Viera v elixír života ľudí nikdy neopustí

Prameň nesmrteľnosti či elixír života? Mohlo by sa zdať, že súdny človek 21. storočia na ne nemôže uveriť. Anglický filozof a spisovateľ Stephen Cave však tvrdí, že zo strachu pred smrťou sú ľudia ochotní uveriť takmer hocijakej historke, ktorá ich ubezpečí, že budú žiť večne.

15.09.2013 12:00
stephen cave Foto:
Filozof a spisovateľ Stephen Cave.
debata

Vlani mu vyšla kritikmi dobre hodnotená kniha Nesmrteľnosť: Túžba žiť večne a jej vplyv na civilizáciu. O nesmrteľnosti a strachu zo smrti toto leto rozprával aj na konferencii TEDx Bratislava, po ktorej poskytol Pravde rozhovor.

Prečo vás vlastne zaujala téma nesmrteľnosti?
Vyštudoval som filozofiu, čiže odbor, ktorého základom sú otázky o zmysle života, smrteľnosti a nesmrteľnosti. Ale priamy podnet prišiel, až keď som začal písať do novín a spravil niekoľko rozhovorov s takzvanými transhumanistami. Ide o hnutie vedcov, filozofov, technológov, ktorí si myslia, že pomocou najnovších výdobytkov vedy a techniky budeme môcť postupne prekonať všetky naše prirodzené hranice.

Tvrdia, že ľudia budú časom supersilní, megainteligentní. A že budú žiť večne. Najskôr sa mi názory týchto vedeckých utopistov zdali zaujímavé a ich argumenty presvedčivé. Ale potom som si uvedomil, že svojím spôsobom len opakujú naivnú vieru vo večný život z minulosti. Nemysleli si kedysi čosi podobné aj starovekí Egypťania? Nehovoril o tom Gilgameš?

Počas svojej prednášky ste povedali, že ľudia sú dodnes ochotní uveriť v existenciu elixíru života. Sme takí naivní?
Začnem zoširoka. Ja som si prvýkrát uvedomil vlastnú smrteľnosť, keď mi zomrel starý otec. Rodičia mi vtedy povedali, že odišiel niekam hore. A ja som tomu veril, aj keď to nedávalo zmysel. Môžete si povedať, že som bol ešte malé dieťa. Pri písaní knihy som však narazil asi na štyristo empirických štúdií, ktoré potvrdzovali, že niečo podobné nás drží celý život. Keď rozdelíte ľudí na dve skupiny a členom prvej pripomeniete ich smrteľnosť a členom druhej nie, výsledok je vždy rovnaký. Ľudia, ktorí myslia na smrť, sú viac náchylní uveriť príbehom, že môžu ujsť svojmu koncu a žiť navždy.

Prečo je to uvedomenie si smrti také desivé?
Je to cena, ktorú platíme ako ľudstvo za to, že sme takí múdri. Len ľudia si spomedzi všetkých živočíchov uvedomujú, že to najhoršie, čo sa im môže stať, sa jedného dňa skutočne stane. Každý vlastne žijeme v tieni osobnej apokalypsy. Takže prirodzene hľadáme cestu, ako uniknúť.

Teda uveríme aj v elixír života, áno?
Elixír sme to volali kedysi. Legendy o prameni večnej mladosti a iných studničkách nekonečného života ľudstvo sprevádzajú celé veky. Mala ich indická, egyptská, babylonská kultúra, prakticky všetky európske národy… Forma ostáva, rokmi sa mení len obsah. V stredoveku sa verilo v zázračné schopnosti alchymistov. Pred sto rokmi, keď sa vedci začali zaoberať hormónmi, všetci verili, že nám nesmrteľnosť zabezpečia tie. Dnes sú naším elixírom kmeňové bunky či nanotechnológie. Ľudia veria, že veda v konečnom dôsledku „vylieči“ smrť.

Akým príbehom ešte ľudia radi uveria?
Ja som ich rozdelil do štyroch kategórií. Elixír bol prvou. Niektorí ľudia si však uvedomia, že všetci, ktorí v minulosti elixír hľadali, majú dnes spoločné jediné. Sú dávno mŕtvi. Preto idú o krok ďalej. Zmieria sa s tým, že musia zomrieť, ale uveria vo vzkriesenie. Jednoducho si povedia, že budú schopní spraviť to isté čo Ježiš Kristus. Nie je to pritom myšlienka, ktorá sa viaže len na kresťanstvo. Objavuje sa aj v iných náboženstvách a dnes aj vo vede. Spomeňme napríklad kryoniku. Ľudia sa už dnes reálne dávajú zmraziť v nádeji, že v budúcnosti veda pokročí natoľko, aby ich oživila a oni mohli žiť večne. Niekto teda verí, že ho vzkriesi všemocný Boh, iný, že to bude všemocná veda.

