Dušan Šimko: Košická nátura je mnohotvárna

Dušan Šimko je slovenský spisovateľ, ktorý žije od roku 1968 vo Švajčiarsku. Nedávno mu vyšla kniha Maratón Juana Zabalu. Zaujímavé sú osudy tejto knižky o Košiciach, ale tiež osudy samotného autora. Je vzdelaný, rozhľadený, veľa cestuje, má široký obzor, a to sa zrkadlí aj v jeho témach. Leto trávil v Toskánsku (písal tam novú knihu), teraz je chvíľu v Bazileji a vzápätí letí do USA. Knižka o Košiciach je však milo domácka a vyvoláva sympatie k našincom.

06.09.2013 09:00
Dušan Šimko spisovateľ Foto:
Spisovateľ Dušan Šimko pochádza z Košíc, žije však vo Švajčiarsku.
debata

Napísali ste knižku o Košiciach, v ktorej je všetko – aj vône, aj zákutia, aj typické postavičky, aj spôsob tamojšej reči. Šikovne ste to "navliekli“ na košický maratón. Je maratón najväčšia udalosť, podľa ktorej Košice vo svete mnohí poznajú?
Maratón bol v Košiciach po prvý raz 28. októbra 1924 a je to naozaj pravdepodobne jediný historický počin po prvej svetovej vojne, ktorý moje rodné mesto preslávil aj za hranicami našej krajiny. Mal to asi na mysli už inžinier Vojtech Braun-Bukovský, charizmatický zakladateľ košického maratónu. Cez jedinečnú športovú udalosť, akou je maratónsky beh, chcel oživiť spoločenské dianie v meste.

Vraj sa o maratón staral až štyridsať rokov. Ste aj vy športovec? Bežali ste niekedy maratón?
Na maratóne som sa nikdy nezúčastnil. Pravdupovediac, bol som skôr bežec na krátke trate – šprint a prekážky. Ale od trinástich rokov som šermoval. V šerme som pokračoval aj vo Švajčiarsku. Bazilejský šermiarsky klub bol vtedy – a dodnes je – skutočne vynikajúci! Mal som možnosť šermovať na desiatich ročníkoch turnajov svetového pohára, ale ku špičke som nikdy nepatril. Čo ma dnes obzvlášť teší, je skutočnosť, že švajčiarski kordisti prednedávnom zvíťazili nad mužstvom Maďarska, a tak sa stali majstrami Európy. Trojnásobný olympijský víťaz François Suchanecki, s ktorým som bol v bazilejskej reprezentácii, je dodnes mojím najlepším priateľom. Jeho otec bol ako francúzsky vojak poľského pôvodu internovaný počas druhej svetovej vojny spolu s tisíckami ďalších vo švajčiarskej Jure.

Švajčiarka je aj vaša manželka Dorothée, ktorej ste venovali knižku Maratón Juana Zabalu. Pozná aj ona Košice?
Moja manželka Dorothée je rodená Bazilejčanka. Košice, kde som nemohol do roku 1990 chodievať, navštevovala každoročne, takpovediac namiesto mňa. Udržiavala tak priamy kontakt s mojimi rodičmi a bratom. V každom prípade sa naučila plynulo hovoriť po slovensky.

Knižka má hravú až roztopašnú náladu, pripomína mi Rozmarné leto (aj toto je pánska záležitosť), ale – vraj sa niektorí rodáci nahnevali, keď sa v texte spoznali?
Keďže je v knižke veľa miestnych priezvisk a iných reálií, bola to pre mnohých čitateľov a čitateľky príležitosť k hádaniu, kto je kto a čo je čo. Často to viedlo k zábavným situáciám a humorným nedorozumeniam. Jeden pedant mi napríklad celkom oprávnene vyčítal, že niektoré časy maratóncov nesedia. Neuvedomil si, že moja knižka, napriek všetkým náhodným podobnostiam, nie je literatúrou faktu, ale jednoducho je to literárna fikcia. Dnes je moja próza skôr akýsi literárny mýtus.

