Angličan Neil Gaiman, jeden z najpopulárnejších a najoriginálnejších autorov modernej fantasy a vedeckej fantastiky, sa rozhodol v knihe Americkí bohovia spliesť príbeh, v ktorom sa otázky identity bohov, ich života dnes a ich umierania spojili do občas pochmúrneho a často veľmi vtipného a ironického rozprávania o človeku dnes.
Sú medzi nami
Mohutný silák s menom Tieň, šikovný kúzelník s mincami, sa dostáva po troch rokoch vo väzení na slobodu. Zisťuje, že jeho manželka, jeho vysnívaná Laura, po ktorej deň čo deň a noc čo noc túžil, je mŕtva. Nespravodlivo, nezmyselne a tak trochu nepekne, keďže zahynula pri sexe s iným mužom. Tieň sa po odchode z väzenia stretáva s podivným chlapíkom, ktorý si hovorí Streda, a postupne spoznáva pozoruhodných a nepochybne nie celkom normálnych ľudkov.
Foto: Slovart
Ukáže sa, že táto kompánia postavičiek na okraji spoločnosti nie sú „praví“ ľudia, ale prastarí bohovia, ktorí živoria na okraji dnešnej americkej spoločnosti. Sú opustenými, oslabenými, škriepnymi, veselými, krutými, starými bohmi, ktorých chce niekto vytlačiť a zahnať zo sveta preč. Sú nepotrebnými bohmi, v ktorých už málokto alebo až nikto neverí, a bez energie z viery bohovia umierajú.
Tieň postupne zisťuje, že sa stal nielen šoférom, ale aj aktívnym účastníkom snahy o vytvorenie akejsi organizácie či aliancie starých bohov. Stretávame starých severských bohov, ruských, indiánskych, japonských či indických bohov, všetko v karikovaných postavičkách ľudí na okraji, ufrflaných starcov, božských sociopatov, alkoholikov, prostitútok a divožienok. Éterické bytosti i trpaslíci však žijú aj v paralelných svetoch, do ktorých sa Tieň dostáva a zároveň zisťuje, že asi nie je celkom všetko tak, ako sa mu na začiatku snažil nahovoriť Streda a ani on, Tieň, nie je tým, o kom si myslel, že je. Kým je Tieň je jedno z prekvapení textu, takže ho neprezradíme. Blíži sa vojna bohov a Tieň, jediný človek medzi nimi, bude ich ľahkou korisťou, keďže ľudia nemajú žiadne tajomné sily. Starí bohovia umierajú, aby urobili miesto novým bohom.
A tak, ako to v prípade opakovania starého v novom kabáte býva, to nové prichádza krutejšie, nafúkanejšie, cynickejšie. Lenže bohovia novej Ameriky, bohovia miest, televíznych seriálov a supermarketov, ktorým dnešní Američania veria – a silu bohom dáva jedine viera ľudí – žijú z tej istej energie a vlastne o moc ani súperiť nechcú, pretože každý umierajúci starý boh je predobrazom smrti boha nového. A keď sa ukáže, že chaos na božej scéne je len manipuláciou, príbeh zasa zmení smer.
Príbeh o láske?
Možno prvotné prerozprávanie príbehu vyznieva mierne povedané ako podivná halucinácia. Vo svojej podstate to aj tak je, spolu s Tieňom sa hýbeme po dnešnej Amerike, stretávame bizarné postavičky božích bytostí zakorenené a zabývané v ľudskej civilizácii, aby sme sa dozvedali o tom, že naša doba je akási smutne prázdna, ale aj karnevalovo veselá. To, že sa bohovia k vojne nakoniec ani nedostanú, respektíve, že sa ukáže ako hra, je len dôsledok toho, že už ani tí bohovia nie sú, čo bývali.
Pravda, Tieňa ženie ešte jedna túžba, vie, že len bohovia mu môžu pomôcť dostať sa k jeho Laure. Aj keď zahynula, zjavuje sa mu ako zamilovaná zombia, ktorá ho aj prosí o odpustenie, ale aj pomáha zneškodniť nepriateľov na ceste. Mŕtva Laura žije z Tieňovej lásky a viery, Tieň zasa chce zistiť, či by sa dala vrátiť medzi živých. Príbeh, anticky starý a zrkadliaci príbeh Orfea a Eurydiky, v ktorom milý žiada život pre svoju mŕtvu milú, je príbehom hľadania a zmyslu bytia v láske. Aj keď milovať mŕtvolu sa nepatrí.
Svet bez bohov
Neil Gaiman vo svojej knihe Americkí bohovia sa pýta nás čitateľov či si vieme predstaviť svet bez bohov. A svet bez viery v spravodlivosť, pravdu a svet bez zmyslu života, ktorý smeruje k nejakému cieľu a naplneniu. Jeho fantazijné rozprávanie nie je priamočiare, mnohé mikropríbehy, ktoré sa odohrávajú, pripomínajú náš svet, v ktorom sa nám útržkovite pretínajú naše životy, aby mizli a znova sa vynárali v iných konšteláciách.
Čítanie Amerických bohov nie je jednoduché, pretože mnohé z množstva božích postavičiek odkazujú na mytologické súvislosti, ktoré tvoria pozadie, históriu, ktorú je dobré poznať. A neznalosť „minulosti“ bohov pripravuje čitateľa o hlbšie vrstvy i vtipy, ktoré sa v príbehu udejú. Jedným z častých motívov, o ktorých sa v knihe hovorí, je smrť. Aj keď narazíme aj na niekoľko zločinov a jedna z dejových odbočiek nás vedie po stope hľadania nešťastne zavraždených detí, najčastejšie sa hovorí práve o symbolickej smrti bohov, o umieraní civilizačných oporných stĺpov, o umieraní viery a vytváraní nových idolov. Hoci to znie pochmúrne, možno to až také pochmúrne nie je. Smrť sa ukazuje v Gaimanovom podaní ako prirodzená súčasť cyklu zániku a vzniku, ako čosi, čo potrebujeme k tomu, aby sme vlastne žili. Smrť je entita, ktorej sa bojíme, ale zároveň aj niečo, čo musíme vnímať v tom karnevalovom vnímaní vzniku a zániku, teda že po každej smrti vzniká čosi nové, posúvajúce nás ďalej.
Svet bez bohov, bez viery, bez smrti, by nebol svetom. Gaimanova kniha, ako občas čierna groteska, občas divoká jazda fantáziou, plná postavičiek z obludária ľudskej mysle a predstavivosti, nás vedie do krásneho rozprávania o ľudskej potrebe veriť v čosi, čo nám pomáha prežiť. Hoci aj tú smrť.
