Jozef Karika: Mafiánsky príbeh veľa prezradí aj o čitateľovi

21.10.2013 09:00
Jozef Karika, spisovateľ
Jozef Karika sa preslávil najmä ako autor románov z prostredia organizovaného zločinu. Autor:

Jozef Karika sa preslávil svojimi knihami s mafiánskou tematikou - získal za ne aj dve ocenenia Zlatá kniha, ktoré sa udeľuje za 15-tisíc predaných výtlačkov. Pri ich písaní sa stretával s rôznymi ľuďmi, nikdy však nemusel pred mafiánmi utekať. Na svojom aktuálnom diele, historickom románe Na smrť, pracoval tri roky a priznáva, že už by sa do takejto náročnej knihy asi nepustil.

Ste jedným z autorov, ktorí úspešne píšu o mafiánoch. Prečo táto problematika čitateľov tak zaujíma?
Táto téma je zaujímavá z viacerých príčin. Je o zákulisí, o niečom za oponou. A akékoľvek zákulisie je vždy pre čitateľov príťažlivé, vzbudzuje zvedavosť. V tomto prípade ešte viac, pretože sa týka vecí, na ktoré ľudia vnútorne reagujú. Luxus, moc, peniaze, ženy, mužní chlapi – ide o univerzálnu tému pre mužov aj ženy.

Sú príbehy vo vašich knihách reálne?
Kniha V tieni mafie je zložená z množstva reálnych príbehov mojich známych, kamarátov, okolia. Bola podľa mňa úspešná aj preto, že za posledných dvadsať rokov na Slovensku prakticky každý prišiel nejakým spôsobom do kontaktu s mafiou. Či už sám, alebo prostredníctvom svojej rodiny či známych – možno sa stretol s výpalníkmi, možno mu cez regionálneho bosa samospráva neschválila niečo, na čo mal právo. Ľudia sa v tom spoznali.

Všetky príbehy a vedomosti však asi nemáte len od známych, stretávali ste sa aj so samotnými mafiánmi?
Stretával som sa s ľuďmi z rôznych kruhov a subkultúr. Predtým som sa ako novinár v regionálnej televízii venoval skôr investigatívnym témam a takéto metódy som používal pri písaní tej knihy. Prišiel som do kontaktu s rôznymi ľuďmi a aj preto majú tie knihy punc autenticity.

Mali ste niekedy pri stretnutí s niektorým z vašich respondentov aj strach?
Keď sa stretnete s určitým typom ľudí – napríklad s vojakmi, pešiakmi, cítite to. Sú nastavení inak ako bežní ľudia. Prechod medzi pokojným a násilným stavom je u nich veľmi krátky. Bežný človek vykazuje známky hnevu, ktoré sa stupňujú, až nakoniec vybuchne. Pri týchto ľuďoch je prechod okamžitý – od úplného pokoja k brutálnemu násiliu. Keď sa s takým človekom rozprávate, cítite to. Nejde ani tak o strach, skôr vám niečo zovrie žalúdok a úplne ho prekrúti. Vtedy viete, že ste sa stretli s predátorom.

Museli ste niekedy zo stretnutia aj zutekať?
Nebol na to dôvod. Nechcel som stvárniť mafiu ako viacerí predo mnou – satiricky, v humornej rovine. Išlo mi o vykreslenie reality z vnútornej strany. Čo sa v tých ľuďoch deje, ako sa k tomu dostali, akí boli predtým? Narodí sa výpalník s tým, že je od začiatku zlý? Alebo sa takým stane? Koľko vrstiev má ten človek? Je to iba hrubý násilník, alebo má oblasti v živote, keď je nežný a miluje niekoho, má istý hodnotový systém. Nemal som zlý úmysel, takže nebol dôvod, aby ma niekto mlátil.

