Inak však Tancerova kniha skôr ukazuje, že prídavné meno neviditeľný v súvislosti s Prešporkom/Bratislavou nie je až tak na mieste, historická cestopisná literatúra totiž toto mesto neprehliadala, čo vieme aj vďaka autorovmu výskumu viacerých málo známych či takmer neznámych textov najmä z nemeckej jazykovej oblasti, ale aj britskej či maďarskej proveniencie. Bratislava teda viditeľná bola, podstatné však je, akým spôsobom. Jednotlivé, často voči sebe navzájom sa vymedzujúce národné ideológie a nacionalizmy síce v meste videli ten istý Dunaj, tie isté pamätihodnosti a to isté malebné okolie, ale napriek tomu ho vnímali rôzne, niekedy priamo konfrontačne. Maďarský Pozsony nie je totožný s nemeckým Pressburgom a ten zase so slovenským Prešporkom alebo neskoršou (česko-)slovenskou Bratislavou.
Obrazy mesta
Tancera nezaujímajú ani tak fakty a štatistiky, neskúma priestor mesta ako sociológ alebo geograf, ale ako literárny vedec a kultúrny historik. Hlavným predmetom jeho pozornosti je (literárny) obraz mesta, resp. to, z čoho sa tento obraz vytváral u jednotlivcov, ako sa z individuálnych názorov cestovateľov a tvorcov bedekrov formoval všeobecný, verejný obraz Prešporka/Bratislavy, a ktoré toposy boli a sú pre Bratislavu určujúce. Autor načrtáva historický vývoj obrazu mesta v cestopisnej literatúre od 18. storočia približne po druhú svetovú vojnu, pričom ukazuje, ako jednotlivé zmeny obrazu mesta často súviseli nielen so zmenami samotného predmetu záujmu, teda Bratislavy, ale aj s vnútornými, štruktúrnymi premenami cestopisného žánru v jednotlivých epochách (osvietenstvo, romantická éra malebnosti a v súvislosti s týmito ustálenými pojmami aj trochu neústrojné označenie „éra bedekrov“). Paralelné používanie staršieho aj novšieho názvu mesta nie je samoúčelné, starší slovenský názov mesta Prešporok sa uplatňuje pri období pred rokom 1918.
Foto: Kalligram 2013
Autor si zachováva odstup od dnes populárneho, často dosť naivného stredoeurópanstva a z jeho zistení vyplýva, že povestná stredoeurópska multikulturalita znamenala často skôr život jednotlivých etník popri sebe ako život spolu. Korektne interpretuje a prostredníctvom bohatého pramenného materiálu predstavuje jednotlivé prístupy k mestu, ale predsa len cítiť, že niektoré z nich sú mu sympatickejšie ako iné. Implicitne preferuje autochtónny prešpurácky príbeh, teda príbeh „pôvodných“ obyvateľov starého Prešporku, ktorý je „protipólom etnicky príznakových naratívov, československého, maďarského, nemeckého a slovenského“ (s. 164). Za tvorcu tohto naratívu považuje známeho historika a propagátora lokálnej identity Karla Benyovszkého. Pri svojom sympatizujúcom opise prešpuráckej identity sa necháva uniesť aj za hranice zvoleného cestopisno-sprievodcovského žánru, keď pomerne obšírne aj štýlovo odlišne referuje o zbierke fejtónov Elsy Grailichovej Prešporské interiéry.
Mesto na hranici aj predmestie Viedne
Neprehliadnuteľným prínosom Tancerovej knihy je spracovanie množstva cudzojazyčného materiálu, ktorý bol doteraz v slovenskom kultúrnom kontexte málo známy a autor sa v ňom dobre orientuje. Na škodu veci je len malé zastúpenie českej cestopisnej literatúry. Nejde mi o „prichytávanie“ autora pri tom, že nevyčerpal všetky možné zdroje, to pri takomto náročne koncipovanom výskume azda ani nie je možné. Je však zrejmé, že „nenacionálny“ prístup k formovaniu obrazu mesta nemožno prisúdiť len jednému, prešpuráckemu naratívu a recepcia niektorých ďalších prameňov by to potvrdila. Povedzme cestopis významného príslušníka českej medzivojnovej ľavicovej avantgardy S. K. Neumanna Československá cesta (1933) by sme jednoznačne zaradili k „československému naratívu“ o meste. Napokon, vonkajškovo jeho vznik iniciovala významná politická udalosť – 15. výročie Československej republiky. Napriek tomu Bratislavu neinterpretuje monologicky, nacionálne, naopak, empaticky vníma jej pestrý kultúrny charakter a genius loci.
