Svet podľa Staviarskeho

26.10.2013 10:00
Víťo Staviarsky
"Aj keby som robil s načisto cukríkovou látkou, odrazu by sa v nej začala črtať akási krutosť, tvrdá zem," tvrdí spisovateľ Víťo Staviarsky. Autor: ,

Nemal osemnásť a túlal sa po krajine s básňami vo vreckách. Keď sa mal zamestnať, pracoval na psychiatrii a v protialkoholickej záchytnej stanici. Vyštudoval filmovú akadémiu v Prahe, ale svoj scenár, podľa ktorého chcel nakrútiť film aj režisér Martin Hollý, napokon prepísal do literárnej podoby. Tak vznikla kniha Kale topanky - romanca mladého rómskeho páru v krutých aj smiešnych kulisách sveta, kde sa nikto s nikým nehrá. Kniha, ktorá mu priniesla tohtoročné víťazstvo v prestížnej literárnej cene. Víťaz Anasoft litera 2013, spisovateľ a scenárista Víťo Staviarsky.

Prečo ste si zvolili práve rómske prostredie?
Námet mi zišiel na um už dávnejšie, ešte keď som študoval na pražskej FAMU – tesne pred Novembrom '89. Bol som mladý a veľmi sa mi vtedy okrem iných zapáčil film Ružové sny Dušana Hanáka. Mal som rád rómsku živelnú hudbu, navyše rómske prostredie je veľmi vizuálne, čo je pre film dôležité. To všetko sa vo mne naraz spojilo a vymyslel som si námet na filmovú romancu. Bol to príbeh o slepom Karolkovi a jeho dedkovi, ktorého všetci volali Winnetou, ako spolu bývajú na pavlači. Do toho im vbehne krásna cigánočka Sabína, ktorú prenasleduje Ferdy Sojka. Tak vznikol pôvodný školský základ.

Príbeh tohto základného námetu má dnes už vlastne štvrťstoročie. Prečo to tak dlho trvalo, kým vyšiel na svetlo sveta?
K pôvodnému námetu sa postupne nabaľovali ďalšie motívy a vznikali rôzne verzie – prvá mala mať 40 minút, ďalšia 60… Scenár kúpila televízia, ale napokon, po 4 rokoch naťahovania, nič nevyrobila. Potom ma prehovorili, aby som scenár prepísal na 90 minút pre celovečerný film. Po rôznych peripetiách z toho opäť zišlo. V roku 1997 oň prejavila záujem česká produkčná skupina Space film. Ponúkla ho režisérovi Martinovi Hollému a moja látka sa mu veľmi zapáčila. No Martin Hollý, žiaľ, onedlho zomrel… Stratil som vtedy všetky nádeje, že sa ešte niekedy vôbec môže môj scenár realizovať, 90. roky boli veľmi ťažké pre slovenský aj český film.

Tak ste zanevreli na scenáristiku?
Dosť dlho som sa s tým všetkým natrápil… Po neúspechu som sa rozhodol, že sa začnem živiť obchodom a dlhé roky som nič nenapísal. Až raz som poslal svoju poviedku Laborant vydavateľovi Kolomanovi Kertészovi Bagalovi a mal som s ňou nejaký úspech. Bagala ma začal nahovárať na knižku, lebo vedel aj o osude môjho nešťastného scenára. Presviedčal ma, že ho mám prepísať do literárneho tvaru, ale ja som odolával, lebo som tušil, že ma s tým bude čakať veľa práce. No a ešte predtým, než som sa vôbec do toho pustil, radšej som napísal a v roku 2007 vydal novelu Kivader – pustil som ju do sveta, ako chlieb po vode.

A opäť bola z rómskeho prostredia…
Bol to zámer – chcel som si vyskúšať, či vôbec zvládnem rómsku látku. Či to má nejaký zmysel, či som schopný takúto tému utiahnuť. Iné kratšie prózy, na ktorých som pracoval, boli totiž dosť temné. A rómske prostredie si žiada viac živosti, otvorenosti k svetu a najmä – oveľa väčšiu empatiu k ľuďom.

