"Od mladosti som pociťoval lásku k poézii a filozofii. Tento môj vzťah bol bytostný, ustavične som ho kultivoval, ale nikdy som nepocítil potrebu po profesionalizácii, po zdokonaľovaní áno. Za všetkým, čo som písal som stál celou svojou bytosťou. Hodnota toho, čo som vyslovil, by sa nedala zmerať kritériami racionálnej evidencie. Vo svojej práci som bol sústredený nie na profesionálny výkon, ale na tvorbu osobnosti. Od samého začiatku som bol teda filozofickým personalistom, vychádzajúcim z presvedčenia, a nie naopak, pretože od vojny prestala byť spoločnosť pre človeka útočiskom“ píše v prvom zväzku zozbieraných úvah, statí a príhovor literárny vedec prof. Milan Hamada
Foto: Literárny klub
„Pre mňa od začiatku, keď som sa začal venovať literatúre, bola kritika jej integrálnou súčasťou, bola tiež tvorbou. Kým jedni chápali kritiku ako službu literárnemu textu, iní (medzi nimi najvýraznejšie ja) zdôrazňovali postulatívny charakter literárnej kritiky. Presadzoval som názor, že kritik má rovnako ako spisovateľ svoju víziu sveta, človeka a literatúry, s ktorou pristupuje k literárnemu dielu. Pritom som však zdôraznil, že to neznamená, že by ho to zbavilo povinnosti interpretovať ho skôr, než vysloví voči nemu svoju predstavu,“ napísal Hamada v druhom zväzku jeho kritických komentárov.
„Začínal som ako literárny historik, ale od začiatku šesťdesiatych rokov ma strhlo písanie o súčasnej literatúre, najmä o poézii. Po vojenskej okupácii Československa, proti ktorej som spolu s inými príslušníkmi slovenskej inteligencie verejne protestoval a v tomto proteste aj zotrval, stratil som podstatnú časť svojich ľudských práv, napríklad aj právo pokračovať vo svojej práci. Začal som sa teda venovať otázkam zrodu našej novodobej kultúry. Túto prácu som chápal aj ako formu protestu. Písal som si štúdie z dejín našej národnej kultúry bez autocenzúry, takže nemusím na nich nič meniť,“ hovorí v jednom z rozhovorov z knihy Odpovede autor.
