Ako vieme, nebolo to „raz navždy“ a doba, ktorá prišla, žiaľ, znovu zamazala i „ľudskú tvár“. Peter Gregor dal zas za pravdu Satanovi, ktorý radí Bohu, aby sa prestal miešať do ľudských osudov, pretože nevie byť spravodlivý („mimo všetko ľudské buď!“) a rozsieva strach. Daniel Pastirčák, básnik, prozaik, esejista, prekladateľ a výtvarník, sa zmocnil jóbovskej témy ako literát i ako – kňaz. Svoju knihu nazval Evanjelium podľa Jóba. Je to básnické pomenovanie, ale zrejme nie náhodné. Má oprávnenie v tom, že autor domýšľa a dopovedúva starozákonný text výrokmi Ježiša či apoštola Pavla. Vníma ho ako literárny žáner, ale vykladá ho podľa kresťanskej vierouky.
V prvom prípade si všíma okolnosti jeho vzniku, spomenie aj mimobiblické jóbovské literárne pamiatky, určuje jeho žánrovú podobu (poetická dráma, scenár), hovorí o jazyku a štýle (prozaické časti sa striedajú s poéziou), charakterizuje jazykovú stránku: „vznešená reč orientálnej poézie“. Z kompozičného hľadiska pokladá Jóbov príbeh za organický celok, a preto, na rozdiel od iných, sa prikláňa k názoru, že v tomto prípade ide o jedného autora. Literárna a širšia kultúrna orientácia sa prejavujú v citáciách, ktoré majú podoprieť jeho výklady a interpretácie (T. S. Eliot, H. Hesse, Lautréamont, O. Wilde, Seneca, C. G. Jung a i.). Literárne charakteristiky dáva aj všetkým postavám, želá si, aby ich čitateľ vnímal ako živé, psychologicky presvedčivé súčasné typy. Tvorivý moment charakterizuje celú publikáciu. Jej ťažisko je, pochopiteľne, vo výkladových častiach, ale aj tam autor postupuje tvorivo a prichádza s novými riešeniami.
Otázka, jedna z najťažších
Práca vznikala od roku 2008 z verejných prednášok (homílií) o jednotlivých kapitolách Jóbovej knihy. Jej štruktúra je daná citáciami pôvodných biblických pasáží a ich následným výkladom v duchu kresťanskej vierouky. Výklad je vždy obsiahly, premyslený a logický, no neodriekajúci sa intuície. Daniel Pastirčák sa nebojí vyostriť tému či problém, ukázať aj ich opak a až na samom konci prísť s vlastnou interpretáciou.
Jóbov príbeh považuje za modelovú situáciu. Má odpovedať na otázku, jednu z najťažších, ktorá sa – ako hovorí autor – kladie viere: „Je možné uprostred sveta plného nezmyselného utrpenia veriť v dobrého Boha?“ Je to naozaj závažný problém, a tak sa mu venuje osobitná disciplína ospravedlňujúca Boha, teodicea.
Evanjelium podľa Jóba je odpoveďou na položenú otázku. Modelovosť príbehu navodzuje základnú situáciu: je to stávka medzi Bohom a Satanom o tom, či zbožný Jób obklopený vydarenou rodinou a bohatstvom, vydrží vo svojom zbožnom postoji aj keď príde o všetko a stane sa z neho žobrák vysotený na smetisko, postihnutý leprou, páchnuci tak, že mu manželka navrhuje, aby radšej zaprel Boha a umrel.
Jób dlho odoláva, ale napokon sa „rúha“, obviňuje Boha, že ho nespravodlivo a bez príčiny potrestal. Traja priatelia, ktorí ho prišli povzbudiť vo viere a vyjadriť mu sústrasť, nemôžu uveriť, že trpí nezaslúžene. Ak nezhrešil on, museli zhrešiť jeho synovia, no keď sa Jób začne sťažovať na Boha, všetci traja (nakoniec pribudne ešte jeden) ho odsudzujú. V závere „rieši“ Jóbov prípad sám Boh.