Poznáte tvorbu našich rómskych spisovateľov, ako píšu?
Bohužiaľ, nie… Ani som sa nechcel porovnávať s rómskou literatúrou, potreboval som stvárniť svoj príbeh vo vlastnej próze a vyhol som sa skúmaniu, kto a čo napísal podobne. Ale mám veľmi rád rómsku muziku! Možno mi má stačiť pre môj náboj písať…

To, že nemáte predsudky voči Rómom, je jasné z prvých riadkov vašich kníh, ale ako by ste sám definovali svoj vzťah k rómskemu prostrediu?
S Rómami sa stretávam často. Teraz dokonca píšem so synom ďalší scenár z ich prostredia, spolu chodievame na obhliadky. Nehovoríme im, že chceme niečo nakrúcať, iba k nim „vpadneme“ a Rómovia sa s nami normálne bavia. Aj nám zaspievajú, my si s nimi zaspievame, učíme sa ich pesničky, aj si vypijeme, oni nám porozprávajú rôzne príhody a my chytáme do ucha ich reč. Je to naozaj podnetné, odrazu sa dozviete viac o samotnom človeku, dokážete sa na toho druhého pozerať z iného uhla. My majorita sme v nazeraní na človeka ako naprogramovaní, a preto možno dosť obmedzení.

Máte medzi Rómami aj svojich čitateľov?
Mám známych medzi rómskou inteligenciou, ktorým sa moje knihy páčia. Dokonca sa ma pýtajú, či som náhodou nejaký čas nežil v rómskej osade. Ale pri obhliadkach alebo stretnutiach v rómskych osadách predsa nebudem nikomu strkať pod nos svoje knižky – Kivader či Kale topanky – aha, prečítajte si!

Hovorievate, že píšete iba v zime. Prečo?
Som živnostník, mám sezónne obchodné zamestnanie – chodievam od mája až do decembra na rôzne trhy a jarmoky po celom Slovensku. Od januára do konca apríla nie je do čoho pichnúť, a tak sa z toho vyvinulo, že si predsa len píšem.

V dnešnej dobe, keď už aj dospelí ľudia kvôli počítačom zabúdajú vlastný rukopis, ako píšete vy?
Píšem na písacom stroji. Čím živelnejšie, tým lepšie. Aby to búchalo, trieskalo. Potrebujem to vnímať ako hudbu. Kedysi som hral v kapele, a tak mi to akoby nahrádza muziku. Vety sa musia sypať. Aj keď sú trebárs nedokončené. Hocikedy nechám vetu alebo dokonca odstavec v polovici nedopísané a začnem niečo, čo sa mi do hlavy rytmicky vderie, čo šliape spolu s mozgom, ako klapky na stroji. Potom, samozrejme, takýto text dosť ťažko opravujem.

Ide vám o intuitívne písanie?
Podobné písanie je síce veľmi rýchly proces, ale práve preto musím mať všetko vopred dobre premyslené. Nemôžem sa spoliehať na náhodu. Na druhej strane som si všimol, že keď aj občas príde takáto náhoda, tak text vôbec neretarduje, ale ho oživuje. Takže niekedy počas svojho rýchleho písania vyslovene čakám na náhodu, či mi niečo nezíde na um, čo by ma trochu vychýlilo „do živosti“. Veď keď látka vznikla zo scenára, v ktorom už všetko poznám, mohol by som sa aj nudiť. Aj preto som si zvolil v Kale topanky rozprávačku, ktorá všetko vyrapoce akoby naraz. Umožnilo mi to urobiť príbeh tak, akoby bol od začiatku ku koncu napísaný jedným dychom.

Čo je to tá náhoda napríklad?
Keď mi odrazu v mysli zasvieti nejaké šťastné riešenie. Tak sa mi napríklad odrazu dostala do pozornosti nová postavička, trebárs z obchodného sveta, ktorá má istú výraznú vlastnosť, a už sa od nej odvíja iný živý príbeh. Podobná „náhoda“ spôsobuje navonok akési spomalenie hlavného rozprávania, ale zároveň zdržiava to, čo už čitateľ očakáva – ako to všetko dopadne, vtedy odvedie jeho pozornosť niekde úplne inde. Mimochodom, takýto prvok používa aj Dostojevskij. Teraz sa nechcem prirovnávať k veľkému ruskému spisovateľovi, ale preňho je naozaj vyslovene typický ťah, ktorý využíva veľmi rafinovane, že keď už čakáme, že zápletka ide ku koncu, odrazu do nej skočí iná postava alebo nová okolnosť.

