19
JOONA VYŠIEL Z CHATKY a náhlil sa cez dvor, stretol kurátora s vysávačom, pozdravil technikov, vybehol po schodíkoch a vošiel do hlavnej budovy. Bola tma, svetlá nesvietili, nášľapné dosky sa však leskli ako krištáľ.
Jedno z dievčat chýba, rozmýšľal Joona. Nikto ho nevidel. Možno v tom zmätku utieklo, možno sa mu ostatné chovankyne snažia pomáhať a taja, čo vedia.
Obhliadka miesta činu sa iba začala a do izieb ešte ani nenazreli. Potrebovali by dôkladne prehľadať celý domov Birgittagården, na to však nemali čas, bolo toho veľmi veľa.
Chovankyne boli nervózne a vystrašené.
Mali by tu byť pracovníci zo služby pomoci obetiam trestných činov.
Polícia potrebovala posily, viac technikov, viac prostriedkov.
Pri pomyslení, že sa nezvestné dievča asi ukrýva vo svojej izbe, Joonu striaslo. Možno niečo videlo a teraz je také vydesené, že sa bojí vyjsť z izby.
Vstúpil do chodby s izbami chovankýň.
Drevené steny a trámy slabo praskali, ináč vládlo v dome ticho. Dvere bez kľučky vo výklenku boli iba privreté. Za nimi v posteli ležalo mŕtve dievča a rukami si zakrývalo tvár.
Joona si zrazu spomenul, že na rohu výklenku zahliadol tri horizontále krvavé šmuhy. Rozmazané stopy troch prstov bez odtlačkov. Síce si podlhovasté fľaky všimol, tak ho však zamestnávalo triedenie vnemov z miesta činu, že si až teraz uvedomil, že sa nachádzali na nesprávnej strane. Stopy neviedli von, preč od miesta vraždy, ale opačným smerom, hlbšie do chodby. Slabé odtlačky čižiem, topánok a bosých nôh sa rozbiehali všetkými smermi, no šmuhy na rohu smerovali dnu do budovy.
Osoba s krvavými rukami sa vydala do niektorej z izieb.
Len nie ďalší mŕtvi, zašepkal Joona sám pre seba.
Natiahol si latexové rukavice a pokračoval k poslednej miestnosti. Keď otvoril dvere, začul akýsi šramot. Okamžite sa zastavil a usiloval sa v tme niečo rozoznať. Rozhostilo sa ticho. Joona sa opatrne natiahol do temnoty za vypínačom.
Opäť začul tichý šramot a záhadné kovové cinkanie.
„Vicky?“
Šmátral po stene, kým konečne našiel vypínač a zasvietil. Strohú miestnosť zaraz zalialo žlté svetlo. Ozvalo sa vŕzganie a otvorilo sa okno smerujúce k lesu a jazeru. Šramot vychádzal z rohu, ležala tam zvalená vtáčia klietka. Žltý papagájec trepotal krídlami a liezol po klietke. Joonovi udrel do nosa výrazný zápach krvi. Cítil kov a ešte niečo iné, sladkasté a skazené. Ukladal pred seba plastové nášľapné dosky a opatrne vošiel do miestnosti.
Háčiky na zatváranie okna boli zamazané od krvi. Zreteľné odtlačky dlaní prezrádzali, že niekto vyliezol na parapet, oprel sa o okenný rám a zrejme zoskočil na trávnik.
Pristúpil k posteli. Keď dvíhal prikrývku, prebehol mu po krku mráz. Prikrývka bola celá od krvi. Ten, kto pod ňou ležal, však zranený nebol.
Akoby sa niekto vyutieral, vydrhol do sucha.
V posteli spala osoba ušpinená od krvi.
Joona sa na chvíľu zastavil, aby vyčítal jej pohyby.
Naozaj spala, pomyslel si.
Keď sa pokúsil zdvihnúť vankúš, ani sa nepohol. Bol prilepený o plachtu a matrac. Trhnutím ho uvoľnil. V krvi pod ním medzi hnedými zrazeninami a vytrhnutými vlasmi ležalo kladivo. Väčšina krvi sa vpila do látky, bezprostredné okolie hlavy kladiva sa však ešte vždy vlhko lesklo.
20
DOMOV BIRGITTAGÅRDEN sa kúpal v príjemnom jemnom svetle a medzi vysokými, starými stromami sa magicky blyšťalo jazero Himmelsjön. No len pred niekoľkými hodinami išla Nina Molanderová na toaletu a našla v posteli mŕtvu Mirandu. Všetkých zobudila, vypukla panika a zavolali kurátorovi Danielovi Grimovi, ktorý okamžite zburcoval políciu.
Nina Molandarová bola v takom šoku, že ju museli odviezť do nemocnice v Sundsvalle.
Vonku na dvore stál v spoločnosti Daniela Grima a Sonji Raskovej Gunnarsson. Otvoril kufor svojho bieleho mercedesu a rozprestrel náčrty miesta činu od technikov.
Uviazaný pes celý čas zúrivo brechal a trhal remeňom.
Joona pristúpil k autu, rukou si zašiel do vlasov a všetci traja sa k nemu otočili.
„Utiekla cez okno,“ oznámil.
„Utiekla?“ prekvapene sa spýtal Daniel. „Vicky utiekla? Prečo by…“
„Na parapete bola krv, aj v jej posteli a…“
„Ale to neznamená, že…“
„Pod vankúšom ležalo krvavé kladivo,“ zakončil Joona.
„To nie je možné,“ namietal Gunnarsson podráždene. „Nemôže to byť pravda, páchateľ mal byť predsa veľmi silný.“
Joona sa znova obrátil ku kurátorovi Danielovi Grimovi. Jeho tvár pôsobila na dennom svetle bezbranne a krehko.