Tancer sa v rámci zvolenej výskumnej oblasti, ktorou je obraz mesta v cestopisoch a sprievodcovskej literatúre, sústredil na odlišnosť jednotlivých národných naratívov o meste, a to nutne znamená aj istú redukciu. Veď hranice a konflikty jednotlivých uhlov pohľadu neviedli len medzi národmi. Napríklad v internacionálnom nazeraní na otázky kultúry a etnicity mali medzivojnoví českí a povedzme maďarskí komunisti k sebe určite bližšie ako používatelia rovnakého materinského jazyka s radikálne odlišným ideologickým pohľadom na svet. Niektoré takéto spory a nimi vymedzované hranice autor v knihe aj naznačuje, napríklad medzivojnový (a v Bratislave stále aktuálny) spor o urbanistický a architektonický ráz mesta, kde proti sebe stáli modernisti a tradicionalisti. Tým, že Tancer rozpráva práve príbeh zviditeľňovania mesta v jednej kultúre spojený so zamlčiavaním, zneviditeľňovaním zástoja mesta v inej kultúre a jazyku, vlastne implicitne tento princíp zvýznamňuje, hoci sa voči nemu zároveň jednoznačne vymedzuje a poukazuje na jeho limity.
Za dôležitý prínos práce považujem topologický sumár základných motívov a tém, ktoré sa v cestovateľskej literatúre v súvislosti s Bratislavou vyskytujú. Tancer vyčleňuje päť takýchto základných tematických oblastí. Pre cestovateľov a autorov bedekrov je teda Bratislava najčastejšie mestom na hranici, zaujíma ich jej panoráma a architektúra, obyvatelia mesta, chápu ju často ako predmestie Viedne, a z toho vyplýva aj častá charakteristika mesta ako miesta pôžitku. Tancer ukazuje, že mesto poskytuje určitú relatívne ustálenú motivickú zásobáreň, ktorá je spoločná pre všetky nacionálne verzie rozprávania o meste, no každé z týchto rozprávaní ju inštrumentalizuje inak.
Má Bratislava genius loci a v čom spočíva?
„Prejavuje sa v obraze mesta nejaká zvláštna štruktúra, na základe ktorej sa toto mesto odlišuje od ostatných aj napriek zdanlivým podobnostiam?“ (s. 261), pýta sa Jozef Tancer a odpovedá, že ak takáto „osobitá logika“ Bratislavy vôbec existuje, vyplýva z hraničnej polohy mesta, ktorá určovala jeho politické, hospodárske a kultúrne postavenie (s. 262). Nemusíme ani prekročiť stredoeurópsky kontext, aby sme zistili, že by asi nebolo možné uspokojiť sa pri hľadaní „osobitej logiky“ alebo „genia loci“ Prešporka/Bratislavy s konštatovaním, že ide o mesto s hraničnou polohou. Veď miest s výraznejším pocitom hraničnosti bolo len na pôde Rakúsko-Uhorska a medzivojnového Československa mnoho. Fenomén hraničného stretu sa teda v minulosti aj dnes nielen v cestopisnej literatúre iste viac ako pri Bratislave pociťoval pri mestách ako Ľvov, Černovice alebo povedzme Nový Sad. Azda treba hľadať skôr konkrétne motívy, z ktorých sa skladá bratislavský pocit hraničnosti. Na základe analytickej časti knihy Jozefa Tancera sa dá povedať, že takáto len Bratislave vlastná kombinácia hraničných izoglos by mohla existovať.