Ako vznikla vaša rozprávačka Vrana? To asi nebola náhoda.
Vedel som, že sa mi nepodarí vyrozprávať romancu cez autora, ktorý sa vo všetkom vyzná, všetko vie – to by viedlo k vecnosti a strohosti. No a môj príbeh vyžadoval uchopiť ho skrz emocionálneho rozprávača, citového, ktorý má zároveň zmysel pre humor, vie sa vysmiať aj samému sebe, ale odrazu sa vie aj rozplakať. Vranu som si modeloval na rôzne spôsoby. V prvej fáze dokonca tak, že to mala byť prostitútka, ktorú autor stretne, a ona mu celý príbeh vyrozpráva niekde uprostred noci. Ale to sa mi zdalo strihnuté už príliš do intelektuálna, tak som radšej zvolil priame vyrozprávanie – ako v krčme – napríklad mne alebo hocikomu z nás. Má to trochu súvislosť s Hrabalovým písaním. Jeho novela Obsluhoval som anglického kráľa sa začína práve tak: počúvajte, čo vám teraz poviem! A potom to šliape a šliape – silný prúd reči. No len ten môj rozprávač je trochu iný – je to žena. Má teda odlišné obmedzenia.

Patrí Bohumil Hrabal k vašim pražským štúdiám?
S Hrabalovým písaním som sa stretol oveľa skôr, v 70. rokoch – keď som študoval na Strednej priemyselnej škole filmovej v Čimeliciach v južných Čechách. Bol som 16-, 17-ročný chlapec, keď ma Hrabal úplne chytil. Predčítali sme si ho nahlas, rôzne inscenovali, od smiechu sme padali zo stoličiek. Zaskočilo ma, že to už bol vlastne 60-ročný chlap, vnímal som ho ako nového autora. No mal som, samozrejme, aj iné vzory. Písal som básne, bol som uveličený z poézie Osamelých bežcov, to ma zase posúvalo bližšie k existencializmu. Čítali sme na škole všetko možné – Sartra, Nietzscheho, Camusa – dosť nás to ovplyvňovalo, miestami až k anarchii. Utiekli sme zo školy a túlali sme sa po celej republike…

Za socializmu sa azda dalo túlať?
Áno, nemal som výstupnú pečiatku zo strednej školy, nechceli mi ju dať, vraj to nešlo bez súhlasu rodičov. Túlal som sa, až kým som nemusel narukovať. Na týchto potulkách som si našiel svoju ženu.

V ktorej časti republiky?
V rodnom Prešove. Pod lampou býva najväčšia tma. (Smeje sa.)

Píšem na písacom stroji. Čím živelnejšie, tým...
Píšem na písacom stroji. Čím živelnejšie, tým lepšie. Aby to búchalo, trieskalo," opisuje svoj spôsob práce Víťo Staviarsky. Autor: Pravda, Robert Hüttner

Ako ste sa dostali na FAMU?
Po vojenčine som išiel do Prahy, kde som sa zamestnal ako kulisár v Národnom divadle. Neskôr som robil ošetrovateľa v psychiatrickej nemocnici v Bohniciach. Popri práci som si dokončil strednú školu a urobil maturitu, no a hneď po tom som sa šťastne dostal na diaľkové štúdium na FAMU. Ale to som už pracoval na záchytke v Prešove.

Svoje zážitky zo záchytky ste zhrnuli do rovnomennej knihy (Záchytka, Kalligram, 2009). Boli také silné?
Bola to „pecka“ – príbehy tam chodili za mnou samy. Príde si, a ja sa len dívam a rozmýšľam: Tento použijem? Alebo nepoužijem? Mal som tam okrem ošetrovne takú malú miestnosť, kde som po večeroch do noci mlátil do stroja. Písal som všeličo, aj veľa povinných prác na FAMU. Škoda, že som si nezapísal viac z tohto prostredia, lebo ľudská pamäť je deravá. Na záchytke sme medzi prvými vedeli, čo sa stalo v okruhu asi sto kilometrov. U nás sa schádzala čierna kronika zo širokého okolia. Vedel som, kto a kedy zbil ženu v Starej Ľubovni, napríklad. Ale po 20 rokoch, keď som konečne pripravoval knihu, na niektoré veci som si už ani za nič nedokázal spomenúť. Ale možno je to aj lepšie, možno som sa oslobodil. Bolo to dosť kruté a špinavé prostredie, ktoré dokáže človeka utĺcť…