„Čo si o tom myslíte?“ spýtal sa Joona.
„O čom? Že by Vicky… To je úplne absurdné,“ odvetil Daniel.
„Prečo?“
„Veď len teraz,“ povedal kurátor a silene sa usmial, „veď len teraz ste si boli celkom istí, že to musel urobiť urastený dospelý muž – Vicky je drobná, nemá ani päťdesiat kíl, zápästia má také útle…“
„Je agresívna?“ pokračoval Joona.
„To nemohla spraviť Vicky,“ vyhlásil Daniel s istotou. „Dva mesiace som s ňou pracoval a dám ruku do ohňa za to, že to nebola ona.“
„Bola agresívna, než sem prišla?“
„Som viazaný mlčanlivosťou,“ odvetil Daniel.
„Je vám jasné, že s tou svojou prekliatou mlčanlivosťou nás len zdržujete,“ vyštekol Gunnarsson.
„Môžem povedať jedine to, že niektorým chovankyniam pomáham zvládať ich agresivitu a učím ich alternatívnemu správaniu… tak, aby nereagovali hnevom, keď cítia napríklad sklamanie alebo strach,“ vysvetľoval Daniel sústredene.
„Vicky však nie,“ dodal Joona.
„Nie,“ prisvedčil Daniel.
„Prečo je teda tu?“ spýtala sa Sonja.
„Takéto informácie o chovankyniach nemôžem dávať.“
„Ste však presvedčený, že nie je agresívna.“
„Je to milé dievča,“ odvetil prosto.
„Čo sa tu teda podľa vás stalo? Prečo má pod vankúšom krvavé kladivo?“
„Neviem, nejde to dohromady. Možno niekomu pomáhala. Ukryla zbraň.“
„Ktoré chovankyne sú násilnícke?“ opýtal sa Gunnarsson nahnevane.
„Nemôžem len tak na niekoho ukázať prstom, tomu, dúfam, rozumiete.“
„Áno, rozumieme,“ povedal Joona.
Daniel naňho vďačne pozrel a usiloval sa dýchať pokojnejšie.
„Porozprávajte sa s nimi,“ navrhol Daniel. „Hneď prídete na to, ktoré dievčatá mám na mysli.“
Joona sa poďakoval a dal sa na odchod.
„Nezabudnite, že stratili priateľku,“ dodal Daniel rýchlo.
Joona sa zastavil a vrátil sa ku kurátorovi.
„Viete, v ktorej izbe sa Miranda našla?“
„Nie, predpokladal som…“
Daniel zmĺkol a pokrútil hlavou.
„Veľmi pochybujem, že to je jej vlastná izba,“ pokračoval Joona. „Je takmer prázdna, leží napravo hneď za toaletami.“
„To je izolačka,“ povedal Daniel.
„Prečo sa tam niekto dostane?“ vypytoval sa Joona.
„Lebo…“
Daniel sa odmlčal a zamyslel sa.
„Na čo myslíte?“
„Dvere mali byť zamknuté,“ odvetil.
„Kľúč je v zámke.“
„Aký kľúč?“ spýtal sa Daniel zvýšeným hlasom. „Len Elisabet má kľúč od izolačky.“
„Kto je Elisabet?“ zaujímalo Gunnarssona.
„Moja manželka,“ povedal Daniel. „Mala nočnú…“
„A kde je teraz?“ ozvala sa Sonja.
„Prosím?“ pozrel na ňu Daniel vyjavene.
„Nie je doma?“ opýtala sa Sonja.
V Danielovej tvári sa zračilo prekvapenie a nepokoj.
„Myslel som si, že išla s Ninou do nemocnice,“ povedal pomaly.
„Nie, Nina išla bez sprievodu,“ odvetila Sonja.
„Elisabet určite išla do nemocnice, nikdy by nenechala chovankyňu…“
„Prišla som sem prvá,“ prerušila ho Sonja.
Hlas jej od únavy zachrípol a zdrsnel.
„Nebol tu nijaký personál,“ pokračovala. „Iba banda vystrašených dievčat.“
„Ale moja žena…“
„Zavolajte jej,“ navrhla Sonja.
„Skúšal som, má vypnutý telefón,“ povedal Daniel ticho. „Myslel som si… Predpokladal som…“
„Pekný chaos tu máme,“ skonštatoval Gunnarsson.
„Moja žena, Elisabet,“ pokračoval Daniel rozochveným hlasom. „Má choré srdce, mohlo sa… možno sa…“
„Len pokojne,“ chlácholil ho Joona.
„Moja žena má zväčšené srdce a… robila v noci a mala by tu byť… má vypnutý telefón a…“
Lars Kepler - Svedkyňa ohňa. Preložil Miloš Švantner, vydal Ikar.
Flora Hansenová o sebe tvrdí, že je médium, a živí sa tým, že organizuje seansy a predstiera rozhovory s mŕtvymi. Po záhadnej vražde v Birgittagardene, domove pre mládež s poruchami správania, však odrazu trpí víziami, ktoré sú až príliš reálne. Zavolá na štokholmskú políciu a ohlási neuveriteľné skutočnosti. No len jeden jediný detektív je ochotný počúvať ju – Joona Linna. Pátranie prebudí ničivé sily, tie sa neúprosne dajú do pohybu a zavedú Joonu do nebezpečného konfliktu s osobou z jeho dávnej minulosti.
Podobne ako Hypnotizér (Ikar 2010) a Zmluva podľa Paganiniho (Ikar 2011) aj krimiromán Svedkyňa ohňa vydržal celé mesiace na prvom mieste medzi najpredávanejšími knihami vo Švédsku a stal sa rovnako ako predchádzajúce Keplerove knihy medzinárodnou senzáciou.