Tento váš text vyšiel po prvý raz už v roku 1984, čo je skoro tridsať rokov, a to ešte k tomu v zahraničí. Mala sa kedy a ako stať mýtom, ktorého hodnota rastie. Je to síce útla knižka, ale výborná sonda aj do histórie, aj do pováh miestnych ľudí. Ako sa vám žilo s košickou náturou a temperamentom vo Švajčiarsku?
Povedal by som to jednoducho – košická nátura je mnohotvárna, sme tak trocha polygloti, čo nám azda uľahčuje život v cudzine.

Mnoho spisovateľov má v životopise, že žili v Bazileji – prečo ich to tam ťahalo?
Bazilejou prešli, alebo tu žili v exile, naozaj rôzni autori a autorky: Erasmus Rotterdamský, Hermann Hesse, Stefan Zweig, Michel de Montaigne, Jean-Jacques Rousseau, Giacomo Casanova, Johann Wolfgang Goethe, Fjodor Dostojevskij, Carl Gustav Jung, William Somerset Maugham, Thomas Mann, Max Frisch, Rolf Hochhuth, Friedrich Dürrenmatt a dlhočizná rada ďalších. Z toho asi vyplýva, že spisovateľovi sa dobre pracuje v tomto starobylom a nanajvýš tolerantnom meste na Rýne.

Vy ste však nielen spisovateľ, vyštudovali ste geológiu, mineralógiu a geografiu – v čom ste sa viac realizovali, prípadne, čo bolo ľahšie?
Práca na univerzite, výskum a výučba, styk s mladými ľuďmi, to všetko je pre mňa ešte stále dôležité, ale literatúra a publicistika je tým provokujúcim jadrom mojej existencie.

Keď ste emigrovali, už ste písali? Prečo ste konkrétne odišli?
Republiku som opustil začiatkom septembra 1968. Dôvod bol pre mňa vtedy jednoznačný – podobne ako tisíce mladých ľudí som sa rozhodol pre exil, v nádeji na slobodnejšiu existenciu. Ako študent prírodných vied na Univerzite Komenského v Bratislave som sa síce už vtedy živo zaujímal o literatúru, ale doma som neuverejnil ani riadok.

V akej reči ste potom písali v emigrácii? Ako ste napísali Maratón? Vydali ste ho už v roku 1984 v exilovom vydavateľstve, posudzovala ho vraj aj Jaroslava Blažková, ale napokon knižka nevyšla v Kanade u Škvoreckého, ale vo vydavateľstve Rozmluvy v Londýne. Ako to bolo?
Slovenský rukopis, ktorý mi lektoroval vynikajúci Fedor Ballo, diplomat, publicista a prekladateľ, ktorý v tom čase viedol audiovizuálne oddelenie v Centre Pompidou v Paríži, som ponúkol najprv Milanovi Škvoreckému do jeho Sixty-eight Publishers v Toronte. Spisovateľka Jaroslava Blažková síce napísala odporúčajúci posudok, ale pán Škvorecký v tej dobe ešte nevydal ani jednu slovenskú knižku, takpovediac pre ekonomickú obavu. Potom som rukopis poslal vydavateľovi Alexandrovi Tomskému a ten ho vydal v jeho renomovanej edícii, kde figurovali autori ako Jiří Gruša, Václav Havel, Václav Bělohradský, Ivan Wernisch a Milan Šimečka. Písať som začal v nemčine pre fejtónovú rubriku týždenníka Weltwoche, potom nasledovali články a reportáže pre Tages Anzeiger, Bund, Schweizer Monatshefte, Frankfurter Rundschau, NZZ atď. Beletriu však píšem výlučne po slovensky!