Ale spravodlivosti je málo…
Jóbovi priatelia sú – ako zdôraznil autor – v zajatí tradičného ponímania náboženstva či „mojžišovskej teológie požehnania a kliatby“ (teda odmeny za poslušnosť a trestu za neposlušnosť). Jób sa vydá inou cestou a keď sa k „prípadu“ vyjadrí Boh, dá za pravdu reptajúcemu Jóbovi, pretože hovoril to, čo prežil a precítil a odsúdi jeho priateľov ako klamárov, držiacich sa slov či naučených fráz.
Traja priatelia sa vo svojich prejavoch odvolávajú na spravodlivosť, tak ako my všetci, ak sa nám zdá, že trpíme bezdôvodne. Ale spravodlivosti – ako nás upozorňuje autor v tomto prípade – je málo. Treba hovoriť o láske, pretože Boh je láska. K tomuto štádiu úvah sa napokon dostane Jób, no musí zájsť vo svojom utrpení až na samý koniec. Len tam, obklopený nocou, prezrie a uvidí Boha na vlastné oči. A tak Boh písma sa stane Bohom ľudského vnútra, zdôrazňuje Daniel Pastirčák.
Napokon, takto chápe utrpenie kresťansky orientovaná literárna tvorba. „Trp, Jozef Mak,“ hovorí Jozef C. Hronský v závere rovnomenného románu svojmu hrdinovi. Utrpenie je neoddeliteľnou súčasťou Makovho života. Všetko, o čo sa usiloval, sa zrúti, príde o celý majetok a o všetkých, ktorých miloval; slovenský Jób. Podľa Hronského utrpenie poľudšťuje a práve ľudskosť je hodnota, ktorú hľadá tento autor v človeku. V inom Hronského románe Andreas Búr Majster hovorí titulná postava: „Vďačný som Ti, Pane, že si dopúšťal na mňa utrpenie.“ Teda, utrpenie nie ako trest, ale ako požehnanie.
Múdrosť skrytá v tajomstve
Jednou z „postáv“ vystupujúcich v Jóbovom príbehu je Boh. Ako ho vníma autor a ako ho máme vnímať my? Všetko, čo povieme o Bohu, hovorí autor, je len metafora. Naša reč je rečou úzkej osobnej skúsenosti a nedá sa použiť na všetko. V početných pasážach sa autor venuje nedostatočnosti jazyka, relativite poznávaného, pýtaniu sa, odpovediam, otázkam. Naše odpovede „vydeľujú veci z ich celostného bytia“, sú redukciou. Zaujímavejšie sú naše otázky: „Jazyk, ktorý sa pýta, otvára vedenie do nekonečna.“ Cez otázky vidíme svet v celistvosti.
„Apoštol Pavel proti sebe stavia múdrosť sveta a múdrosť Božiu. Zatiaľ čo múdrosť sveta tajomstvo vyčerpáva objasnením, múdrosť Božia je múdrosť skrytá v tajomstve. Taká múdrosť je prístupná iba v otvorených otázkach.“ Teda, tajomstvo, s ktorým sa musí človek zmieriť. Alebo naopak, práve v tajomstve je skryté pravé poznanie; aspoň pre veriacich.
Problémy, ktorých sa D. Pastirčák dotýka, sú rôznorodé a zaberajú veľkú rozlohu. Hovorí o pravej múdrosti, o vzťahu človeka k Bohu, o večnosti, o mystickej skúsenosti, o prechode od „ja“ k „nie ja“, ako predpokladu lásky, o duši, o duchu atď. Obracia sa aj k spoločenskému dnešku, k ľudskému vnútru a tu je, pochopiteľne, kritický. Súčasný človek stratil nielen náboženstvo, ale aj duchovný rozmer.
Kniha je priam posiata poznatkami, úvahami, reflexiami. Vidieť, že to, čo chce autor povedať, nie je čosi, k čomu dospel iba teraz, že všetko je premyslené a tu len dostalo jazykovú podobu. A naopak, všetko, čo sa týka Jóbovej knihy, súvisí s aktuálnym interpretačným procesom, a to je výkon, ktorý treba oceniť a vari aj obdivovať. Je v ňom odvaha, logika, ale aj originalita, čiže v pravom zmysle slova – tvorba. Evanjelium podľa Jóba môže zaujať každého práve tvorivým gestom.
Daniel Pastirčák: Evanjelium podľa Jóba, Porta libri, 2013