Ako hodnotíte fakt, že teraz už záchytky neexistujú?
Nie som odborník, ale myslím si, že slabšieho treba chrániť. A slabší v tomto prípade nie je alkoholik, ale jeho rodinní príslušníci. Stanovisko, že záchytka je nehumánna, lebo obmedzuje ľudskú slobodu, je alibistické. Veď opitý človek tyranizuje celé okolie, možno aj celý panelák. Niekedy taký opitý chlap bol schopný vyhodiť celú rodinu z okna. Tomu predsa treba zabrániť – z hľadiska zdravého rozumu a z hľadiska toho, že musíme ochrániť slabších, ženy a deti.

Ako vnímate 24 rokov po zmene režimu, že sme nedokázali zachovať rozumné veci, ktoré kedysi fungovali? Keď deti a ženy neboli vystavené toľkému násiliu, ako sa to deje dnes, alebo, povedzme, že ste sa mohli ako tínedžer túlať a nič sa vám nestalo?
Bola to hlúposť, že sme si neudržali zdravé sociálne programy. Teraz, keď sa k nim znovu chceme vrátiť, už na to nemáme prostriedky ani potrebnú politickú vôľu. Ani to moje túlanie by dnes určite nebolo také estétske ako vtedy, keď som nosil plné vrecká básní a v knižniciach počúval jazz. Dnes by ma všetci hnali niekde do brlohov pod mosty a za Tesco, tam by som úplne špinavý žobral. Vtedy sa to ešte dalo romanticky vychutnávať – stačilo začať rozprávať, ako sa túlame, a ľudia boli hneď ochotní zaplatiť nám jedlo aj víno… Teraz by som sa toho asi bál. Prípadne, dnes by taký tulák romantik musel mať spoľahlivú bankomatovú kartu.

Po skončení FAMU ste sa pokúšali presadiť ako scenárista, ale filmová a pôvodná televízna tvorba v tom čase úplne padla na kolená. Čo vám dnes hovoria 90. roky?
Boli prelomové. Vždy po revolúciách, azda aj keď vznikalo Československo v roku 1918, nastáva zmätok. Väčšina ľudí tomuto zmätku podľahne, je dezorientovaná. Hoci iná, menšia skupina vždy dokáže z podobného chaosu poriadne pre seba vyťažiť. Ja som mal dve deti, potom už tri, ocitol som sa v chúlostivom postavení. Nemohol som si všeličo dovoliť a musel som chrániť rodinu. Upustil som od mnohých svojich zámerov, scenáristike som sa nemohol venovať naplno. Musel by som odísť do Prahy a opustiť blízkych – a na to som nemal to srdce. Pre mňa to boli ťažké roky, zažil som aj stavy vyhorenia.

Knihu Kale topanky predstavujete ako romancu. Aký bo váš zámer, keď ste ju zasadili do veľmi krutej reality?
Neviem sa tomu vyhnúť. To, čo človek intenzívne zažíval, sa vždy niekde preleje. Aj keby som robil s načisto cukríkovou látkou, odrazu by sa v nej začala črtať akási krutosť, tvrdá zem. V tomto bol aj Hrabal oveľa miernejší, ako to cítim ja. Chtiac-nechtiac mi to z podvedomia vylezie aj pri romantickom námete.

V reálnom živote by váš príbeh nemohol mať šťastný koniec. Vytvorili ste svojím spôsobom svet podľa Staviarskeho, keď aj v bezútešnom priestore surovosti dokážete vidieť dobro v človeku?
Keď rozprávam o krutých veciach, možno to robím v túžbe, aby boli ľudia lepší. Mám akési pnutie práve týmto smerom. A možno sa divím, prečo len ľudia musia byť k sebe takí suroví?! Akoby som naozaj hľadal akúsi idealistickú Staviarskeho cestu, možno bláznivú… Ale ľudstvo predsa musí niečo ťahať dopredu – nemôžu to byť len kšefty a to, že si stále všetci idú po krku. Azda existuje niečo – hoci možno je to naozaj len v mojej hlave – čo všetkých ľudí spája aj v tom ideálnom zmysle.