Nedávno vám vyšiel Maratón po česky a po maďarsky. Ste spokojný s prekladmi svojich textov?
Preklad je skutočné umenie a prekladateľov a prekladateľky si veľmi vážim. Prekladať do češtiny je neľahká vec, práve vďaka zdanlivej blízkosti našich jazykov. V českom preklade mi zatiaľ vyšlo päť titulov. Maďarské preklady mojich próz sú skutočne vydarené, začo vďačím prekladateľkám Piroske F. Kováts a Ildikó Forgács. Na čo som však skutočne zvedavý, je preklad, ktorý chystá mladý slavista Pim van der Horst. Momentálne prekladá môj román Gubbio – knihu udavačov do holandčiny.

Máte rád knižné veľtrhy? Kde sa najradšej stretávate so svojimi čitateľmi?
Knižné veľtrhy ako Frankfurt alebo Lipsko sú zaujímavé a dôležité práve pre kontakt s vydavateľmi a médiami, ale radšej mám malé, komorné vystúpenia. Tento rok som bol napríklad v dedine Kisač, neďaleko Nového Sadu v Srbsku, kde žije slovenská menšina – a to už od dôb Márie Terézie! Záujem krajanov bol otvorený a úprimný, o srnčom guláši a chutnom sremskom víne ani nehovoriac.

Košice sú tento rok európskym hlavným mestom kultúry – majú na to? Angažujete sa nejako v súvislosti s Košicami?
Košice mali a majú veľký kultúrny a sociálny potenciál. A to aj napriek všetkým historickým katastrofám, ktoré naše mesto postihli. Som presvedčený, že sú dôstojným partnerom Marseille, druhému mestu EHMK 2013. Na jeseň vyjde môj nemecký literárny bedeker Košíc „Reise und Lesebuch Kaschau-Košice“, Arco Verlag Wien 2013. V tejto knižke predstavím zaujímavých autorov, ktorí písali v minulosti o Košiciach. Knihu spolu s vydavateľom pánom Haackerom predstavíme v bratislavskom Goethe Institute v utorok, 15. októbra 2013.

Ako často teraz do Košíc chodíte?
Od roku 1990 môžem opäť navštevovať Košice. Pokiaľ žili moji rodičia, prichádzal som skoro každý mesiac, podľa toho ako mi to moja robota dovoľovala. Dnes idem tri až štyri razy do roka. Obnova mesta, napriek všetkým nerestiam a zádrhom ma teší. Akokoľvek, mám tam veľa priateľov, známych a – dúfam, že aj čitateľov.

Podľa toho, čo píšete, sa dá usudzovať, že vás zaujímajú aj iné druhy umenia ako literatúra. Je to skôr hudba, alebo aj výtvarné umenie?
Klasická hudba, najmä opera 18. storočia, ma vždy fascinovala. Dalo by sa povedať, že akýmsi výsledkom tohto vrúcneho a pretrvávajúceho záujmu je môj román Esterházyho lokaj, v ktorom sa zaoberám Haydnovým dlhoročným pôsobením na kniežacom dvore v Esterháze. Ale aj výtvarné umenie je pre mňa zdrojom inšpirácie – práve som začal pracovať na románe o existencii umelca, a to na príklade veľkého barokového sochára Matyáša Bernarda Brauna.

Je to zaujímavý osud, podnetný, ale – čo Bratislava? Nenájdete si aj tu podobnú inšpirujúcu postavu? Máte rád Bratislavu?
V Bratislave som začal študovať, ale nikdy mi neprirástla k srdcu. Pre mňa je dramatickým príkladom toho, ako bolo možné zničiť jednu mestskú kultúru. Ale ani dnešná urýchlená výstavba pri Dunaji, na spôsob lepšej LEGO-architektúry, nie je pre mňa veľmi atraktívna. Je jednoznačným výrazom daných ekonomických a politických pomerov.

V Bazileji je to iste krajšie, ale to asi nebolo hlavným dôvodom, že ste tam začali žiť. Prečo ste sa usadili práve vo Švajčiarsku?
Keď nacisti uzavreli násilne Karlovu univerzitu v Prahe, môj nebohý otec dostal možnosť pokračovať v štúdiu medicíny na univerzite v Zürichu, kde štúdium aj dokončil v roku 1940. V Bazileji pôsobil po vojne istý Košičan, známy profesor na lekárskej fakulte, ktorý nám študentom z Československa v roku 1968 veľmi uľahčil prvú dobu v exile. Taktiež nám veľmi pomáhal neskorší rektor našej univerzity v Bazileji, český teológ, profesor Jan Milič Lochmann. Pôvodne som ako študent geológie v romantickom zápale chcel odísť na Island, čo sa samozrejme nedalo zrealizovať. Dnes to neľutujem.

Vo vašom životopise som sa dočítala, že slovenčina nie je váš materinský jazyk. Koľko jazykov vlastne viete?
Zopár. Môj materinský jazyk je srbčina. Mama bola Srbka z Vojvodiny. Pochádzala zo starej hraničiarskej rodiny, ktorá pred osmanským útlakom odišla z Hercegoviny v 18. storočí. Habsburská administrácia vtedy prijala tisíce pravoslávnych Srbov a usadila ich ako slobodných sedliakov pozdĺž tzv. vojenskej hranice, aby chránili krajinu pred tureckou expanziou. V roku 1941, po obsadení Vojvodiny maďarským vojskom, sa moja mama ako sedemnásťročná rozhodla odísť k národnooslo­bodzovacím jednotkám Titovej armády. Môj otec, MUDr. Štefan Šimko, sa pridal, a pôsobil na fronte v Bosne a Sreme, ako vojenský chirurg Titovej armády do roku 1945. Vtedy, začiatkom apríla, sa obaja vrátili do oslobodených Košíc.

Máte v rodine spletité osudy, máte o čom písať. Hovoríte, že o literatúru ste sa zaujímali od začiatku. Ako ste videli česko-slovenskú literárnu obec?
V júni 1967 bol v Prahe IV. zjazd Zväzu Československých spisovateľov. Už predtým som, podobne ako iní študenti, pozorne sledoval k akým zmenám v myslení dochádza. Nadšene sme čítali Literárne noviny, Kultúrny život a v kníhkupectvách sme usilovne zháňali novinky autorov ako napríklad Hrabal, Kundera či Válek. Samotný zjazd bol nanajvýš vzrušujúci: prejavy nás fascinovali v ich odvahe a relatívnej otvorenosti: Kundera, Goldstücker, Liehm, Kosík a Kohout, ktorý prečítal otvorený list Alexandra Solženicyna na adresu kongresu Zväzu sovietskych spisovateľov. To všetko bolo ako ohňostroj signalizujúci budúcu slobodu. Vtom čase som si prečítal fascinujúcu Pannu zázračnicu a Prútené kreslá Dominka Tatarku, prózy, ktoré na mňa urobili obrovský dojem. Pomaly sa otváral pred nami nový svet – vďaka množiacim sa prekladom z modernej svetovej literatúry. Bola to skutočne zaujímavá doba nielen u nás, ale aj v západnej Európe, kde sa začínala študentská revolta.

Vo svojich vyjadreniach chválite dnešných mladých slovenských autorov, najmä, myslím, svoju rodáčku Uršulu Kovalyk, ale zaujímavo rozprávate aj o ďalšom rodákovi – Sándorovi Máraiovi.
Tvorba mladých slovenských autoriek a autorov je pre mňa zaujímavá. Zo staršej generácie si veľmi cením knihy Jula Vanoviča, Ivana Kadlečíka, Pavla Vilikovského, a, žiaľ, už zosnulého Pavla Hrúza. Zo strednej generácie je to predovšetkým Pavel Rankov a Peter Krištúfek. Navždy mi zostanú v pamäti špičkové manieristické prózy Žobráci a Pieseň o studničnej vode, ktoré napísal (v Košiciach žijúci) Stanislav Rakús. Sándor Márai je mi veľmi blízky osudom, myslením a tvorbou. V emigrácii ostal verný svojej materčine, a najmä svojim humanistickým liberálnym zásadám. Moja stará mama bola dobrá priateľka Máraiovej manželky Loly Matzner a jeho otec bol pacientom môjho starého otca primára MUDr. Ľudovíta Šimka, ktorý bol zakladateľom prvého oddelenia otorhinolarynológie na východnom Slovensku.