Vo vašich knihách je dosť násilia, aké ohlasy máte od čitateľov? Neprekáža im to?
Veľkej časti čitateľov sa páči, že tam je. Vravia, že keď už píšem o tejto téme, tak potom takto. Okrem toho, všetky dobre napísané mafiánske príbehy hovoria cez životy mafiánov o určitej hodnotovej orientácii, morálke. A čitateľ sa s nimi konfrontuje – veľa ľudí sa do istej miery stotožní s hrdinom a hovoria si, toto by som ešte spravil, toto už je za hranicou a toto je úplne neprístupné. Dobre napísaný mafiánsky príbeh veľa prezrádza o samotnom čitateľovi. Niekedy mi ľudia píšu, že moje knihy sú krásne a najkrajšie je práve lámanie nôh, rúk a podobne. A niekto zase pochopí, čo som tým myslel a pomyslí si – aká tragédia, keď aj osoby s ľudským potenciálom skončia takto zle.

Nájdu sa aj takí, čo vám priveľa násilia vyčítajú?
Áno, ale na jeden taký názor pripadá asi tridsať ľudí, ktorí chvália, ako perfektne autenticky som situáciu vykreslil. Vždy však nad zobrazením násilia uvažujem. V posledných knihách som sa ho snažil aspoň trochu skresať, ale k niektorým typom príbehov skrátka pasuje. Možno ho síce vyvolávať aj psychologicky a nezobrazovať ho priamym opisom, ale pri mafiánoch som chcel podať čo najpresnejšiu správu. Aby čitatelia vedeli, čo so sebou prináša takéto prostredie.

Prečo ľudí násilie tak fascinuje?
Dnes sme programovaní tak, že sa konfliktu skôr vyhýbame, že konflikt je niečo strašne zlé. Ale neskôr sa človek zhrýza a hovorí si, mal som to riešiť ráznejšie, tvrdšie. Pracuje to v nich. V týchto knihách mafiáni riešia konflikty rázne, a to sa im možno páči. Je to v ľuďoch. Téma násilia a konfliktu je veľmi silná.

Psychológovia tvrdia, že primálo agresivity v človeku je rovnakým problémom, ako keď jej je priveľa. Súhlasíte s tým?
Mám pocit, že na Slovensku sú dva typy ľudí – nadmerne agresívni s ostrými lakťami alebo príliš submisívni, nepriebojní, ktorí majú málo agresivity. U nás chýba ľuďom zdravá rovnováha agresivity medzi jej škodlivou a prínosnou stránkou.

Mali by byť teda Slováci agresívnejší?
Určite by nám všetkým prospelo, keby boli trošku agresívnejší na tých správnych miestach.

Napríklad?
Napríklad vo verejnom živote. Malá skupinka ľudí – možno tri percentá – riadi celý štát a ostatní nadávajú. Pritom moc je v tých 97 percentách, len ju musia využiť. V tejto pasivite vidím problém a nebezpečenstvo. Keď je človek veľmi submisívny, zväčša sa situácia skončí ešte väčším násilím, ako keby boli od začiatku trošku agresívnejší a suverénnejší. Keby sa napríklad ľudia aktívnejšie zaoberali tým, čo sa okolo nich deje a využívali všetky práva, ktoré majú cez zastupiteľstvá, cez komisie a mali by väčší ťah na bránu, nehrozil by až taký výbuch. Keď sa aj má stať nejaké svinstvo, nestane sa zo dňa na deň. Sú fázy, v ktorých ho možno zastaviť. Ľudí to však začne zaujímať, až keď už sa stavia benzínka na úplne nevhodnom mieste. A vtedy sú už agresívni. Lenže to je práve nesprávna agresivita a priebojnosť.

Zatiaľ posledným románom Jozefa Kariku je Na...
Zatiaľ posledným románom Jozefa Kariku je Na smrť. Už čoskoro by malo vyjsť jeho pokračovanie. Autor: Ľuboš Pilc