Všímate si aj vy, že napätie vo svete rozhodne neubúda, skôr naopak – narastá?
Je mi z toho často nanič, navyše tu si človek s nejakým idealizmom už vôbec nevystačí. Ako scenárista tvrdím, že scenáre, určené na to, ako poštvať ľudí proti sebe, sú veľmi jednoduché. No veľkí kabinetní hráči, ktorí svojimi chladnokrvnými rozhodnutiami ovplyvňujú svet, sú dokonale bezcitní. Ide im len o zisk, na úkor miliónov zbedačených životov. Ale zabúdajú, že zlo plodí zlo. Dobre to poznáme: pusti chlieb, vráti sa ti, ublíž niekomu, bude sa ti snažiť pomstiť.

Čím by sme my tu, doma mohli odpovedať na túto situáciu?
My na Slovensku sme vždy zhrbili chrbát. Sme malý národ, nemôžeme ani viesť veľkohubé reči. Bolo by to od nás v podstate smiešne. Môžeme mať akurát nejaké podporné postoje, ale my nie sme schopní nič nárazovo vyriešiť. Ale Slováci možno práve vďaka tomu zatiaľ vôbec vydržali – vždy sa včas za niekoho skryli.

Aká je na to všetko odpoveď normálneho, cítiaceho človeka?
Bol som nedávno v Brne, kde mi istý človek povedal: „Vy Slováci furt len nadávate, nadávate, nadávate. Toto sa nedá, tamto je stratené, ja stadiaľto idem preč… A pritom stále vám to nejako drží pokope, hoci všetci sú pripravení niekam ujsť.“ Ale pravda je, že mnohí naozaj odchádzajú za zárobkom do sveta, lebo v slovenských regiónoch sú ľudia nútení, aby uživili rodiny, ísť von. Či muž, alebo žena, mám to aj v rodine. Odídu na zárobky, rodiny sa trhajú, potom sa rozpadajú… Môj sused napríklad bol 15 rokov v Amerike, a keď sa vrátil, nepoznával vlastné dcéry, boli už na vydaj. Keď odchádzal, boli to malé deti. A bol veľmi nešťastný z toho, koľko času v podstate stratil. Keď je človek bez rodiny, jeho čas sa naozaj stráca, už sa nikdy nevráti. Byť pri malých deťoch a pozerať, ako rastú, je nenahraditeľné… A mnoho Slovákov je o toto ochudobnených, hoci sú veľmi rodinne založení. Sú v cudzom prostredí, kde ich berú len za gastarbeitrov, a život im uniká medzi prstami. Chlapi trpia, aj sa rozplačú – keď si vypijú, samozrejme – neuveriteľne ich to štve, a to nehovorím o ženách, čo musia prežívať…

Čo pre vás znamená cena Anasoft litera?
Ako hovorí priateľ Balla, ktorý získal Anasoft vlani – spisovateľ nebude lepší, keď dostane cenu, možno ani horší, bude ten istý. Ale možno nadobudne pocit, že to celé má predsa len nejaký zmysel. Ja už mám v hlave aj ďalšie námety… Ale nepredbiehajme.

Víťo Staviarsky

spisovateľ a scenárista

  • Narodil sa v roku 1960 v Prešove.
  • V 70. rokoch študoval produkciu na legendárnej Strednej filmovej škole v Čimeliciach v južných Čechách.
  • Na pražskej Filmovej a televíznej fakulte múzických umení (FAMU) vyštudoval dramaturgiu a scenáristiku.
  • Istý čas žil v Prahe, kde pracoval ako kulisár v Národnom divadle a ako ošetrovateľ v psychiatrickej liečebni v Bohniciach.
  • Päť rokov bol ošetrovateľom na protialkoholickej záchytnej stanici v Prešove.
  • V súčasnosti podniká v oblasti obchodu. Žije v Prešove.
  • V roku 2001 získal prémiu v literárnej súťaži Poviedka za prózu Laborant.
  • Dvakrát sa stal finalistom Ceny Anasoft litera, v roku 2008 za knihu Kivader a v roku 2010 za knihu Záchytka. Tento rok mu porota udelila hlavnú cenu za knihu Kale topanky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Anasoft litera #Víťo Staviarsky #Kale topanky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk