Nielen úsmev, aj čosi viac
Ctihodná budova Slovenského nakladateľstva beletrie žije vlastným, pokojným životom. Vládnuca gerontokracia medzi popíjaním pestrej škály destilátov podpisuje edičné plány, na základe ktorých sa kníhkupectvá plnia stohmi ležiakov. Súdruhovia na nižších priečkach spoločenského rebríčka vydlabávajú pohodlné nory v prekombinovanom byrokratickom aparáte, v ktorých sa môžu venovať vlastným aktivitám – najlepšie sexuálneho charakteru.
Foto: RAK, Budmerice
No beda tomu, kto nepozná naspamäť úvodníky v straníckej tlači! Ak sa prihodí čosi nečakané a z mladého nástupcu direktora sa vykľuje protištátny živel, vydávajúci žijúcich autorov, burcujúci podriadených k aktivite – vždy je po ruke previerková komisia. Tá promptne prekádruje nepohodlných a nastolí stratenú harmóniu. Svojou troškou k nej prispeje aj „Správa tlačového dozoru“ a, samozrejme, tajomní páni v čiernych kabátoch, čo sa mihnú za každým druhým rohom.
Mohlo by sa zdať, že novela Hana je text vystrihnutý podľa starej známej šablóny, schopnej vďaka ľahučkému a pestrému jazyku (ktorý dokáže s aforistickou presnosťou vypointovať jednotlivé kapitolky), všadeprítomnej irónii a sarkazmu stále vyvolať na perách čitateľa úsmev. No Pavel Taussig má ešte čosi navyše: Hanu – postavu takmer maturantky, ktorá musela kvôli uväzneniu svojho otca prerušiť gymnaziálne štúdium. Vyhodená z petriho misky socialistického vzdelávania, kde bola kŕmená výživným extraktom z „vidiny svetlých zajtrajškov“, musí urýchlene dospieť na pozícii doručovateľky v (ctihodnom) Slovenskom nakladateľstve beletrie.
Nezávideniahodné pracovné zaradenie, exoticky nízky vek a sivý vzhľad robia Hanu Kováčovú dostatočne neškodnou na to, aby mohla beztrestne skočiť do novoobjaveného sveta dospelých. Ako sa ukázalo, tvrdý dopad na jeho hladinu spôsobil malé trhlinky a neskôr rozpad panciera ukovaného z čírej naivity, ba aj viacero iných „deformácií“ v osobnom živote hlavnej hrdinky.
Jednoducho, ľudské charaktery
Ako Hana postupne objavuje zásady (ne)fungovania vydavateľstva a celého štátneho zriadenia, text novely sa zapĺňa karikatúrami prikyvujúcich úradníkov či národných umelcov, ktorých čítanková fasáda sa už dávno rozpustila v hektolitroch liehu. V podobnom panoptiku nie je núdza ani o absurdné situácie a monológy, ktoré zasahujú čitateľa s münchhausenovskou razanciou.
„Keď atómová bomba dopadne, zavrieme oči, aby sme neoslepli. Potom si ľahneme na brucho, a to nohami k epicentru výbuchu. Muži si pritom, prosím pekne, oboma rukami chránia prirodzenie… Kto to, pravdaže, chce mať ešte bezpečnejšie, oblečie si špeciálnu pláštenku s kapucňou." (s. 69)
Hanin stále detsky naivný a jednoduchý prístup k životu pôsobí v priestore skostnatených štruktúr drzo a je nebezpečne neuchopiteľný. Keď vytrhne rukopis z rúk cenzora, rozosievajúceho vôkol seba strach a hrôzu, ten tvárou v tvár nevídanej bezočivosti reaguje len „mentorským" výkrikom: „Práci česť, súdružka!" (s. 43) Hana však nevychádza zo súboja so svetom okolo seba vždy ako jednoznačný víťaz. Bezpodmienečne sa snaží odhaliť tajomnú príčinu uväznenia vlastného otca. Zdanlivo funkčný manuál jej poskytuje okolie a hlavná postava začína objavovať možnosti vlastného tela a sexuality. Po Haninom boku sa tak pomaly striedajú čoraz vyššie (a staršie) kádre.
Postupné prehodnocovanie morálnych zásad však hlas rozprávača neparodizuje a neodsudzuje. A to je dobre. Autor s vervou pranieruje množstvo dobových defektov, no vo vzťahu k (vybraným) postavám je mimoriadne vľúdny a garantuje im právo na vlastné chyby. Množstvo využitých klišé ožíva, keďže neslúži len na prvoplánové pobavenie, ale pod tlakom ich pôsobenia sa formujú protirečivé, zúfalé, omylné, pokrivené – jednoducho ľudské charaktery.
Z textu nevystúpi žiaden glorifikovaný hrdina či rebel s nezlomnými zásadami, ako to dokumentuje telefonista Peter: homosexuál a hlavný Hanin „poradca“, ktorý chrlí jednu ironickú a uštipačnú poznámku za druhou, po presunutí na miesto redaktora zrazu plánuje svadbu a svoj ostrovtip necháva v telefónnej ústredni. „Človek musí byť celkom dolu alebo bohovsky vysoko, aby si mohol robiť špásy.“ (s. 161) Na pôdoryse satirickej, humoristickej novely sa formuje svojské a (neraz smutné) osobné svedectvo. Veď v konečnom dôsledku na prebale knihy nájdeme zvečnený aj záber z filmu Oceľová cesta, na ktorom šestnásťročný Pavel Taussig hľadí do diaľav s neodškriepiteľným budovateľským zápalom…
Iná rozprávka
Nech už Hana stružliká a modifikuje svoje morálne zásady akokoľvek, nakoniec vždy narazí na neprekročiteľnú hranicu vlastného svedomia a celý jej príbeh pripomína (aj) variáciu rozprávky o Popoluške. Z dievčiny „v ošumelom svetríku, stokrát prešívanej skladanej sukni z blažených pionierskych čias, s tenkými nôžkami do O v bavlnených pančuchách a prastarých galošiach nebohej firmy Baťa" (s.11), poníženej služobníčky karavány súdruhov, sa postupom času stáva sebavedomá, inteligentná korektorka, schopná svojím šarmom roztaviť srdce najvyššie postaveného ideológa a ten jej k (už vyrovnaným) nohám znesie aj tie tri kúzelné orechy.
Zvonec odzvoní koniec rozprávky a namiesto katarzného konca sa dostaví pohľad na rozsiahlu kafilériu, v ktorej vedľa seba zahnívajú vyoperované chrbtice, amputované svedomia a v neposlednom rade Hanine ideály o fungovaní sveta a predstavy o láske.
Text novely dopĺňajú v zaujímavej grafickej úprave Jakuba Dvořáka autentické obrazové materiály, koláže a dobové heslá, ako: „Naší vesnicí americký agent neprojde!“ Svojou absurditou vyvolávajú úsmev (aj ako opakovaný vtip), no ten zamrzne, pri pohľade na úvodné vyhlásenie: „Všetky osoby a dej románu sú autorovým výmyslom,“ ktoré je v tomto prípade nevyhnutné.
