?“
„Službu má moja žena Elisabet, zavolám jej… netuším, čo sa tam stalo, nič neviem.“
„Polícia je na ceste,“ upokojovala ho Ingrid a periférne zahliadla na pustej ulici blikajúce modré svetlá majáka prvého zásahové vozidla.
8
ÚZKA ODBOČKA Z CESTY číslo osemdesiatšesť viedla tmavým lesom priamo k jazeru Himmelsjön a domovu Birgittagården.
Pod kolesami policajného auta škrípal štrk a buchotal do nárazníkov. Svetlá reflektorov sa mihali pomedzi vysoké kmene smrekov.
„Už si tu niekedy bola?“ spýtal sa Rolf Wikner a preradil na štvorku.
„Hej… pred pár rokmi sa nejaké dievča pokúsilo podpáliť jeden z domov,“ odvetila Sonja Rasková.
„Prečo, dopekla, nedokážu zohnať nijakého zo zamestnancov?“ zašomral Rolf.
„Určite majú plné ruky práce – nech sa už stalo čokoľvek,“ skonštatovala Sonja.
„Bolo by fajn, keby sme vedeli viac.“
„Áno,“ pritakala pokojne.
Obaja stíchli a započúvali sa do komunikácie v policajnej vysielačke. Sanitka bola na ceste a z policajnej stanice poslali ešte jedno služobné auto.
Podobne ako iné lesné cesty bola aj táto úplne priama. Pneumatiky poskakovali cez jamy a nerovnosti. Okolo sa mihali kmene stromov a modré svetlo majáka prenikalo hlboko do lesa. Len čo vošli na štrkom vysypaný dvor pred tmavočervenými budovami Birgattagårdenu, podala Sonja hlásenie centrále.
Na schodíkoch pred vchodom do hlavnej budovy stálo dievča v nočnej košeli. Oči doširoka otvorené, v bledej tvári neprítomný výraz.
Rolf so Sonjou vystúpili z auta a ponáhľali sa k nemu, osvetľovaní blikajúcim modrým svetlom majáka. Dievča ich však zjavne nevnímalo.
Ozval sa zúrivý štekot psa.
„Zranil sa niekto?“ opýtal sa Rolf zvýšeným hlasom. „Potrebuje niekto pomoc?“
Dievča neurčito mávlo smerom k lesu, zapotácalo sa a pokúsilo sa vykročiť, no podlomili sa mu kolená. Spadlo na chrbát a narazilo si hlavu.
„Nestalo sa ti nič?“ spýtala sa Sonja, keď sa k nemu dostala.
Dievča ležalo na schodoch s pohľadom upretým do neba, dýchlo veľmi rýchlo a plytko. Sonja si všimla, že si doškrabalo predlaktia aj krk.
„Idem dnu,“ vyslovil Rolf rozhodne.
Sonja čakala pri otrasenom dievčati na zdravotníkov, Rolf vstúpil do budovy. Do očí mu udreli krvavé odtlačky topánok a bosých nôh na drevenej podlahe rozbiehajúce sa všetkými smermi.
Chodbou sa smerom do haly a späť tiahli výrazné stopy. Ucítil adrenalín zaplavujúci mu telo. Dával pozor, aby nešliapol na stopy, uvedomoval si však, že jeho prvoradou úlohou je zachraňovať životy.
Nazrel do spoločenskej miestnosti, všetky lampy svietili a na dvoch pohovkách sedeli štyri dievčatá.
„Je niekto zranený?“ zavolal.
„Možno trocha,“ usmialo sa drobné, ryšavé dievča v ružových teplákoch.
„Kde je?“ zisťoval Rolf nervózne.
„Miranda leží v posteli,“ odvetilo staršie dievča s tmavými, rovnými vlasmi.
„Tam?“ opýtal sa a ukázal smerom k izbám.
Staršie dievča odpovedalo iba kývnutím hlavy a Rolf sa vydal po krvavých stopách popri jedálni s veľkým dreveným stolom a kachľami. Vstúpil do tmavej chodby vedúcej k súkromným izbám dievčat.
Všade boli krvavé stupaje. Stará drevená podlaha za ním zapraskala. Zastavil sa, odopol z opasku baterku a posvietil si do chodby. Očami rýchlo prebehol po prísloviach a citátoch z Biblie napísaných ozdobným písmom na stenách a potom svetlo sklopil.
Spopod dverí v tmavom výklenku vytekala na chodbu krv. Zo zámky trčal kľúč. Pristúpil k dverám, opatrne preložil baterku do druhej ruky, natiahol sa a úplne skraja stlačil kľučku.
Ozvalo sa cvaknutie, dvere sa otvorili a pružina s buchnutím vrátila kľučku späť.
„Haló? Miranda? Volám sa Rolf a som od polície,“ povedal do ticha, keď vstupoval. „Idem za tebou dnu…“
Počul iba svoj vlastný dych.
Opatrne odchýlil dvere a posvietil dnu baterkou. Brutálny pohľad, ktorý sa mu naskytol, ním otriasol a musel sa oprieť o zárubňu.
Inštinktívne odvrátil zrak, no oči už zaregistrovali, čo si neželal vidieť. V ušiach mu duneli údery srdca prerušované zvukom kvapiek dopadajúcich do mláky na zemi.
V posteli ležala mladá žena a zdalo sa, že jej chýbajú veľké časti hlavy. Krv ostriekala steny a kvapkala aj z tmavého tienidla lampy.
Dvere za ním sa nečakane zabuchli a od ľaku pustil baterku na zem. Obklopila ho tma. Otočil sa, hmatal v temnote a zvonku zrazu začul búšenie malých dievčenských rúk na dvere.
„Vidí ťa,“ ozval sa tenký hlas. „Pozerá sa na teba!“
Rolf našiel kľučku a pokúsil sa otvoriť dvere, boli však zablokované. Len malý priezor svietil v tme. Rozochvenými rukami stlačil kľučku a vrazil do dverí plecom.
Rozleteli sa a Rolf vypadol do chodby. Zhlboka sa nadýchol. O kúsok ďalej stálo malé ryšavé dievča a vyvaľovalo naňho oči.
Lars Kepler - Svedkyňa ohňa. Preložil Miloš Švantner, vydal Ikar.
Flora Hansenová o sebe tvrdí, že je médium, a živí sa tým, že organizuje seansy a predstiera rozhovory s mŕtvymi. Po záhadnej vražde v Birgittagardene, domove pre mládež s poruchami správania, však odrazu trpí víziami, ktoré sú až príliš reálne. Zavolá na štokholmskú políciu a ohlási neuveriteľné skutočnosti. No len jeden jediný detektív je ochotný počúvať ju – Joona Linna. Pátranie prebudí ničivé sily, tie sa neúprosne dajú do pohybu a zavedú Joonu do nebezpečného konfliktu s osobou z jeho dávnej minulosti.
Podobne ako Hypnotizér (Ikar 2010) a Zmluva podľa Paganiniho (Ikar 2011) aj krimiromán Svedkyňa ohňa vydržal celé mesiace na prvom mieste medzi najpredávanejšími knihami vo Švédsku a stal sa rovnako ako predchádzajúce Keplerove knihy medzinárodnou senzáciou.