Spomínali ste výbuch, ktorý nám hrozí – čo tým myslíte?
Keď sú ľudia pasívni, tak to tí, čo chcú, zneužívajú čím ďalej, tým viac, až raz pomyselný pohár trpezlivosti pretečie a prichádza výbuch. Nezriadené atentáty, lynčovanie, revolúcie – jednoducho živelný výbuch. Stačí sa pozrieť do histórie. A rovnako to je aj v rodinách. Muž tyranizuje manželku, ona trpí a trpí, až nakoniec všetko, čo sa v nej celé roky hromadí, vybuchne. Žena potom zabije muža, seba a možno aj deti. A to je ozaj tragédia. Keby na začiatku vo vzťahu k agresorovi vystupovala ráznejšie, možno by sa všetko skončilo inak. Každý si určuje, koľko násilia je ochotný nechať na sebe páchať – fyzického alebo psychického. To je známa vec. Aj inštruktori zaoberajúci sa priebehom násilia vedia, že nejde o to, kto má fyzickú, ale psychickú prevahu. My sme mäkký, holubičí národ – a to nedláždi cestu ničomu dobrému.

Hrozí nám podľa vás nejaký výbuch?
Určite áno. V Bratislave je to trochu iné, ale chodím dosť po Slovensku a už to nie je „sranda“. Obávam sa, že súčasný stav môže smerovať k stupňovaniu napätia a spoločenský výbuch nemožno vylúčiť.

Kedy ho očakávate?
V horizonte piatich-desiatich rokov. Ale to je len môj odhad. Veď sa choďte pozrieť na Spiš, aká je tam atmosféra.

Myslíte rómsku menšinu, o ktorej ste pred pár rokmi napísali kritický blog?
Problémy s rómskou menšiny tu sú a netreba si pred nimi zakrývať oči. Nezmiznú. Podľa môjho názoru ide o jeden z najväčších problémov na Slovensku. Za posledných dvadsať rokov sa však vôbec nerieši. Netvrdím, že Rómovia sú tá zlá strana a my dobrá. Situácia je samozrejme zložitejšia. Sú generácie Rómov, ktoré majú naozaj malé šance, aby sa z toho vyhrabali. Oni potrebujú pomoc, to nikto nepopiera. Ale tá pomoc má byť dobre smerovaná a efektívna. V súčasnosti sa podľa mňa v konečnom dôsledku vyhadzujú peniaze von oknom. Ide o veľký problém, ktorým sa nikto z politikov nechce zaoberať. Ale znovu platí, že jeho prehliadanie dláždi cestu k nejakému výbuchu. A dôsledky budú podstatne horšie, ako keby sa situácia riešila.

Ako by ste sa opísali vy? Máte v sebe agresivity skôr viac alebo menej?
Snažím sa o rovnováhu, aj keď je to veľmi ťažké. Neverím, že všetko sa dá vyriešiť iba rozumom a pekným rozhovorom. Ale sú aj situácie, ktoré zvádzajú k agresívnemu riešeniu z pozície sily, ale je to natoľko kontraproduktívne pre všetky strany, že treba zaťať zuby a riešiť ich diplomaticky. Keď človek dokáže pochopiť rozdiel medzi týmito prístupmi a dokáže uplatniť ten správny v správnom čase, veľmi ho to posunie dopredu.

Vám sa to darí?
Sebahodnotenia sú častejšie falošné ako pravdivé. Človek má tendenciu práve tam, kde niečo nespravil dobre, byť so sebou veľmi spokojný a naopak. Aspoň u mňa je to tak. Až dôsledky mi ukážu, že som sa zmýlil. Takže myslím, že niekedy sa mi to darí a inokedy nie, ako každému.

Už v trilógii o mafiánoch ste sa dotkli obdobia slovenského štátu, váš román Na smrť sa odohráva v medzivojnovom a vojnovom období. Čím vás fascinuje?
Prvá polovica 20. storočia ma najviac zaujíma nielen na Slovensku, ale celkovo. Veľa sa vtedy menilo. Počas predchádzajúcich storočí spoločnosť verila, že rozum privedie človeka k neprestajnému zlepšovaniu všetkého navôkol. Začalo sa to osvietenstvom, keď sa zdalo, že vek rozumu vyvrcholí rajom na zemi. Potom prišlo dvadsiate storočie a nastal zlom. Akoby na celom svete vybuchla úplná vlna iracionality. Tento predel ma fascinuje. Zasiahol aj Slovensko. Tu tiež nažívali zložky spoločnosti viac-menej v harmónii – Nemci so Slovákmi, Slováci so Židmi… Potom sa niečo stalo. Myslím, že sa tým treba zaoberať. Nie preto, aby sme sa za to hanbili ďalších desať generácií. Musíme skôr skúsiť pochopiť, čo sa vlastne stalo, aby sa to už nikdy nezopakovalo.

