9
KRIMINÁLNY INŠPEKTOR Joona Linna stál v okne svojej hotelovej izby v obci Sveg štyristopäťdesiat kilometrov severne od Štokholmu. Úsvit sa hlásil chladným svetlom a halil sa do modrastého oparu. Ulicu Älvgatan neosvetľovala nijaká lampa. Prejde ešte niekoľko hodín, kým sa dozvie, či našiel Rosu Bergmanovú.
Rozopnutá svetlosivá košeľa mu voľne splývala na čierne oblekové nohavice, plavé vlasy mal ako zvyčajne strapaté, na posteli ležala pištoľ v puzdre.
Napriek opakovaným žiadostiam rôznych expertíznych skupín ostal Joona inšpektorom štátnej kriminálnej polície v aktívnej službe. Mnohých dráždil tým, že išiel svojou vlastnou cestou, no za menej než pätnásť rokov vyriešil v Škandinávii viac ťažkých prípadov ako hocijaký iný policajt.
V lete na neho na inšpekciu štátnej kriminálky podali obvinenie, že mal varovať krajne ľavicovú extrémistickú skupinu pred zásahom bezpečnostnej polície. Hneď nato mu odobrali niektoré pracovné úlohy, formálne ho však nesuspendovali.
Vedúci vyšetrovania sa vyjadril jednoznačne, ak nájde čo i len najmenší dôvod na podanie žaloby, kontaktuje špeciálneho prokurátora.
Obvinenia boli vážne, teraz sa však Joona nemohol zaoberať prípadným suspendovaním či inými dôsledkami.
V myšlienkach sa stále vracal k starej žene, ktorá k nemu pristúpila pri kostole Adolfa Fredrika a odovzdala mu pozdrav od Rosy Bergmanovej. Vo vetchých rukách držala dve starobylé žolíkové karty.
„Nie si to ty?“ spýtala sa zvedavo. „A toto je veniec, svadobná čelenka.“
„Čo chcete?“ zareagoval Joona.
„Vôbec nič,“ odvetila stará žena. „Len vám mám odovzdať pozdrav od Rosy Bergmanovej.“
Rozbúšilo sa mu srdce. S veľkou sebakontrolou iba pokrčil plecami a priateľsky vysvetľoval, že musí ísť o nejaký omyl.
„Nepoznám nijakú…“
„Zaujímalo by ju, prečo sa tvárite, akoby vaša dcéra neexistovala.“
„Je mi to ľúto, ale netuším, o čom rozprávate,“ povedal Joona a usmial sa.
Usmieval sa, vlastný hlas mu však znel cudzo, vzdialene a chladno, akoby vychádzal spod veľkého balvana. Slová tej ženy mu krúžili v mysli, chcel ju zdrapiť za vetché ramená a donútiť ju povedať, čo sa stalo, no ovládol sa.
„Musím ísť,“ ospravedlnil sa a práve sa chcel odvrátiť, keď ako nôž cez ľavé oko zasiahla jeho mozog migréna. Zorné pole mu zastrela rozmazaná, trblietajúca sa žiara.
Keď sa mu sčasti vrátil zrak, zbadal ľudí zhromaždených okolo neho. Rozostúpili sa, aby urobili miesto zdravotníkom.
Stará žena bola preč.
Joona poprel, že by poznal Rosu Bergmanovú, tvrdil, že ide o omyl. Klamal však.
Veľmi dobre vedel, kto bola Rosa Bergmanová.
Spomínal na ňu každý deň. Hoci na ňu myslel, ona by o ňom nemala vedieť nič. Ak ho poznala, niekde sa stala strašná chyba.
O niekoľko hodín Joonu prepustili z nemocnice a zaraz sa pustil do jej hľadania.
Musel hľadať sám, požiadal preto o dovolenku.
Podľa verejných registrov sa vo Švédsku nenachádzal nikto s menom Rosa Bergmanová. V celej Škandinávii však žilo vyše dvetisíc ľudí s priezviskom Bergman.
Joona systematicky prechádzal register po registri. Pred dvoma týždňami mu nezostalo nič iné, len preskúmať kartotéku Registra obyvateľov Švédska. Vedenie matriky prislúchalo storočia cirkvi, v roku 1991 so zavedením nového digitálneho systému prešla táto úloha na daňový úrad. Joona začal s cirkevnými záznamami na juhu. Najprv sedel v Krajskom archíve v Lunde a vyzbrojený kávou v papierovom poháriku sa usiloval nájsť v kartotéke Rosu Bergmanovú s dátumom narodenia a z farnosti, ktoré prichádzali do úvahy. Pokračoval vo Visby, Vadstene a v Göteborgu.
Potom navštívil Uppsalu a obrovský archív v Härnösande. Preštudoval tisíce záznamov o narodeniach, bydliskách a rodinných zväzkoch.
10
VČERAJŠIE POPOLUDNIE presedel Joona v Krajskom archíve v Östersunde. Miestnosť vypĺňal sladký pach antikvariátu, pach starého fľakatého papiera a tvrdých spisových dosiek. Slnečné lúče pomaly putovali po vysokých stenách, zaleskli sa na sklených dvierkach stojacich kyvadlových hodín a pokračovali ďalej.
Tesne predtým, než mali zatvoriť, objavil Joona dievča, ktoré sa narodilo pred osemdesiatimi štyrmi rokmi a pokrstili ho vo farnosti Sveg v Härjedalene v kraji Jämtland. Dali mu meno Rosa Maria. Jeho rodičia sa volali Kristina a Evert Bergmanovci. Joonovi sa nepodarilo nájsť nijaké záznamy o ich sobáši, mama dievčaťa sa však narodila o devätnásť rokov skôr v rovnakej farnosti a za slobodna sa volala Kristina Stefansonová.
Trvalo mu tri hodiny, kým zistil, že v domove sociálnych služieb vo Svegu je umiestnená osemdesiatštyriročná žena, ktorá sa volá Maja Stefansonová. Bolo síce sedem hodín večer, no Joona sadol do auta a vydal sa do Svegu. Dorazil tam až po večierke a dnu ho už nepustili.
Ubytoval sa v malom hoteli, usiloval sa spať, zobudil sa však už o štvrtej a odvtedy stál v okne a čakal na príchod rána.
Bol si takmer istý, že našiel Rosu Bergmanovú. Zmenila si priezvisko podľa dievčenského mena svojej matky a začala používať svoje druhé krstné meno.
Joona sa pozrel na hodinky a uvedomil si, že je už čas ísť. Obliekol si kabát, opustil izbu a popri recepcii vyšiel na ulicu.
Domov sociálnych služieb Blåvingen tvorilo niekoľko žlto omietnutých domov obklopených udržiavanými trávnikmi s chodníkmi a lavičkami, aby si dôchodcovia mohli oddýchnuť.
Joona vstúpil do hlavnej budovy. Ovládol sa a pomaly kráčal chodbou pod neónovými žiarivkami, míňajúc zatvorené dvere kancelárie a kuchyne.
Nemala ma nájsť, pomyslel si znova. Nemala by ma poznať, niečo sa muselo pokaziť.
Joona nikdy nerozprával o tom, čo spôsobilo jeho osamelosť, každý deň s tým však musel žiť. Jeho život zahorel ako horčík, za okamih vzplanul a pohasol, veľkolepá biela žiara sa premenila na tlejúci popol.
V spoločenskej miestnosti stál chudý osemdesiatnik a sledoval pestrý obraz v televízii. Pozeral ranné vysielanie. Televízny kuchár práve v panvici ohrieval sezamový olej a rozprával, ako ozvláštniť tradične pripravované raky.
Starec sa otočil k Joonovi a usiloval sa zaostriť.
„Anders?“ oslovil ho chrapľavým hlasom. „Si to ty, Anders?“
„Volám sa Joona,“ odvetil kriminalista s mäkkým fínskym prízvukom. „Hľadám Maju Stefansonovú.“
Muž na neho hľadel vodnatými, červenými očami.
„Anders, chlapče, počúvaj! Musíš ma odtiaľto dostať! Sú tu len starci a stareny.“
Vetchou päsťou udrel do operadla pohovky, keď však vošla opatrovateľka, ihneď sa upokojil.
„Dobré ráno,“ pozdravil Joona. „Prišiel som navštíviť Maju Stefansonovú.“
„To je milé,“ povedala. „Musím vás však upozorniť, že Majina demencia sa zhoršila. Utečie nám, len čo sa jej naskytne príležitosť.“
„Rozumiem,“ poznamenal Joona.
„V lete sa jej podarilo dostať až do Štokholmu.“
Opatrovateľka ho viedla umytou, tlmene osvetlenou chodbou, až napokon otvorila jedny dvere.
„Maja?“ zavolala príjemným hlasom.
Lars Kepler - Svedkyňa ohňa. Preložil Miloš Švantner, vydal Ikar.
Flora Hansenová o sebe tvrdí, že je médium, a živí sa tým, že organizuje seansy a predstiera rozhovory s mŕtvymi. Po záhadnej vražde v Birgittagardene, domove pre mládež s poruchami správania, však odrazu trpí víziami, ktoré sú až príliš reálne. Zavolá na štokholmskú políciu a ohlási neuveriteľné skutočnosti. No len jeden jediný detektív je ochotný počúvať ju – Joona Linna. Pátranie prebudí ničivé sily, tie sa neúprosne dajú do pohybu a zavedú Joonu do nebezpečného konfliktu s osobou z jeho dávnej minulosti.
Podobne ako Hypnotizér (Ikar 2010) a Zmluva podľa Paganiniho (Ikar 2011) aj krimiromán Svedkyňa ohňa vydržal celé mesiace na prvom mieste medzi najpredávanejšími knihami vo Švédsku a stal sa rovnako ako predchádzajúce Keplerove knihy medzinárodnou senzáciou.
