Som len vtedy, kým ma vidia iní

Nórska literatúra je vo svete známa najmä vďaka detektívnym románom, prípadne divadelným hrám klasika Henrika Ibsena. Nielen preto je útly román s poetickým názvom Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia Kjersti A. Skomsvold, mladej spisovateľky z Nórska, takým pozoruhodným literárnym počinom

31.08.2013 05:00
debata

.

Rozprávačkou v novele Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia je stará žena Mathea, ktorá mala celý život problém komunikovať s ľuďmi, a tak sa to na tých pár chvíľ, ktoré jej ešte zostávajú do konca, rozhodne zmeniť. Začne sa prihovárať susedom, predavačkám v potravinách či náhodným okoloidúcim. Vytiahne staré svadobné šaty, napečie koláčiky a vydá sa do sveta.

V jednom má však Mathein príbeh niečo so škandinávskou detektívkou spoločné – jej život totiž nie je chronologicky vyrozprávaným zoznamom príkorí a trápenia, ktoré zažila, práve naopak, čitateľ si podobne ako pri detektívnych románoch musí poskladať jej príbeh z jemných náznakov a indícií sám.

Príbeh ľudomilnej mizantropky

Na rozdiel od iných románov, ktoré sú o starých ľuďoch bilancujúcich svoj život a premýšľajúcich nad tým, čo tu po sebe zanechajú, keď raz odídu, necítiť z novely Kjersti Skomsvold zatrpknutosť. Rozprávači v takýchto knihách, napríklad od Philipa Rotha či Juliana Barnesa, sú obyčajne muži, ktorí si s ľútosťou stále premietajú vlastné zlyhania a intenzívnejšie než predtým (pretože tento pocit vôbec nie je nový) pociťujú nedostatok uznania svojej výnimočnosti.

Mathea nie je výnimočná spôsobom, ktorý by ocenili spomínaní muži. Je mizantropka, ktorá je však veľmi ľudská. Keď premýšľa nad tým, čo by uložila do „časovej kapsule“ – do škatule, ktorú chce zakopať na dvore, aby tu pre tých, čo prídu po nej, niečo zostalo – napadnú jej len klapky na uši, ktoré celý život štrikovala, a množstvo rýmovaných odkazov, ktoré nechávala svojmu manželovi v taške. Mathea je výnimočná vo svojom uvažovaní a v jedinečnom jazyku, ktorý si vytvorila, aby pomenovala nie vždy príjemnú realitu svojho života.

Samotný príbeh Kjersti Skomsvold je námetom na román. Keď pred troma rokmi získala nórsku cenu za najlepší debut, kritici a čitatelia oceňovali práve spôsob, akým dokázalo mladé dievča opísať pocit bezútešnosti a zbytočnosti, ktorý zažívajú starí ľudia odkázaní na pomoc ostatných. Kjersti sa však napriek svojmu nízkemu veku cítila veľmi stará. Do svojich dvadsiatich piatich rokov chodila do školy, športovala, stretávala sa s priateľmi. Potom však ochorela a zvláštny vírus ju prinútil zostať doma, zavretú vo vlastnej izbe. A to takmer na dva roky.

Písať dokáže len ľudská bytosť

Ako sama hovorí, nemôžete premýšľať veľmi dlho, aby ste nezačali myslieť na smrť. Navyše keď vás vek alebo choroba prinútia odísť do dôchodku alebo sa liečiť a nevychádzať z domu, nevyhnutne sa dostanete k hľadaniu toho, čo tu po vás zostane, keď odídete, alebo čo vás čaká, keď sa jedného dňa vyliečite. Kjersti, ktorá sa literatúre nikdy nevenovala, začala písať, pretože mala pocit, že v príbehu nájde to ľudské, o čo ju samota pripravila.

Hľadala Mathein príbeh, s ktorým by sa dokázala stotožniť. Premýšľala o samote a osamelosti a o zúfalej túžbe mať niekoho, kto by tu bol a videl nás, a tým dával našej existencii zmysel. Novela Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia je výnimočná práve v tom, že takéto komplikované myšlienky neprezentuje vo forme náročných úvah, ale autenticky a s humorom, ktorý u Mathey funguje ako obrana pred smútkom, ktorý by ju zadusil, keby si všetko zlé, čo sa jej stalo, pripustila.

Rovnako je to aj s témou komunikácie, bezvýznamných medziľudských kontaktov, rozhovorov na schodoch so susedmi či v potravinách s predavačkami, ktoré ľuďom pomáhajú dostať sa z izolácie. Predsa len existuje niekto, koho zaujíma, ako sa mám, či som videla nejaký film alebo mi chutí nová značka cereálií. Rozprávačka Mathea sa o takéto drobnosti snaží, hoci sa stále kontroluje a o tých bizarných situáciách, do ktorých sa dostala, premýšľa, postupne sa od svojho sveta, v ktorom je sama so svojimi spomienkami, oslobodzuje.

Jeden tenký a druhý hrubý román

Kjersti Skomsvold vďaka Mathei a jej príbehu objavila svet literatúry. Písanie prestala vnímať ako terapiu, ale skôr ako priestor, v ktorom je možné experimentovať s formou a s jazykom a vyskladať zo slov jedinečnú postavu či príbeh. Svoj druhý, takmer šesťstostranový román napísala počas jedného roka, ktorý strávila vo Francúzsku.

Román s názvom Človek – monštrum sa začína tam, kde sa Mathein príbeh končí. Jeho rozprávačkou je autorkina literárna dvojníčka Kjersti, ktorá pracuje v domove dôchodcov, keď sa rozhodne napísať román. Je to príbeh o písaní a o tom, ako sa k spisovateľom veľmi ťažko a veľmi pomaly dostávajú postavy, ich osudy, spôsob, akým premýšľajú. Rovnako je to o tom, aké je to byť chorý a liečiť sa, hľadať zmysel v slovách a nachádzať svoj literárny jazyk.

Kjersti A. Skomsvold: Čím rýchlejšie kráčam,... Foto: Premedia, Bratislava 2012
kjersti a skomsvold cim rychlejsie kracam tym som mensia Kjersti A. Skomsvold: Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia, preklad Miroslav Zumrík

Druhý román Kjersti Skomsvold je literárnejší a esejistickejší než jej prvotina, dnes už preložená do sedemnástich jazykov. Ide o akýsi metaromán o písaní, a zároveň je príbehom o hľadaní seba samej, priateľstve, rodinných vzťahoch. Mladá nórska autorka sa v písaní našla a do sveta literatúry priniesla niečo, čo sa v súčasnej literatúre vyskytuje už len veľmi zriedkavo – cit pre príbeh obyčajného človeka, v ktorom sa však ukrýva univerzálna hodnota a potešenie z hry s jazykom, ktorý nám neslúži len na to, aby sme opisovali a komentovali realitu okolo seba, ale je aj zdrojom krásna.

„Predpoveď počasia sa končí, štátny meteorológ zaželá pekný večer a ja poďakujem. Ďalej žujem uhorku a myslím na stopy po zuboch. Robím to kvôli Descartovi a jeho myslím, teda som. Potom mi však na moje zdesenie vypadne predný zub. Minulú noc mi odpadlo materské znamienko, ráno som ho našla na posteľnej plachte. Ostáva zo mňa čoraz menej. Ako sa len toto skončí?“ Ako z Mathey postupne ubúda, čitateľ dostáva niečo nové – postavu, príbeh a ľudskosť, ktorú rozpad telesnej schránky človeka nikdy neumenší.

debata chyba
Viac na túto tému: #Nórsko #Čím rýchlejšie kráčam #tým som menšia #Kjersti A. Skomsvold