Neobyčajné malinové ústa
Dielo sa skladá z dvoch častí. Prvá nesie názov V znamení Raka a druhá V znamení osudu. Prvú tvoria listy, ktoré Štefo adresuje priateľovi a spoluhráčovi v hádzanárskom družstve Relovi Augustínovi a sestre Oľge. Sú datované rokmi 1964 a 1965, teda obdobím, keď Milan Zelinka ako spisovateľ nebol ešte známy. Keďže autor listy nekomentuje, treba predpokladať, že sú pôvodné a možno ich považovať za jeho prvé literárne prejavy. Z niektorých poznámok v texte je pravdepodobné, že ich už od začiatku písal s literárnymi ambíciami, čo napokon potvrdilo ich zaradenie do literárneho diela. Možno z nich usudzovať, že Zelinka písanie považoval a považuje za súčasť svojho života. Rovnako ako jeho starší predchodcovia, ku ktorým sa síce nehlási, ale my ho k nim zaraďujeme. Sú to predovšetkým Vincent Šikula a Rudolf Sloboda.
V listoch kamarátovi píše o svojich životných neúspechoch (po dvoch rokoch opúšťa štúdium spevu), dokonca aj o hráčskych (nazýva sa hráčom do počtu), ale svoje písanie začína oznámením prvého svojho úspechu: „Tak ja som sa teda už oženil!“ A našiel si prácu. Jeho život dostal zmysel. Skončil sa pre neho život človeka na okraji. Povedal si, že ak nedokáže „na doskách Slovenského národného divadla zaspievať Verdiho Rigoletta tak pôsobivo, že všetci prítomní okamžite pochopia, v čom je zmysel života, radšej nebudem robiť nič“. A odišiel. Zachránilo ho zamestnanie vo funkcii telefónneho technika, v ktorom zotrval až do odchodu do dôchodku.
Foto: Slovenský spisovateľ, 2012
V tomto zamestnaní sa stretol so svojou budúcou ženou a záujem o ňu vyslovil slovami, ktoré možno považovať aj za vyznanie lásky: „Bolo to skromné, nenáročné, šporovlivé dievča, mala peknú, súmernú tvár, modré oči, štíhlu postavu, no predovšetkým bola ustavične veselá, čo mi veľmi imponovalo. Hoci bola samá ruka, samá noha a mala pehy, mala neobyčajne krásne malinové ústa.“ To sú jediné slová, ktoré vyslovil o svojej žene a láske k nej, ale znamenajú aj hlboké presvedčenie, pretože ich potvrdil azda ešte účinnejšie starnúci Štefo: „…jeho tajné túžby sa krútili okolo chudých až vycivených žien… bol tajne presvedčený, že práve v duši takýchto žien sa ukrýva najprekvapivejšie tajomstvo života… Aj jeho žena Ada patrila skôr k takémuto typu.“
Pravda, spravodlivosť, láska
Zelinka je dokumentárne presný, čo sa prejavuje na niektorých miestach vecným až odborným opisom. Inokedy zasa kvôli autentickosti záznamu svadobného obradu, ktorý je etnograficky pravdivý a esteticky pôsobivý. Štefo ho ako muzikálny človek obdivuje a prežíva. Súbor listov prvej časti považujem za nevšedný epištolárny literárny prejav plný básnických, lyrických opisov prírody a rôznych nálad. Úplne spontánne zaznamenáva lyrický opis jesennej prírody, keď mu je odrazu „strašne smutno za vŕbami pri našom vištuckom potoku. Keby som sa nehanbil, tuším by som sa tu na tomto papieri rozplakal“.
Rovnako emocionálne zaznamenáva aj rozprávanie iných – najčastejšie v nárečí, ktorého krásu obdivuje. Rozprávanie deda Kremenčuka o prvej Československej republike, v ktorom hovorí, ako v čase jej trvania zakladal krčmu, pričom v konkurenčnom boji použil podvrh pomocou úradných známostí, vedie Štefa čiastočne k naivnému záveru, že „stratil všetky ilúzie o prvej republike navždy“. Zelinkov hrdina totiž uznáva jedine platnosť základných hodnôt, ako sú pravda, spravodlivosť a predovšetkým láska. Tieto hodnoty totiž postmodernizmus značne zrelativizoval alebo úplne poprel. Jeho próze chýba irónia, zato však pri obrane spomínaných hodnôt nešetrí pátosom. Ak naša postmodernistická kritika pokladá za vrcholné diela Ballu, domnievam sa, že napríklad Zelinkov Pristaš vnáša do literárnej kultúry práve dôraz na tieto postmodernizmom znivelizované hodnoty.
Irónia nestačí
Vidno to najmä na druhej polovici diela pod názvom V znamení osudu. Autor v ňom po niekoľkých desaťročiach spracúva charakteristiku Štefa Relicha, pričom sa sústreďuje predovšetkým na zmeny, ktorými v živote prešiel. V jednotlivých kapitolách zaznamenávame viac sústredenosti na vnútorný duševný a duchovný život človeka Štefa Relicha. V Zelinkovom písaní pátosu síce ubudlo, ale nestal sa ani ironikom. Tak ako nemecký spisovateľ Heinrich Böll je totiž presvedčený, že na záchranu základných životných hodnôt irónia nestačí. Je mu blízky Böllov názor, že irónia sa môže niekedy stať iba akýmsi narkotikom privilegovaných intelektuálov a nie nástrojom kriticky mysliacich a najmä konajúcich ľudí.
Štefo Relich sa rokmi po životných skúsenostiach stal meditatívnym človekom. Zoči-voči smrti svojich najbližších – otca a matky – a duševnej chorobe ženinej sestry Anity sústreďuje sa na aktívnu lásku k človeku, na pomoc a starosť oň. A na zachovanie pamiatky ľudí, ktorí pracovali a prinášali obete. Nezbavil sa svojho patetického vyznania lásky vysloveného v debute, ale rozvíja v sebe schopnosti kontemplatívneho duchovného človeka. Hoci mu neunikajú ani nedostatky blízkych, prehnaná túžba po materiálnych hodnotách, sklon k alkoholu, čo ho trápilo aj v prostredí, v ktorom žil, už ako mladého pristaša.
Starnúci pristaš sa stáva svojráznym filozofom. Obohacuje svoj ľudský kontakt s prírodou, ktorú vníma ako živú bytosť, a dušou. Bol čas, keď Giordano Bruno bol za takéto názory postavený pred svätú inkvizíciu a skončil na hranici upálený. Štefovi Relichovi dnes takéto nebezpečenstvo nehrozí, ale jeho žena, ktorá má pre svojho muža porozumenie, ho upozorňuje, aby sa so svojimi názormi nezdôveroval iným, lebo ho môžu považovať za „šibnutého“.
V dejinách sa vždy vyskytovali, ba aj dnes sa vyskytujú ľudia, ktorých títo rozumní považovali za čudákov, a Štefo je jedným z nich. Vymyslel si akúsi teóriu o tom, že ticho nie je iba jedno. On totiž rozlišuje rôzne podoby ticha: ticho za humnami, ticho po práci, ticho na križovatke v meste v sobotných podvečeroch a podobne. Aj spomínaný Böll hovoril o tichu v spánku a tichu v smrti. Čudácky je Štefov vzťah k prírode aj v tom, že vždy, keď „uvidel nejakú poľnú, lúčnu alebo lesnú cestu, okamžite zatúžil po nej prejsť. Iní chlapi mysleli na rajcovné ženy, v hlave sa im rodili ich objemné prsia a zadky, prípadne dostali chuť na pivo s borovičkou, no Štefa Relicha väčšmi ako žena lákala prechádzka po neznámej ceste, ktorú náhle zazrel cez okno autobusu, keď sa viezol do okresného mesta.“
Milan Zelinka vytvoril popri Šikulovi a Slobodovi čiastočne príbuzný, ale prevažne jedinečný typ metafyzického človeka, ktorému však nechýba humor zmierňujúci bolesť a smútok.