A ďalšie dve kategórie?
Nesmrteľnosť duše a vybudovanie stopy, ktorá nikdy nezmizne. Najskôr o duši. Asi väčšina ľudí verí, že má nejakú dušu, je to hlavná téma väčšiny náboženstiev. Aj tu však už máme technologickú verziu pre ateistov. V poslednom čase sa špekuluje s nahrávaním ľudskej mysle do počítača. Môžete si vytvoriť avatara (reprezentácia skutočného človeka vo virtuálnom svete – napríklad profil užívateľa na sociálnej sieti – pozn. redakcie) v kybersvete, ktorý bude ako vy. Pravda, nájdu sa aj takí skeptici, ktorým nie je dobrý elixír, vzkriesenie ani večná duša. Tí sa potom snažia zabezpečiť si nesmrteľnosť odkazom, ktorý na tomto svete zanechajú. V dnešnom digitálnom svete je to pritom podstatne jednoduchšie ako kedysi. Dnes nemusíte byť veľký bojovník ako Achilles, netreba byť hrdinom, kráľom. Stačí, ak máte internetové pripojenie a vtipnú mačku.

Je však na túžbe po nesmrteľnosti niečo zlé?
V industriali­zovanom svete napríklad kult večnej mladosti spôsobuje, že zo smrti sa stáva tabu. Nezažívame smrť, nevidíme mŕtvych. Je to aj pokrokom spoločnosti. Dnes chodia ľudia zomrieť do nemocnice, kým ešte pred takými dvesto rokmi bolo bežné, že zomierali medzi známymi, v kruhu rodiny, či dokonca len tak na ulici.

Ľudia zo Západu u nás na Slovensku považujú za výstredné, keď v niektorých častiach krajiny ostávajú nebožtíci podľa ľudového zvyku ešte nejaký čas doma v kruhu rodiny a blízkych.
Presne tak. Náš vzťah k smrti sa zmenil a je ešte viac naplnený strachom. Okrem toho, že smrť mizne z nášho bezprostredného zorného poľa, spomínaný kult mladosti vytláča diskusiu o umieraní aj z médií. V televízii sa smrť zobrazuje len v šokujúcich správach. Dôsledkom je, že nevieme hovoriť o smrti otvorene. A to neraz ani v prostredí, kde je to žiaduce. Keď zomrel môj otec na rakovinu, nikto v nemocnici nebol ochotný nám povedať, že už naozaj zomiera. A tak nás pripravili o rozhovor, ktorý sme ešte mohli s ním viesť, ale aj my blízki medzi sebou. Nevedeli sme, že je čas pošepkať mu tie veci, ktoré chce človek povedať pri úplnom konci.

Aký rozdiel vidíte medzi veriacimi a neveriacimi? Vo filme Simsponovci bola krásna scéna, kde pri zmienke o konci sveta všetci ľudia z kostola spanikárili a ušli do najbližšej krčmy, zatiaľ čo ľudia z pohostinstva utekali do kostola. Platí to?
(Smiech) Nie celkom. Podľa štúdií, na ktoré som pri písaní knihy narazil, pri zmienke o smrti sa veriaci stávajú ešte viac veriacimi a agnostici, teda ľudia, podľa ktorých nemožno poznať existenciu boha, sa po rečiach o smrti začnú viac obracať na vieru. Ateistom môžete o smrti hovoriť koľko len chcete, a na cirkev sa neobrátia. Ale začnú sa utiekať k iným veciam. Veľké náboženstvá však robia dobre, že umožňujú ľuďom rozmýšľať o smrti v zmierlivej podobe. Budujú v nich ohľadom smrti istý komfort a robia to systematicky a veľmi dlhý čas, čo je správny spôsob.

V článku pre magazín Time píšete, že aj honba za peniazmi je honbou za nesmrteľnosťou.
Aj to mám podložené výskumami. Vo vzorke ľudí, ktorým pripomeniete ich smrteľnosť, sa následne zvýši dopyt po peniazoch. Otázka znie: Prečo? Naozaj si ľudia myslia, že nesmrteľnosť sa dá kúpiť? Čiastočne áno. Bohatí ľudia žijú spravidla dlhšie, keďže majú prístup k lepšej lekárskej starostlivosti, bývajú v bezpečnejších štvrtiach a tak ďalej. Ale má to aj symbolický rozmer. Peniaze vám dávajú väčší pocit permanentnosti. Keď máte vplyv, pomenujete po sebe budovu, dáte si vytesať sochu. Navyše, keďže peniaze sú v našej spoločnosti hodnotnou komoditou, zvyšujú naše sebavedomie. A vyššie sebavedomie nám dáva pocit, že sme vyvolení. Tí, ktorí všetko dokážu. Možno raz aj žiť večne.

Ako na ľudstvo bažiace po nesmrteľnosti pôsobí správa o blížiacej sa apokalypse, aká bola na programe minulý rok, keď sa skloňoval dátum 21. decembra 2012?
Apokalypsa je s nesmrteľnosťou veľmi úzko prepojená. Schéma, kde dejiny plynú až do momentu apokalypsy, po ktorej prichádza raj a nesmrteľnosť pre vyvolených, je spájaná najmä s kresťanstvom, ale tá idea je prirodzene staršia. A má tiež nové podoby. Jednou je napríklad komunizmus. Rovnako po istom vývoji mala prísť veľká revolúcia a potom utopistický raj pre každého, kto sa pridá. A nie nadarmo v komunistických krajinách viseli po Leninovej smrti plagáty s textom – Lenin je dnes živší ako kedykoľvek predtým.

Hovoríte, ako sa celé ľudstvo ženie za nesmrteľnosťou. Čo by sa však stalo, keby s tým prestalo?
Tá snaha má určite aj dobré stránky. V snahe po nesmrteľnosti sa zlepšuje medicína, kvalita života. Vzniká úžasné umenie. Možno keby bol každý vyrovnaný so svojou smrteľnosťou, nemali by sme také skvelé maľby, knihy, hudbu. Ale možno ani skazu. Alexander Veľký sa stal nesmrteľným, keď voviedol grécku civilizáciu hlboko do Ázie, založil veľké impérium a vo veku okolo tridsiatich rokov ovládal väčšinu vtedy známeho sveta. Ale pritom tiež zabil nespočetné množstvo ľudí, zotročil ich, zotrel z mapy iné kultúry. A to všetko preto, že bol posadnutý svojou nesmrteľnosťou. Keby sme sa vyrovnali so smrťou, spoločnosť by prišla o kreatívne aj deštruktívne črty a činy.

Keď hovoríte o posadnutosti Alexandra Veľkého, pripomína mi to pasáž z knihy Nesmrteľnosť od Milana Kunderu. Veľkého spisovateľa Goetheho v nej desila jeho súčasníčka Bettina von Arnim. Uvedomil si, že ho prežije a bude mať vplyv na podobu jeho nesmrteľnosti, ktorú si on trpezlivo budoval celý život.
Je to príznačné. Už starí Gréci rozpoznávali rozdiel medzi ľudským životom, ktorý je len prchavým okamihom, a odkazom človeka v kultúre, ktorý môže byť nadčasový, večný. Od tých čias si ľudia, ktorí zažívajú slávu už počas svojho života, uvedomujú, že si vlastne tvarujú svoju nesmrteľnosť. Môžu sa tým stať doslova posadnutí a dokonca paranoidní. Boja sa, že ľudia s kladivami po ich smrti rozmlátia ich starostlivo tvarovanú pomyselnú sochu.

O nesmrteľnosti písali aj mnohí iní autori. Kto vás ešte ovplyvnil?
Mnohí, ale spomeniem len dvoch. Prvým je americký antropológ Ernest Becker. V roku 1973 vydal knihu The Denial of Death (Popretie smrti), ktorá je dodnes veľmi aktuálna. Vo svojej knihe naňho často odkazujem. Druhým autorom je argentínsky spisovateľ Jorge Luis Borges. Ten ma zase uchvátil svojím citom pre paradoxy smrteľnosti a nesmrteľnosti. Opisoval, ako nás naše túžby po večnom živote dokážu zaviesť do slepých uličiek a labyrintov. Poznáte napríklad jeho poviedku Nesmrteľný?

Nie.
Je príbehom rímskeho vojaka Marca Flaminia Rufusa, ktorý sa vydá hľadať rieku, čo očisťuje ľudí od smrti. Keď ju nájde, zistí, že pri nej žijú akísi poloľudia – troglodyti, bytosti sivej pleti, so zarastenou bradou a nahí. Zdesí sa, keď zistí, že sú to vlastne nesmrteľní. Všetci sú rezignovaní, jednému sa dokonca na hrudi zahniezdil vták. Dá sa do reči s jedným z nich a zistí, že je to Homér. Chváli ho za Odyseu, no Homér mu povie, že keď človek žije večne, nie je umením napísať Odyseu, ale že je nemožné aspoň raz ju nenapísať. Nikto nie je niekto. Jeden nesmrteľný človek sú všetci ľudia. Tá poviedka je skvelým opisom paradoxov večného života.

V prednáške ste citovali aj Epikura, ktorý povedal, že strach zo smrti je prirodzený, ale nie racionálny. Vy osobne viete vnímať smrť racionálne?
Nie je to také jednoduché. Keď máte panický strach z pavúkov, tak aj keď vás ubezpečím, že nie sú jedovaté a nič vám nespravia, neznamená to, že ten strach zmizne. So strachom treba pracovať. Náboženstvá v tomto plnia užitočnú úlohu. Všetky tie rituály oplakávania, smútenia, je to vlastne akýsi tréning. Dalajláma každý deň niekoľko hodín medituje a mnohé z tých myšlienok sú o smrti. Takže keď sa na smrť nevie bez prípravy a tréningu racionálne dívať ani taký dalajláma, ako by sme mohli my bežní smrteľníci? Robili tak aj iní známi muži histórie. Keď si listujete v denníkoch Marca Aurelia, môže sa vám to javiť ako opakujúca sa nuda. Ale preňho to bolo akési duchovné cvičenie. Každý deň si uvedomiť, že som smrteľný a sústrediť sa na to, čo je dôležité.

Čo je dôležité podľa vás?
Aby si ľudia uvedomili, že či už veria, že ich vzkriesi či zachráni všemocný boh, alebo všemocný vedec, nik z nich to nerobí na základe dôkazov. Veríme, lebo pri zmienke o smrti sme naklonení veriť všetkému. A pritom je to také jednoduché, ako to vystihol hedonista Epikuros v ďalšom svojom výroku. Povedal, že smrť pre nás nie je ničím, pretože pokiaľ žijeme, nie je prítomná, a keď je smrť prítomná, my tu už nie sme.

Vo svojej knihe ponúkate aj riešenia, ako pracovať so strachom zo smrti…
Sú to obyčajné veci. Miesto strachu zo smrti byť vďačný za život. Myslieť viac na iných ako na seba. Žiť viac momentom, vidieť život ako knihu…

Akú knihu?
Vlastnú. Ide o to, aby ste si uvedomili, že tak, ako je kniha ohraničená obalom, ktorý je jej začiatkom a koncom, tak aj život je ohraničený narodením a smrťou. A hoci je kniha obalom obmedzená, môže mať skvelé postavy, odohrávať sa v exotických destináciách, jej hrdinovia môžu zažívať skvelé dobrodružstvá. Dlhý John Silver z Ostrova pokladov sa nebojí, že raz príde posledná strana. A presne tak by si ani ľudia nemali robiť starosť, čo je mimo obalu „ich knihy“. Nemusia sa báť ani toho, aká je tá ich kniha dlhá. Jediné, na čom záleží, je, aby v nej bol dobrý príbeh.

Stephen Cave

filozof a spisovateľ

  • Narodil sa v Cornwalle v juhozápadnom Anglicku.
  • Doktorát z filozofie získal na univerzite v Cambridgei. Niekoľko rokov bol diplomatom britského veličenstva a písaniu na plný úväzok sa začal venovať až neskôr.
  • Jeho prvú knihu Nesmrteľnosť: Túžba žiť večne a jej vplyv na civilizáciu časopis New Scientist označil za „najlepšiu knihu roku 2012“ a The Economist za „fascinujúcu“.
  • Venuje sa písaniu esejí, článkov a recenzií v rôznych oblastiach filozofie, etiky a vedy – od ľudskej povahy cez bojové roboty až po práva zvierat. Okrem iných písal pre noviny Financial Times, New York Times, Guardian a magazín Wired.
  • Momentálne žije v Berlíne.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba