Kniha týždňa: Otváranie tela hlasom

„Akoby sme (dvaja) mali absolútny sluch: otváranie tela hlasom medzitváre v nekončiacom čase “(s. 22)

17.10.2013 15:45
web HAUG Foto:
Mila Haugová: Tvrdé drevo detstva, Z denníkov a rozhovorov, ilustrácie: Peter Ondreička, KK Bagala, 2013
debata

Text tejto básne Mily Haugovej, jednej z najvýraznejších postáv súčasnej slovenskej literatúry, môžeme nájsť ako súčasť rôznorodej literárnej koláže, ktorá tvorí jej najnovšiu autobiografickú knihu Tvrdé drevo detstva. Je to jej v poradí druhý spomienkový opus – kniha Zrkadlo dovnútra vyšla v roku 2009. Spoločným menovateľom oboch je životný príbeh a jeho reálie. Tvrdé drevo detstva je však autobiografické rozprávanie, ktoré má odlišnú koncepciu ako Zrkadlo dovnútra a novú kvalitu umeleckej výpovede. Nie je konštatovaním, je reflexiou.

Tvrdé drevo detstva je vlastne dokumentárno-prozaicko-poetické akcentovanie tém, ktorým sa autorka venuje (alebo len naznačuje ich existenciu) v mnohosti prežívania. Koncepcia je blízka postmodernému vnímaniu literatúry. Pri každom čítaní textov nájdeme nové témy. Identifikujme aspoň tie základné: detstvo, história, dejiny rodiny, záblesky lások, telesnosť lásky, písanie, čítanie, umenie, vzťah k najbližším ľuďom, postavy rodinnej genealógie – toho všetkého je hlavná postava a autorka súčasťou. Je to rozprávanie optikou vnučky, dcéry, matky, starej matky, výraznej a originálnej osobnosti.

Magická geometria vzťahov

Každé čítanie je výsostne osobné, vychádzajúce z našich literárnych a ľudských skúseností. Pre mňa je najjednoduchšie a najpresnejšie nájsť kľúč k porozumeniu cez fenomén ženského individuálneho hlasu. Ženský hlas hovoriaci za seba, o sebe, o podobe sveta v sebe, ale zároveň o každom, každej, ktorí nachádzajú príbuznosti týchto fragmentov a zachytávajú kód odkrývajúci podstatné psychické prúdy aj našich privátnych životov. Je to kniha, ktorá je reflexiou času obsiahnutého v jedinom a jedinečnom životnom príbehu, a tiež zachytením stavu sveta.

Mila Haugová: Tvrdé drevo detstva, Z denníkov a... Foto: KK Bagala
web HAUG Mila Haugová: Tvrdé drevo detstva, Z denníkov a rozhovorov, ilustrácie: Peter Ondreička, KK Bagala, 2013

Koncepcia, pre ktorú sa Mila Haugová rozhodla, ponúka mnohé interpretácie. Vťahuje nás do víru otázok a odpovedí, ktoré sa striedajú s literárnymi úvahami, polemikami, denníkovými zápiskami, listami a postrehmi. Na novinárske otázky, ktoré boli poetke položené v priebehu takmer tridsiatich rokov, Mila Haugová odpovedá otvorene, bez pátosu a s veľkou literárnou erudíciou. Pri tejto príležitosti môžeme rozmýšľať o tom, ako sa zmenil – ako sa v literárnej teórii označuje – „poetický subjekt“, alebo inak, ako poznačili a obohatili plynúce roky vnímanie autorky a jej umelecké priority.

Nielen poetika, ale aj prístup k umeniu a k láske je u Mily Haugovej, podľa publikovaných rozhovorov, akoby vopred určený, nemenný a zostáva podstatou filozofie jej tvorby. Je to, ako píše, magická geometria vzťahu žena – muž – dieťa. Čitatelia a čitateľky jej básní vedia, že je to geometria doplnená o vnímanie všetkého živého okolo nás.

Súkromné dejiny a dejiny krajiny

Ženský hlas (osobná výpoveď), je kľúčový v zachytení súkromných dejín a zároveň histórie krajiny. Koniec detstva je spojený s päťdesiatymi rokmi a príchodom cudzích mužov hľadajúcich otca. Autorka túto situáciu akoby rozfázuje, rozloží do rôznych rovín detského vnímania, vnára čitateľov, čitateľky, do momentu, keď protagonistka prestáva byť dieťaťom obklopeným bezpečným svetom a milujúcimi ľuďmi. Dvaja muži vstupujú do izby a rozvracajú všetko, čo bolo známe a bezpečné. Berúc knihy, fotoaparát, psa a detstvo… „Obidve sme pozerali na všetko celkom nezúčastnene. Bez slova. Bez sĺz. Mama ma držala za ruku, nebolo jasné, kto koho chráni.“ (s. 44)

Celá kniha je zachytením rôznych variácií, životného pocitu, momentu bytia, zaznamenaním nielen ako sa stalo, ale ako sa stalo v duši, vo výklade, v precítení a v individuálnom vedomí a rovnako v nevedomí sna. Optika mnohosti je v tejto autorskej licencii nielen doplnená, ale doslova organicky prerastená literárnou skúsenosťou, domyslením a pretavením literárnych textov (rôznorodej proveniencie).

„Mohla by som mať iný životopis?“ (s. 123) Pýta sa sama seba i nás poetka v zázname z 25. novembra 2012. Otázka, ktorá nemá odpoveď. Kto by si trúfal odpovedať jedným slovom, jednou vetou… Jediný možný spôsob odpovede je zrejme len navrstvená množina textov.

Vrstva otázok, odpovedí, spochybnení a opätovného hľadania otázok a odpovedí. Napriek tomu a práve preto Mila Haugová stále vypovedá o individuálnom ženskom príbehu a o spôsobe jeho prežívania a putách, ktoré ju viažu k sebe samej. Väzby rodinných a partnerských vzťahov, poznania, blízkosti a porozumenia (ľudského či čitateľského). Všetko, čo v procese písania tvorí symfóniu jedného hlasu. Jedna reflexia (záznam, konštatovanie, báseň) doplňuje a dopovedá iné, ale zároveň ich jemne problematizuje a narušuje ich jednoznačnosť. Úprimnosť (autobiografická otvorenosť) je akoby o fázu posunutá v protiklade k literárnemu obrazu, a naopak. Kde sa končí literatúra a kde sa začína život? Kde sa končí život a začína sa literatúra? Fyzické telo (telá) sa tu otvára hlasom rozprávačky, ale zároveň sa vnára do slov a berie na seba ďalšie „premenlivé povrchy“.

Otváranie tela hlasom. Telo muža a telo ženy. Literárne zobrazenie momentov telesného a duchovného prestúpenia tu má mnoho podôb v rôznom čase, s rôznymi aktérmi. Osudové priblíženie, tragické vzďaľovanie, náhla bolesť, náhle šťastie …Prienik tiel ako duchovný zážitok. Ako podstata, ako spočinutie a celistvosť.

Čo ste robili, keď ste mali desať?

Do vlastných spomienok Mila Haugová priberá aj spomienky iných, spomienky na detstvo rôznych desaťročných chlapcov, v iných časoch, v odlišných súvislostiach. Alebo polemizuje s dodnes uznávaným otcom psychoanalýzy Sigmundom Freudom, píše mu list a vyvracia jeho striktné chápanie sexuality. Psychológia kontra určujúca spomienka. Je nám jasné, komu dávame za pravdu… a starý muž s bradou to nie je.

„Spomienky sú teraz iné, ako spomienky v mladosti. Čo bolo vtedy životne dôležité, alebo sa zdalo byť dôležité, stratilo neskôr svoj význam. Pri písaní vyberáme príbehy z náhodných zmyslových vnemov, z tých, ktorým sme každý okamih vystavení, fragmentárny film z tvárí, rozhovorov, zvukov, vôní, dotykov a stretnutí s ľuďmi a vecami a zvieratami a rastlinami… Neustále preskupovanie spomienok pokračuje stále ďalej až do smrti.“ (s. 69 – 70).

Mila Haugová píše o sebe, ale píše aj o nás. Imituje záznam aj našich spomienok, práve tých, ktoré sú nielen našou minulosťou, ale aj budúcnosťou. Konáme, rozhodujeme sa na základe spomienok, možno zabudnutých a spadnutých na hlboké dná našej mysle (psychológia sa len dohaduje o tomto mechanizme). Spomienky nás menia, ale aj my meníme spomienky. Mila Haugová ako poetka pracujúca s materiálom duše o tom vie. Čo ste robili, keď ste mali desať rokov? Pamätáte sa? Možno práve týmto písaním autorka odklína skryté hlasy v nás, aby sme vedeli a chceli rozprávať o sebe. A to je len jeden z ďalších rozmerov tejto nevšednej knihy.

debata chyba
Viac na túto tému: #Mila Haugová #Tvrdé drevo detstva #KK Bagala