Vedia Košičania o Máraiovi? Čo ste pre neho urobili vy?
Po návrate do Košíc som si všimol, že väčšina slovenských intelektuálov nič nevie o Sándorovi Máraiovi – bol to dôsledok bojkotu, toho, že sa neprekladali jeho diela z maďarčiny do slovenčiny. Dnes je Márai ikonou Košíc, projektu EHMK 2013 a jeho preklady vychádzajú v Kalligrame. Inak, české preklady jeho diel vyšli trocha skôr, a som veľmi rád, že som na tohto vynikajúceho autora upozornil môjho bývalého londýnskeho vydavateľa Alexandra Tomského, vtedy už riaditeľa Nakladatelství Academia v Prahe.

Zatiaľ sme nehovorili o tom, čo vám dala práca geografa – čím sa zaoberáte?
Vďaka môjmu povolaniu geografa som strávil štyri roky v Číne a Japonsku a vôbec – veľa som cestoval. Na univerzite sa zaoberám za posledných dvadsať rokov hlavne otázkami etnických konfliktov na Balkáne. Dodnes internacionálnymi médiami už po dlhú dobu šírené polopravdy, propaganda a čierno-biela interpretácia krvavej vojny na Balkáne kamuflujú skutočnú dynamiku a predovšetkým genézu týchto tragických a komplexných udalostí v bývalej Juhoslávii, pričom sa rado „zabúda“ na skutočnú úlohu EÚ , USA a Ruska.

Sledujete aj dianie na slovenskej politickej scéne?
Politická sféra je, žiaľ, v celej EÚ stále viac prostredím korupcie, rodinkárstva a spôsobuje priamo či nepriamo obmedzovania osobnej slobody. Politické a ekonomické dianie na Slovensku s určitými obavami sledujem, ale nie som povolaný kritizovať.

Chceli by ste, aby politici viac čítali – kultivovalo by to svet?
Obávam sa, že väčšina politikov dnes nemá čas – a asi ani motiváciu – čítať beletriu. Politická elita a jej administratívne zložky sú dnes v EÚ viac zamestnané pozičnými bojmi, kariérami a volebným populizmom, ako čítaním Moliéra, Dickensa či Dostojevského, o moderne nehovoriac. Koniec koncov, je tu ešte športové spravodajstvo, kriminálne a triviálne romány či burzové správy. Buďme úprimní – aj to je literatúra..

Dušan Šimko

*Narodil sa 27. apríla 1945 v Košiciach.
*V rokoch 1966 –1968 študoval geológiu a mineralógiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave.
*Od roku 1968 žije vo Švajčiarsku, pôsobí ako slovenský spisovateľ, publicista a docent geografie na Univerzite v Bazileji.
*Vydal: Maratón Juana Zabalu (1984, 2013), Japonský diván (1993), VI. prápor (1997), Esterházyho lokaj (2000), Exil v Bazileji (2003), Gubbio – kniha udavačov (2009).
*Jeho prózy boli preložené do angličtiny, nemčiny, maďarčiny, srbčiny a češtiny.
*Maratón Juana Zabalu mu vyšiel vo vydavateľstve Kalligram ako súčasť projektu Košice 2013 – európske hlavné mesto kultúry.

debata chyba
Viac na túto tému: #Košice #Švajčiarsko #Dušan Šimko #spisovateľ