Na smrť sa nielen odohráva v minulosti, ale z veľkej časti aj za hranicami Slovenska. Dalo vám jeho písanie zabrať?
Napísať takýto román nie je ťažké, ťažké je napísať ho tak, aby mu ľudia uverili. Ide zatiaľ o moju najnáročnejšiu prácu a už by som sa do nej zase nepúšťal. Ale túto myšlienku som nosil dlho v sebe, prvé zárodky možno už desať rokov dozadu – je to moja srdcovka.

Ako ste získavali podrobné informácie o miestach, kde sa kniha odohráva? Cestovali ste tam?
Do tých bližších áno, napríklad do Osvienčimu, ktorý bude figurovať v druhej časti. Ale používal som najmä Google Earth, ktorý umožňuje vidieť aj odfotografované ulice a domy, nielen mapy. Môžete tak chodiť priamo po Brooklyne či Mníchove. Na tejto stránke som strávil asi mesiac, nasával som prostredie. Cez internet som si objednával aj knihy o 30. rokoch v New Yorku, aj keď niekedy ju prečítate úplne celú a nakoniec z nej využijete tri riadky. Za čas, ktorý som venoval románu Na smrť, by som napísal možno tri knihy ako V tieni mafie. Vtedy stačí, keď sa zameriate na príbeh a nemusíte dávať až taký veľký pozor, aby sedeli všetky reálie, udalosti, časové osi…

Ako sa v tom vy sám nestratíte?
Kreslím si myšlienkové mapy. Sú to dosť komplikované pavúky a nezamotať sa v nich je niekedy umenie. Pri písaní mi dosť pomáhajú aj moderné technológie ako tablet či smartfón.

Stalo sa vám, že ste niečo neustriehli a na omyl vás upozornili až čitatelia?
Zatiaľ našťastie našli iba jeden vážny detail. Ale neprezradím aký… Svojím spôsobom sa mi páči, že čitatelia chybičku nájdu. Som samozrejme rád, keď všetko sedí, ale keď si niekto dá tú námahu a ide si niečo overiť, tak ho príbeh zjavne zaujal.

Kto číta váš rukopis ako prvý a je vaším prvým kritikom?
Bude to znieť neromanticky, ale prví sú zväčša ľudia vo vydavateľstve. Ako profesionáli mi dokážu dať dosť presnú spätnú väzbu. Tým, že nie sú v hre rodinné alebo veľmi kamarátske vzťahy, mi nemajú problém povedať, keď je niečo zlé. Mám k nim dôveru, veď s príbehmi pracujú dvadsať rokov, takže pre ne majú cit.

O čom najčastejšie s nimi diskutujete? K čomu mávajú výhrady?
Veľké diskusie vedieme o násilí a o tom, do akej miery ho pripúšťať – čo ešte môže byť a čo je už priveľa. Niekedy tieto rozhovory pripomínajú skôr vyjednávanie. Ja poviem, aby mi nechali vylúpené oko na strane 62 a potom odstránim vykĺbené rameno na strane 75. Zaujímavé tiež boli debaty o porne, ktorého sa týkala jedna dejová línia prvého románu. Uvažovali sme, či tam ponechať pasáže o tvrdom skupinovom sexe a podobných drsnejších praktikách. Bol to môj prvý román a písal som ho viac-menej do zásuvky a veľmi som neveril, že mi to niekto vydá. Som presvedčený, že V tieni mafie je najbrutálnejšia a najpornografic­kejšia kniha, ktorá od slovenského autora doteraz vyšla, tieto veci však v nej neboli samoúčelné. Inak by nikdy nezískala Zlatú knihu (za 15 000 predaných výtlačkov) a raz možno aj Platinovú knihu (od 25 000 predaných kusov).

