Juraj Jakubisko zostal živým striebrom aj po sedemdesiatke a aj po operácii, pri ktorej mu vymenili srdce. Je to jeho výstižná charakteristika a je to aj jeho šťastie. Práve to, že je večne v pohybe, nepokojný a prekvapujúci, urobilo z neho jedného z najvýraznejších slovenských umelcov 20. storočia. Má teda o čom písať, hoci v knihe ide len o kúsok jeho života – po Kristove roky. To je však práve úsek, kedy sa formuje osobnosť a umelecký program.
Text pripomína niečo ako scenár, skladá sa z 379 obrazov a 16 kapitol (prvá sa odohráva v roku 1938, posledná v roku 1971).
Jakubisko rozpráva v prítomnom čase, čím vtiahne čitateľa do deja a všetko urýchli. V knižke je veľa dialógov a tak spomienky sa čítajú ako svižná beletria. Tých 33 rokov ubehne ako voda.
Všade ho brali
V osobnosti tohto režiséra je niečo priateľské, v zjave má šarm, dokáže byť nad vecou, ako býva človek so skutočným talentom. Nikdy nebol frajerský suverén, ale odvaha a sebavedomie mu nechýbali. Potreboval slobodu, v jej mene tvoril aj hrešil. Inštinkt (nebol z intelektuálneho prostredia) ho priviedol do Bratislavy na umeleckú priemyslovku a neskôr na filmársku akadémiu (FAMU) do Prahy. Všade zapadol, všade ho brali, všade si našiel priateľov, dokázal sa presadiť a upútať na seba pozornosť. Možno aj preto, že nemal žiadne komplexy, čo z textu priam srší.
V spomienkach rozpráva o rodičoch, ako sa oňho (a o sestru) staral otec, akú mal šikovnú babku, ako ho v rodnom Kojšove majú radi. Píše o tom, že niektoré pasáže svojich filmov nakrúcal tam a účinkovali v nich babky, ktoré ho od detstva oslovovali Jurku. Jakubiskovi síce zomrela mama, keď mal iba šesť rokov, no aj tak zostal až rozmaznávaným dieťaťom, lebo ho milovala celá dedina. Možno to ho tak dobre vyzbrojilo do života – vždy mal silné zázemie.
V spomienkach opisuje okrem východu aj Bratislavu a Prahu. Zavedie čitateľa do tzv. pohrebáku, internátu, kde bývali študenti umeleckej priemyslovky v Bratislave, ale aj do ďalších študentských príbytkov, vpustí ľudí do súkromia, nič neskrýva. Opisuje humor aj sex, lásku aj priateľstvo, svojich zaujímavých hostí. Básnik Hrubín mu napríklad priniesol živú myš a pre Karla Högera uvaril bryndzové halušky, síce podľa receptu svojej babičky, ale v jednom kuse – ako knedľu.
O ľuďoch a láskach
Živé striebro je aj knižkou historickou – vystupujú v nej ľudia, ktorí tvorili dobu. Keď píše autor napríklad o svojej sestre Melánii, hovorí tiež o rozkvete a zániku pantomímy na Slovensku. Mladšia Jakubiskova sestra Melánia išla v bratových stopách, študovala na umeleckej priemyslovke, ale venovala sa najmä pantomíme a stala sa hviezdou Sládkovho súboru. Jej manželom bol spolužiak, karikaturista Marián Vanek, ktorý tiež doplatil na rok 1968. Bol v oných rokoch veľmi populárny, milovaný, jeho kresby všetci poznali, dodával Slovensku svojimi vtipmi optimizmus, ale aj pomenovával a komentoval to, čo sa dialo. Dnes žije v Čechách a na jeho politické vtipy, ktoré najprv rozveseľovali a potom posilňovali, si už málokto spomína. Jakubisko zavedie čitateľa do súkromia tejto svojej rodiny.
Zvláštne je, že aj o politických príkoriach píše bez hystérie, rozpráva jednoducho, ako bolo, a nevynecháva ani v takýchto pasážach humor. Neštylizuje sa, nepíše si kádrový posudok, ale rozpráva o každodenných udalostiach – vkladá svoju osobnosť do toku času a podmienok, v ktorých sa žilo.
Foto: XYZ / Albatros, 2013
Do tohto časové úseku sa radia aj veľké lásky Jakubiskovej mladosti – herečky Jana Stehnová a Olga Schoberová (pričom džentlmensky podotýka, že najväčšou láskou jeho života je terajšia manželka Deana). Jana Stehnová, známa z Kristových rokov, žiaľ, bola bohémskejšia ako bohém Jakubisko, a tak sa ich cesty rozišli. Takisto to dopadlo s Oľgou, ktorá mala už príliš komplikovaný život na takého mladého chlapca, ako bol vtedy Jakubisko. Mala už napríklad dieťa.
Priateľstvo s Havettom
Dôležitý a dojímavý je v knižke motív priateľstva s režisérom Eliášom Havettom (Ľalie poľné, Slávnosť v botanickej záhrade), ktorý zomrel už v roku 1975. Študovali spolu na "šupke“ aj na akadémii. Dobre si rozumeli, hoci Havetta bol iný typ, oveľa plachejší ako Jakubisko (ani sa nedokázal vyrovnať so všetkým, čo sa dialo, a dospel až k predčasnej smrti).
Autorovi sa podarilo vykresliť jeho veľmi plastický intímny portrét (je tam aj skvelá Jakubiskova fotka kamaráta pod názvom Takto som videl Ela Havettu na ŠUP-ke ). Jakubisko o ňom v knižke píše, že rovnaké záujmy ich zvádzajú dohromady natoľko, až vyzerajú ako zaľúbenci: ležia v jednej posteli a čítajú dobrodružné knihy. Jakubisko tam tiež rozpráva Havettovi také podrobné obsahy filmov, že ten už ani nemusí ísť do kina. Cez škáry kúpeľne sa zasa pozerajú v internáte na sprchujúce sa dievčatá.
Spomienky na Havettu sú mimoriadne milé, ale nezvyčajne kamarátsky a otvorene píše napríklad aj o Melkovičovi, ako aj o ďalších ľuďoch z brandže. Je to čítanie naozaj nekonvenčné.
Chyby robia knihy
Škoda, že v tejto dobrej knihe je množstvo pravopisných, ale aj pár vecných chýb. Čitateľ si postupne na ne zvykne, povie si, že kniha vznikala v českom prostredí, ale keď číta o Laluhovi namiesto o Laholovi, tak ho to trocha ovalí. Alebo keď introvert radšej debatuje s okolím, než by išiel "do seba“. Aj keď je to zrejme najmä vina vydavateľa, autor si to mal ustrážiť. V dnešných časoch sa z gramatiky síce nestrieľa, ale to je len zdanie. Úroveň textu aj po tejto stránke je vizitkou tvorcov. Jakubisko má však aj toto "ošetrené“ – v texte sa posmieva dievčaťu, do ktorého bol kedysi zamilovaný, že príliš dbá na pravopis. Preňho to vraj dôležité nikdy nebolo, dôraz kládol na iné veci.
Dobre teda, nezdržiavajme sa "detailmi“, akceptujme šarmantného mága, ktorý nemá komplex ani z pravopisu, a vezmime si zo Živého striebra to podstatné – svedectvo o jednom zaujímavom živote, ktorý má – najmä vďaka smelosti s akou žije – význam pre celé Slovensko. Ale predsa – bez tých chýb by to bolo lepšie.
