Foto: Veda
Išlo takpovediac o simultánny "trojúnos“, ktorý v dejinách svetového civilného letectva nemá obdobu. Preto sa nemožno čudovať, že aj v čerstvo vydanej knihe Za hranicou sloboda od Slavomíra Michálka, ináč riaditeľa Historického ústavu SAV, zaujíma tento prípad výnimočné miesto.
V iných troch kapitolách publikácie sa však autor zaoberá ďalšími, menej známymi i celkom zabudnutými leteckými "útekmi za slobodou“ . A akoby "bonus“ pridáva príbeh o utečencoch v osobnom vlaku, ktorý cestou z Chebu do Ašu nezastavil v cieľovej stanici, ale nelegálne prešiel štátne hranice.
Všetky tieto úteky však mali aj čosi spoločné – pripadli na obdobie rokov 1948 až 1953, ktoré sa považuje za horúcu fázu komunistického režimu v Československu.
Vrátil sa po manželku
A hoci by sa zdalo, že historiografia – najmä česká – už tému vyčerpala, je tu stále ešte čo objavovať.
Napríklad naďalej nie je spoľahlivo zodpovedaná otázka, ako je možné, že v deň D boli na palubách všetkých troch unášaných lietadiel "politické nespoľahlivé“ a navzájom spolčené posádky. Podľa Michálka to nemohla byť náhoda. Štátna bezpečnosť podozrievala najmä zástupcu vedúceho prevádzky ČSA, ale vyšetrovanie mu nakoniec nič nedokázalo. Útek musel však byť perfektne zorganizovaný a skoordinovaný, ak sa mal vôbec podariť.
Michálek na rozdiel od autorov, ktorí o únose troch dakot písali už predtým, sa zameral na postup ŠtB pri vyšetrovaní celého prípadu. Nuž a jej vyšetrovatelia predpokladali – ako ukázal výskum v archívoch – že hlavným organizátorom bol prvý pilot bratislavskej dakoty Oldřich Doležal, ktorý už bol zaplatený do únosu iného lietadla ČSA z 5. mája 1948.
Doležal bol vtedy akože prinútený zmeniť kurz na trase linky Brno – České Budějovice a preletieť do Bavorska. Prečo sa však potom vrátil do Československa? Podľa ŠtB, ktorá ho odvtedy sledovala, zrejme len preto, že sa mu na prvý raz nepodarilo emigrovať spolu aj s manželkou (tá naňho čakala na letisku v Brne).
O dva roky neskôr už odchádzali do sveta spoločne, pravda, každý v inom lietadle. Květoslava Doležalová letela tentoraz v dakote z Ostravy, aby to nebolo podozrivé.
ŠtB sa však pri vyšetrovaní únosu zaujímala nielen o pilotov a ich manželky, ale aj o cestujúcich a ich blízkych príbuzných. V lietadle z Bratislavy napríklad cestovala aj Anna Vrzáňova, matka Áji (Aleny) Vrzáňovej, vtedajšej čs. reprezentantky v krasokorčuľovaní. Tá už o mesiac skôr, po zisku zlata na svetovom šampionáte v Londýne, sa odmietla vrátiť do Československa a požiadala tam o politický azyl.
Prečo sa však matka rozhodla odcestovať z Bratislavy, a nie z Prahy, kde bývala? Zrejme sa takto chcela striasť agentov ŠtB. Medzi prvými, ktorých vypočúvali po úspešnom únose, bol preto Ájin otec Miroslav Vrzáň, ináč vrchný radca na Ministerstve financií ČSR. Tvrdil, že o ceste manželky na Slovensko, tobôž o jej chystanom ilegálnom odchode do zahraničia nič nevedel. Nezverovala sa mu, nakoľko už dva roky nežili v spoločnej domácnosti.
"Táto interpretácia bola pripravená pre ŠtB,“ píše Michálek, "za Ájou mali letieť obaja rodičia, ale podarilo sa im zohnať len jednu letenku. Preto letela iba jej mama.“
Spoľahlivých ako šafranu
Ďalšou osobitosťou Michálkovej knihy – v porovnaní s inými publikáciami na túto tému – je skúmanie dosahu jednotlivých "útekov za slobodou“ na vývoj vzťahov medzi Československom a USA. Všetky lietadlá totiž smerovali do americkej zóny v západnom Nemecku. V prípade únosu troch dakot nasledovala síce diplomatická "vojna“ medzi oboma štátmi, do vážnejšieho vyhrotenia československo- amerických vzťahov však neprerástla. Spojené štáty síce nevydali ČSR opakovane požadovaných "páchateľov“, ale už začiatkom mája 1950 vrátili späť do Prahy všetky tri lietadla.
Kým na západe bol "trojúnos“ senzáciou, ktorá niekoľko dní zamestnávala všetky média, domáci režim spustil už krátko po úteku masívnu propagandistickú kampaň proti "zradcovským letcom“, ich "gangsterizmu“ a proti "zvrhlému imperializmu“. Jej vyvrcholením bol hraný film Únos známej režisérskej dvojice Ján Kadár a Elmar Klos (v roku 1965 sa zaskvela oskarovým dielom Obchod na korze).
Únos mal síce hviezdne obsadenie (Rudolf Hrušínský, Miloš Kopecký, Ladislav Pešek), autor knihy ho však charakterizuje ako "hrubo skreslený propagandistický paškvil“. Napokon, dnes si na tento film už málokto spomenie.
V intenciách vtedajších pomerov mal celý prípad vyústiť do politického procesu, ktorý sa napokon nekonal. Obvinenia utečencov zo zločinu vlastizrady a prepadnutie ich majetku však zostalo v platnosti. (Úplnej rehabilitácie sa dočkali až v roku 1991.)
Represívne opatrenia dopadli na hlavy ďalších "nespoľahlivých“ v leteckom personáli ČSA. Postihlo ich prepúšťanie, alebo preraďovanie na menej zodpovednú prácu.
Napriek tomu úteky v "lietadlách slobody“ neprestávali. Medzi 55 pilotmi ČSA bolo totiž "politicky spoľahlivých“ vtedy ako šafranu. Napríklad previerka identifikovala iba štyroch takých medzi prvými pilotmi!
Po únose dakoty v marci 1953 sa však režim rozhodol prijať veľmi tvrdé opatrenia. Napríklad v každom lietadle na domácich linkách letel odvtedy aj ozbrojený príslušník ŠtB. Riziko, že útek zmarí prestrelka vo vzduchu sa tým neúnosne zvýšilo.
Podľa Michálka boli tieto opatrenia nepochybne účinné. Únosy civilných lietadiel do zahraničia sa stali potom v ČSR nadlho minulosťou.
