Kniha vyšla prvýkrát koncom päťdesiatych rokov vo Francúzsku a nadväzovala na úspešnú esej z roku 1953, ktorá vyšla pod titulom Zotročené vedomie (v slovenskom preklade tento text vyšiel ako súčasť Záhrady vied). V nej sa Miłosz zamýšľal nad situáciou intelektuála po nástupe stalinizmu v povojnovom Poľsku či všeobecnejšie v krajinách „ľudovej demokracie”. Situácia intelektuála vo východnej časti Európy nebola v päťdesiatych rokoch jednoduchá. Zatiaľ čo východoeurópski intelektuáli sa zaujímali takmer o všetko, čo sa deje vo Francúzsku či v Anglicku, pretože západoeurópska kultúra bola z ich pohľadu európskou, a teda aj ich kultúrou, zo strany Západu neexistoval obdobný záujem.
Sekundárny, marginálny status kultúr a národov východnej Európy bol nepríjemným, ale všeobecne rešpektovaným faktom. Snaha o objasnenie východoeurópskych pomerov sa podpísala aj na štýle, akým Miłosz Zotročené vedomie napísal, cieľovým čitateľom tohto textu mal byť totiž práve západoeurópsky intelektuál.
Murti-Bing a ketman
Titul Zotročené vedomie je presným opisom stavu, v akom sa nachádzali nielen tí, ktorí sa rozhodli z novej situácie profitovať, ale aj tí, ktorí s ňou nesúhlasili, ale chceli prežiť: „Skúsenosť naučila východoeurópskeho intelektuála starostlivo zvažovať svoje životné kroky. Videl mnohých, čo padli do priepasti pre jedno neopatrné vystúpenie, pre jeden priveľmi spontánne napísaný článok."
Miłoszova esej nie je konštatovaním alebo opisom beznádejného stavu, ale aj hľadaním foriem možného odporu. Na jednej strane stoja intelektuáli, čo sa dokázali adaptovať. Miłosz ich nazýva užívateľmi piluliek Murti-Binga, ktoré organickou cestou prenášajú svetonázor. Oproti nim alebo skôr popri nich však existovali aj takí, ktorí si zvolili „ketman”, teda život v predstieraní, aby si za cenu vnútorných rozporov udržali aspoň čiastočne pocit osobnej slobody. Dôležitým pozadím úvah o ketmane, ktorý by sme si nemali zamieňať s obyčajným pokrytectvom, je fakt, že v dobe, keď Miłosz tento text písal, nikto neočakával, že by sa komunizmus niekedy skončil.
Miłoszova esej však odhaľuje aj jednu podstatnú, nadčasovú pravdu, ktorú nás naučilo dvadsiate storočie, a síce, že všade tam, kde existuje moc, existuje aj odpor proti moci. Moc totiž nie je len represívna. Nie je to sila, ktorá nám slepo prikazuje, respektíve zakazuje niečo robiť či niečo si myslieť. K povahe moci patrí aj to, že produkuje odpor, teda taký druh sily, ktorú napriek svojim snahám nedokáže kontrolovať. Tento skutočný odpor, ktorý spočíva v nesúhlase a živote bez ketmanu, je podľa Miłosza v človeku stále prítomný: „Ak je človek schopný vytvoriť si svoj vlastný odpor, potom nie je pravda, že v človeku nič nie je.” Takýto odpor môže mať veľa podôb, ale nás teraz bude zaujímať iba jedna z nich, literatúra.
Úprimnosť v literatúre možná nie je
Rozsahovo obsiahlejšia kniha Rodná Európa nadväzuje na Zotročené vedomie hneď v niekoľkých rovinách. Rovnako ako v predchádzajúcom prípade aj táto kniha bola v prvom rade určená západnému čitateľovi, aj v nej nachádzame analýzu vplyvu ideológie na vedomie človeka žijúceho v ľudovej demokracii, oproti Zotročenému vedomiu je tu však jeden podstatný rozdiel. Rodnú Európu charakterizuje silno autobiografický tón, ktorý z nej robí kvalitatívne odlišnú knihu.
Miłosz v nej venuje veľa priestoru svojej rodine, svojim koreňom, svojmu životu, čoho výsledkom je zvláštna osobná mytológia, akási súkromná rodinná epopeja, ktorá je však pre pochopenie jeho perspektívy nesmierne podstatná. Život na východnom pohraničí bol poznačený inou skúsenosťou hranice, ako je tá, ktorú máme my v strednej Európe. Permanentná prítomnosť veľkého ruského suseda, vzťah k Poľsku a Litve, to všetko vytvára vo vedomí čitateľa zvláštny, nový obraz, ktorého súčasťou bol v Miłoszovom prípade aj Západ. Napriek vzdialenosti sa Západ, najskôr cez Francúzsko a neskôr Ameriku, stáva súčasťou jeho perspektívy.
Zobrazovanie dejinných udalostí z pozície vlastného života má niekoľko polôh. Pamätníky, memoáre a autobiografie sú často napriek krvopotnej snahe o úprimnosť len dôkazom toho, že úprimnosť v literatúre možná nie je. Miłosz si túto nezhodu medzi zámerom a výsledkom dobre uvedomoval a napriek autobiografickému zafarbeniu je v texte stále citeľná forma eseje.
Jeho vyjadrovanie sa vyhýba krajnosti denníka, „tej časti nášho života, o ktorej môžeme rozprávať bez začervenania“ a vyhýba sa aj strachu pred falošnosťou, ktorá kladie prehnaný dôraz na vlastné šialenstvá a omyly. V texte prevláda asociatívnosť a lineárny sled obrazov je prerušovaný odbočkami do histórie, spomienkami, subjektívnymi hodnoteniami, vďaka čomu sa Miłosz vyhol všetkému, čo by mohlo pripomínať nezáživný traktát.
Foto: Kalligram
Uvedená metóda si nerobí nárok na absolútnu platnosť, čo veľmi dobre vystihuje Miłoszove vnímanie pravdy, tak, ako ho nachádzame v Miłoszovej abecede: „Pracujeme pre pravdu o čase nášho života, aj keď sa obrazy, pochádzajúce od rôznych ľudí, nezhodujú. Existujeme ako samostatné súcna, no každý z nás zároveň vystupuje ako médium, ktorým ako prúd veľkej rieky hýbe bližšie nepoznaná sila, a tak sa začíname navzájom na seba podobať spoločným štýlom či formou. Pravda o nás bude pripomínať mozaiku zloženú z kamienkov rôznej ceny a farby.“
Najväčším spojencom je pocit viny
Vo väčšmi „rodinnej“ než „rodnej“ Európe nám Miłosz ukázal, ako si vybudovať ochranný múr proti každej ideológii, ktorej „najväčším spojencom je pocit viny, v súčasnom človeku taký rozvinutý, že ho oberá o vieru v hodnotu vlastných úsudkov a postrehov“. „Rodinná“ Európa, náš súkromný kút sveta, Európa na druhej strane zrkadla, miesto, odkiaľ kultúrne pochádzame a kam patríme bez ohľadu na to, kde sa momentálne nachádzame, je synonymom udržania si vlastnej identity. Poznanie a priznanie si tejto jedinečnosti je podmienkou každej slobody, nielen tej vnútornej. V tejto Európe sa spája naša minulosť s budúcnosťou, z nej pochádzajú všetky naše minulé aj budúce „ja“, ale aj naše večne zrádzané morálne zásady, rôzne šialenstvá a omyly, z ktorých, ako nám Miłosz v závere svojej knihy pripomína, nás môže vykúpiť iba láska.
