Možno sa táto charakteristika zdá prehnanou, ale dá sa doložiť. Michaela Jurovská, autorka zasväteného doslovu a zároveň redaktorka publikácie, pri charakteristike Bergerových aktivít použila výrazy „ojedinelý“ a „jedinečný“. V našej (modernej) dobe, dobe špecialistov, keď jedni skúmajú telo, iní dušu a ďalší spoločnosť či prírodu – a ich poznávacie trasy sa nikde nepretnú, si Roman Berger zachoval integritu, celistvosť, univerzálnosť, osobnostnú košatosť, jednotný pohľad na vesmír i na človeka.
Podstatou je duchovno
Osobnostnú jednotu v ňom udržuje a spevňuje životné presvedčenie, ku ktorému sa prepracoval. Je to živá, mravnokresťanská orientácia. Všetko, o čom píše, a nie je to len hudba, ktorá je skladateľovi vlastná, ale celé široké pole tvorivosti, je preniknuté myšlienkou duchovna, ako podstaty, vymedzujúcej a potvrdzujúcej našu ľudskú existenciu. Toto Bergerovo životné presvedčenie vychádza z biblických prameňov, ale autor ho ustavične dopĺňa a podopiera súdobým filozofickým a myšlienkovým odkazom.
Foto: Hudobné centrum
Jeho početné citácie, v ktorých sa striedajú mená popredných svetových mysliteľov a intelektuálov, prichádzajúcich s novými formuláciami (a riešeniami) človeka a sveta, prezrádzajú nielen zriedkavo bohatú a integrálnu orientovanosť v tejto oblasti, ale priam zžitosť s akceptovanými názormi. Sú to pevné body ani nie tak svetonázorovej stavby, ako autorovho ľudského vnútra. Pritom sú druhým pólom obrátené navonok, k nám ostatným ako argumenty, ktoré majú presvedčiť aj nás. Roman Berger nepíše, ale obrazne rečeno, sám sa vkladá do textov, v podstate bohato štruktúrovaných esejí, kde ustavične hovorí o tom, „v čo verí“. Práve táto viera dáva silu jeho jednotlivým textom. A verí stále v to isté, je to „nadhistorická, transcendentálna dimenzia života a existencie, neprístupná z pozície všedného, aktívneho života, vita activa“.
Proti pýche, slepote ega, narcizmu
Na dne všetkého je však bytostná nespokojnosť s daným stavom vecí. S tým, čo bolo za totality, aj s tým, čo žijeme dnes. Možno to vymenovať: je to bezduchý materializmus, permanentná kríza morálky, kríza duchovnej kultúry (keď všetkým ide o to „mať“ a nie „byť“). Roman Berger je nekompromisný v boji o človeka. Bojuje proti dehumanizácii medziľudských vzťahov, proti pýche a slepote Ega, proti narcizmu, zdanlivej všemocnosti človeka, proti krutosti a zlu. Proti všetkému, čo kriví človeka, ľudský charakter. Vždy hovorí o nás, o ľuďoch, nie o spoločenských systémoch či politických režimoch, hoci vie o nich svoje.
Jeden z nástrojov, ktorý by to všetko mohol zmeniť, je podľa neho výchova. Preto aj celý súbor vydaných prác pomenúva výrazom pedagogický. Áno, jeho zameraním sme my. Hovorí opakovane o problémoch v školstve, ktoré totálne zanedbalo výchovu. Ale výchovu poníma oveľa širšie.
Používa pritom grécky výraz paideia, starostlivosť o dušu (v starom Ríme to bola cultura animi), pretože ide najmä o naše vnútro, našu dušu, ktorá sa musí zmeniť, aby sa mohla postupne zmeniť aj realita, v ktorej žijeme. Dnešný stav je podľa Bergera katastrofálny, v tejto súvislosti hovorí dokonca o novej reformácii a o novej paradigme. Pri presadzovaní výchovných procesov sa nebojí „veľkých“ slov: „Od výchovy závisí, či sa konkrétny jedinec začne uberať k Múdrosti – Pravde – Bytiu – Tvorbe, alebo ustrnie na rovine utilitarizmu – pragmatizmu – konjunkturalizmu“. V kreativite vidí mechanizmus, ktorý môže pomôcť pri integrácii vzdelávania a výchovy.
Vždy, keď zavolá povinnosť
Väčšina textov vložených do tejto korpulentnej 560-stránkovej publikácie (no je to len výber zo štyroch desaťročí), vznikla na požiadanie, alebo – keď autor usúdil, že nastala vhodná chvíľa „pripomenúť akési hodnoty“. Ak však knihu prelistujeme, ľahko zistíme, že Berger bol oveľa iniciatívnejší, že veľa vecí sa ho osobne dotklo a promptne reagoval. Pokladal to za povinnosť. Viackrát sa obrátil na ministrov kultúry, ak mal pocit, že sa niekomu krivdilo, ak podával vypracovaný návrh na aktuálnu záležitosť, či ak odmietal aktivity alebo pocty, ktoré prichádzali z nesprávnych rúk. Ešte v 80. rokoch začal s Belom Riečanom usporadúvať neoficiálne semináre Matematika a hudba, po roku 1989 sa aj z jeho iniciatívy začali organizovať hudobné festivaly Melos – Étos, ktoré sa stali spoločenskou udalosťou.
Aktívny bol aj vo zväze skladateľov, kde prichádzal s novými koncepciami. Veľkú časť publikácie tvoria portréty skladateľov (M. Bázlik, V. Godár, T. Salva, I. Zeljenka, J. Malovec a i.), výtvarníkov (D. Fischer, R. Fila), literátov (M. Rázus, M. Urban, M. Rúfus, I. Kadlečík), filmárov (D. Hanák) a ďalších ľudí od kultúry či politiky (B. Riečan, V. Gruska, A. Dubček, M. R. Štefánik). Figuruje tu vzorka tých, ktorých tvorbu si váži a ktorí sú s ním „spriaznení duchom“. Názorovo blízky je mu najmä Ivan Kadlečík, vychádzajúci z tých istých ideových pozícií a takisto bojovník dneška, patetik s veľkým etickým ťahom. V určitých nábožensko-filozofických problémoch by si iste porozumel aj s Danielom Pastirčákom.
Život v pravde
V publikácii sa nájdu aj biografické čriepky. Párkrát sa autor dotkol svojho pôvodu a nanúteného príchodu celej rodiny do Bratislavy. „Som privandrovalec“ a „menšina“. Rodina pochádzala zo Sliezska, kde bol Romanov otec evanjelickým farárom. Politická moc ho roku 1952 vyštvala z tamojšej fary a „odporučila mu“ Bratislavu. Počas vojny si „užil“ dva koncentráky (Osvienčim a Dachau), ako talentovaný maliar sa inšpiroval najmä touto tragickou skúsenosťou. Neskôr sa stal profesorom evanjelickej teológie.
Roman Berger (hlási sa k poľskej národnosti) študoval na VŠMU, keď predtým prerušil štúdium v Katoviciach. „Po normálnych pomeroch na Katovickej vysokej škole som sa ocitol akoby v blázinci.“ Nie je to lichotivé svedectvo pre slovenské školstvo, ale začiatkom 50. rokov sa práve preorientúvalo na socialistické a jediným kritériom bola triedna ideológia. Roman Berger ju zažil na vlastnej koži (podľa neho dehumanizácia umenia spočíva práve v ideológii). Situácia sa však postupne menila, autor sa spriatelil s Iljom Zeljenkom a ďalšími mladými hudobníkmi. Koniec 60. rokov bol nádejný (Berger videl nádej u Dubčeka), no tzv. vstup vojsk všetko zvrátil a posunul o celé desaťročia dozadu. Romana Bergera vylúčili zo zväzu skladateľov a jeho opusy sa nesmeli hrať. Typický osud intelektuála a tvorivého umelca, ktorý sa nepoddal moci.
November 1989 ho vrátil do sveta umenia a kultúry. Novembrové ideály sa v mnohom nenaplnili a tak Roman Berger – publicista sa uplatnil ako principiálny kritik, presadzujúci to, „v čo veril“. Ako sa však prejavila jeho „cudzosť“ a „menšinovosť“? Cudzím a menšinovým sa žije ťažšie, ale obvykle majú či nadobúdajú ostrejší zrak. Prejavilo sa to aj v Bergerovom prípade. Vidí veci z nadhľadu a zároveň je do nich bytostne ponorený. A tak je to aj s jeho „prišelectvom“ a cudzotou. Je iný a v tom okrajový, a zároveň typický a ústredný. A – jedinečne domáci.
Ťažisko Bergerovej tvorivosti je v hudbe, ale rovnako závažná je aj jeho publicistika. V oboch oblastiach hlása pravdu garantovanú vlastným „životom v pravde“. Na Tešín a Sliezsko má slovenská societa šťastie. V 17. storočí prišiel odtiaľ na Slovensko evanjelický kňaz Juraj Tranovský, zakotvil tu natrvalo a vyoral v spoločnosti a kultúre hlbokú brázdu. Prítomnosť to zopakovala.