Na Slovensku nestačí vydať jeden bestseller za...
Na Slovensku nestačí vydať jeden bestseller za 5-10 rokov. Ak sa chcete písaním živiť, musíte mať určité tempo, vydávať počet titulov," vraví spisovateľ Jozef Karika. Autor: Ľuboš Pilc

Mávate pred vyjdením novej knihy trému?
Určité očakávanie aj nervozita tu sú. Však sa s tým textom človek nejaký čas piple a dáva zo seba čo najviac. Keď vyšlo V tieni mafie a malo úspech, bol som neskonale šťastný. Dnes je to skôr taká tichá spokojnosť a šťastie. Asi ako s každou prácou, aj tu prichádza trošku rutina.

Čo hovoríte na knižný vkus Slovákov?
Nemám s ním problém, však mám dve Zlaté knihy, takže podľa mňa je veľmi dobrý… Ale vážne. Niekto nadáva, vraj aká úpadková literatúra sa číta, ženské romány a podobne. Dosť podrobne sledujem americké rebríčky bestsellerov a je to rovnaké. Nie je pravda, že na Slovensku majú ľudia degenerovaný vkus, čítajú primitívne knihy a v zahraničí ľudia čítajú len vážne veci. Takzvané hodnotnejšie knihy či filmy aj tam sleduje len malé percento. Lenže v Amerike aj malé percento spraví niekoľko miliónov, a tu ledva niekoľko tisíc.

Nemrzí vás, keď vás tromfne v predajnosti nejaká nie práve kvalitná kniha?
Samozrejme človeka nepoteší, keď vidí, že jednoduchý, ba možno až banálny milostný príbeh prevalcuje knihu, na ktorej ste makali tri roky. Ale úspech prajem každému, a hlavne, knihy sú tiež svojím spôsobom biznis. A v žiadnom biznise neplatí, že koľko doň dáte, toľko sa vám automaticky vráti. Ak nad tým niekto plače, vôbec nechápe zákonitosti obchodu a chce zmeniť niečo, čo sa zmeniť nedá. Tak to fungovalo, funguje a bude fungovať.

Písaním sa dnes živíte, ako vyzerá váš deň?
Ráno tri-štyri hodinky píšem, ďalšie hodiny venujem štúdiu a čítaniu. Je fajn, že aj pri čítaní a pozeraní filmov si môžem povedať, že pracujem. Napriek tomu je zo všetkých prác, ktoré som doteraz mal, písanie najťažšie. Na Slovensku nestačí vydať jeden bestseller za 5–10 rokov. Ak sa chcete písaním živiť, musíte mať určité tempo, vydávať počet titulov. Optimálne sú dve knihy ročne. Keď to chcete stíhať, musíte napísať určitý počet strán. A k tomu musíte robiť aj promo, komunikovať s ľuďmi, na svojej facebookovej stránke trávim aj hodinu-dve denne. Zaujímajú ma reakcie fanúšikov.

Akých slovenských autorov čítate vy?
Nečítam úplne všetko, ale sledujem novinky. Najviac sa mi však asi páčil Peter Pišťanek a Vladimír Mináč. Nadávajú síce naňho, že bol komunista, ale jeho knihy sú naozaj dobré. Trilógia Generácia je podľa mňa famózna vec, možno najlepšia v slovenskej literatúre 20. storočia.

Jozef Karika
Narodil sa 15. novembra 1978 v Brezne. Vyštudoval históriu a filozofiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pôvodne sa venoval dielam s ezoterickým smerovaním, v českom vydavateľstve Vodnář publikoval knihy Slovanská magie, Zóny stínu, Magie peněz (2008) a ďalšie. Pracoval ako historik, televízny redaktor, vedúci marketingového a grantového oddelenia v samospráve, hovorca mesta. Širšia čitateľská verejnosť ho pozná najmä vďaka románom V tieni mafie, V tieni mafie 2: Čas dravcov a Nepriateľ štátu. Koncom roka 2012 vyšiel jeho najnovší román Na smrť, onedlho vyjde pokračovanie.

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku