Toto presvedčenie napĺňa v debute V úzkosti hľadania (1942) a domnievam sa, že práve v ňom si vybudoval pevné životné a spisovateľské základy svojej celoživotnej tvorby, ktoré nestrácal ani vtedy, keď sa ich vzdával. V jeho diele vždy dominovali hodnoty ľudskosti, slobody, vzdoru a najmä lásky. Jeho vzťah k životu a k tvorbe nie je ideologický, ako to bolo v prípade Vladimíra Mináča, ale antropologický. Do literatúry vstúpil s obrazom človeka, „ktorý je v mĺkvote a v osamelosti pred Bohom. Čím pochybnejšie je jeho spočinutie vo svete, tým väčšmi musí vypäť svoje duchovné schopnosti, tým mocnejšia je jeho úfnosť… i keby sme mali pochabú túžbu tvoriť programy, nemôžeme si vytýčiť iný, než aký mala a má opravdivá literatúra, to jest obsiahnuť človeka, hľadať a nájsť jeho opravdivú tvár – skutočnú i tú neskutočnú, dosiaľ reálnu len v jeho viere“.
Od samého začiatku sa v jeho tvorbe utvára akési centrum – láska a najmä láska k žene, ktorej dominuje matka (ako u Janka Kráľa, o ktorom Božena Němcová povedala, že skutočne miloval iba jedinú ženu – matku), čo Tatarka stvárnil v novele Ešte si s vami pobudnúť.
Vzťah hlboký, nenahraditeľný
Nazval som svojho času Tatarku fanatikom lásky. Sám mi v rozhovore povedal, že vytvoriť takú bytosť – láskou obdarenej ženy – dokázal v našej literatúre len málokto. I keď určite preháňal, musím potvrdiť, že práve on bol jedinečným básnikom ženy milovanej i milujúcej. Prvé obdobie Tatarkovej tvorby pokladám za vrcholné. Treba sa k nemu vracať, aby sme vedeli odhaliť jeden z vnútorných impulzov, ale i rozporov, ktoré vznikali ako dôsledok duchovnej krízy svetovej kultúry.
Foto: LIC
Kto pozná Tatarkovu novelu Ľudia za priečkou, určite si spomenie na esejistickú pasáž, obsahujúcu úvahu o tom, že Tatarkov záujem o človeka nie je záujmom o nejakého človeka, „ktorý má vykonávať tie a tie rozkazy“, čím sa jeho pochopenie vyčerpáva, ale zaujíma sa o človeka ako nevyčerpateľnú ľudskú bytosť. „Neznámy mi je človek, áno, chimérický, ako si povedal. Vieš, nehovoríme o človekovi, pokiaľ je predmetom anatomického, biologického štúdia, pokiaľ je vykonávateľom spoločenských funkcií, ale o človekovi, pokiaľ sa k nemu upína naša túžba, náš smäd ustavične prahnúci, potreba sympatie a lásky, naša úzkosť, ako zaľudniť ním priestor duše ustavične sa rozrastajúci láskou, smädom.“ Týmito slovami vyslovil reflexívno-imaginatívnu analýzu lásky ako hlbokého a nenahraditeľného vzťahu ľudských bytostí, pričom treba zdôrazniť, že erotický vzťah muža a ženy má tu vždy aj duchovný rozmer. Platí to rovnako o Rozhovoroch bez konca aj o Prútených kreslách.
Ešte predtým napísal román Farská republika (1948), ktorý je organickým pokračovaním debutu nielen v tom, ako sa komplikuje autorovo ponímanie lásky, ale aj prenikavým stvárnením spoločensko-politického života národnej pospolitosti počas „samostatného“ slovenského štátu. Jeho prenikavosť sa prejavuje nielen v obsahu, ale aj v jedinečnej literárnej štruktúre diela. Obdobie revolučného zvratu roku 1948 znamenalo hlbokú ruptúru v živote človeka a spoločnosti a zasiahlo podstatne tvorivý proces autora. Väčšina našich spisovateľov reagovala rovnako. Prihlásili sa k Februáru a dali sa do služby politických zmien. Tatarka nebol výnimkou.
Láska starnúceho muža
Ako vojnová polosirota bol od mladosti preniknutý potrebou riešiť sociálnu otázku povojnového sveta, aj nášho slovenského, a zaujal postoj vlastný jeho mentalite. Reagoval živelne. I keď mu nechýbali filozofické ambície, nesprával sa v prvom rade ako Homo sapiens, ale ako homo demens, teda nielen ako bytosť rozvážna a múdra, ale ako bytosť podliehajúca extatickým stavom ťažko zvládnuteľnej neumiernenosti.
Na druhej strane však vďaka živelnému postoju k svetu sa veľmi rýchlo zbavoval ideologických predsudkov a skôr ako iní začal pociťovať nedostatok slobody v myslení i konaní, najmä v politickej sfére. Preto sa medzi prvými postavil na odpor v pamflete Démon súhlasu (1963). No najmä v roku 1968, keď odvážne a riskantne vzdoroval okupácii našej vlasti vojskami Varšavskej zmluvy. Keď jednoznačne a neodvolateľne odmietol potvrdiť súhlas s falošným vyhlásením, že nešlo o okupáciu suverénnej krajiny, ale o bratskú pomoc.
Potom žil životom človeka ako vo väzení, v nedostatku prostriedkov potrebných pre zabezpečenie životných potrieb a v ustavičnom prenasledovaní. (Slová použité v titule recenzie vyslovil Tatarka až v tomto období.) Na tento stav reagoval svojimi písačkami. V nich zaujímal postoj k rôznym udalostiam, ktorý má aj veľkú faktografickú hodnotu, napríklad v tom, ako jeho blízki kolegovia „zo strachu o málo“ (ide o výstižnú charakteristiku Václava Bělohradského) potláčali hlas svojho svedomia.
Písačky pre milovanú Lutéciu (ktorých nové vydanie prinieslo na jar tohto roku Literárne a informačné centrum) zaznamenával spontánne. Z väčšej sa časti venujú láske starnúceho muža k atraktívnej žene o tridsať rokov mladšej, s ktorou vymýšľajú a uskutočňujú výstredné eroticko-sexuálne praktiky, s akými je spokojný istý inak neobyčajne kritický kritik Dominika Tatarku. S toľkými dotykmi autora s večnosťou sa údajne ešte v jeho diele nestretol. Iného kritika, ktorý sa vyslovil o niektorých týchto praktikách ako o pornografických, upozornil, že ide o privátnu a nie o obscénnu sféru.
Únik do literárnej secesie
Opäť pripomeniem moje osobné rozhovory z konca 60. rokov z obdobia sexuálnej revolúcie, s ktorou Dominik Tatarka bezvýhradne súhlasil a túžil po takej skúsenosti.
Domnievam sa, že z tohto podhubia vyrastala uvedená časť Tatarkovej tvorby v písačkách. Sám autor však vyslovuje obavu, či na niektorých miestach neupadá do obscénnosti, kam by ho radikálny kritik súčasnej civilizácie Slavoj Žižek bez mihnutia oka zaradil. Od čias sexuálnej revolúcie jej výsledky obsadzujú celý verejný priestor ako eroticko-sexuálnu doménu, v ktorej sa o láske už takmer nehovorí. Až v poslednom čase dochádza k obratu, napríklad vo filme Michaela Hanekeho Láska a vo filozofickom diele Alaina Badioua. Teraz neviem, či ide o slová filozofa Badioua, alebo ich Žižekovu parafrázu, ktorá hovorí, že „jednotlivec, ktorý sa ocitol v súkolí trhového kapitalizmu, nevyhnutne sám seba vidí, ako ,ľudské zviera‘ poháňané hedonistickým sebazáujmom“.
V Písačkách pre milovanú Lutéciu nie je už Dominik Tatarka tým básnikom lásky, o ktorom som hovoril pri predchádzajúcich dielach. Pochopiteľne, ani tu ním neprestáva byť úplne v tých pasážach, ktoré sú inšpirované najmä poéziou a umením surrealizmu. Stráca sa však voľakedajšia meditatívnosť a telesnosti chýba rudimentárnosť.
Pôsobivé sú však jeho návraty k ľudovým koreňom. Autorov „vášnivý až obsesívny vzťah, v ktorom je nekonvenčná femme fatale s ruskou šľachtickou krvou spisovateľovou erotickou a intelektuálnou spoluhráčkou, partnerkou v slasti a v strasti“ (Michaela Jurovská) pokladám za únik do literárnej secesie.
Takže popri hlbokomyseľných interpretáciách, ktoré nemám v úmysle znevažovať, našiel som si svoj spôsob čítania znovuvydaných Písačiek. Čítam si ich s básňami Tatarkovho milovaného básnika Oldřicha Mikuláška:
Ach, říci to tak, jak nikdo neřekl to. Zapršelo a bylo bláto. Byl vlk a z vlka vlkodlak. A z kolenou, co kleká. Z tvých vlasů ječmeny a žito; obilí. Ze ržání hřebce chvění kobyly a z tebe něco málo kolem pasu.
Aj Tatarka to chcel povedať tak ako nikto.
