Rozhovory pod názvom Maľovanie / Milovanie, ktoré s ním viedli Peter Zajac a Barbara Bodorová-Haruštiaková od októbra 2010 do marca nasledujúceho roka, je nezvyčajná, nezvyčajne krehká i nezvyčajne dôležitá knižka. Spomenutej krehkosti veľmi svedčia čiernobiele fotografie Matúša Zajaca, ktoré uvádzajú a završujú každú z osemnástich tematických kapitol plus úvod rozhovorov. A zdôrazňujú ich nezvyčajnosť zábermi ateliérových zákutí, pohľadmi na drúzovité i polodrahokamové zátišia filovského kabinetu kuriozít, na výberovú zbierku artefaktov, diela priateľov a zošikmením zdynamizovanými pohľadmi na borgesovskú knižnicu – labyrint manželov Rudolfa a Doroty Filovcov. Pravda, na väčšine z nich účinkujú aj účinkujúci rozhovorov, nie však "dokumentárne”, ale v logike veci sa prezentujú náznakmi, vytušovaním, sústredením sa na ducha poletujúcich otázok, skrátka, neprejavujú sa barthesovským punktom, ale atmosférou.
V Maľovaní / Milovaní Fila z viacerých strán rozoberá dôvody, ktoré viedli k tomu, že ozaj mnohí ho bez váhania označujú za najvplyvnejšieho učiteľa výtvarného umenia. Dalo by sa to vysloviť aj metaforou Paula Kleea o strome, ktorého košatá koruna "len” opakuje bohaté rozvetvenie jeho koreňov. Veď Klee ju aj vyslovil na margo jeho bauhausovskej pedagogickej činnosti. Napokon aj na margo jeho zasnúbenia fantázie s logikou. V prípade vynikajúceho ironika išlo určite o spojenie bizarné. Nuž, uznajte, že tento umelec nemohol chýbať v priznávanom rodokmeni Filu ani ako maliar, ani ako pedagóg.
Bez štipky nostalgie
Fila učil na bratislavskej Škole umeleckého priemyslu (legendárnej ŠUP-ke) od roku 1960. Keby sme zrátali maturantov za tridsať rokov, počas ktorých tam učil, vyšlo by nám úctyhodné číslo. Lenže nebolo by to číslo "definitívne”, možno by sme narátali rovnaký počet "filovcov” medzi blízkymi priateľmi jeho žiakov.
V tomto kontexte je rovnako pozoruhodná skutočnosť, že Rudolf Fila bez štipky nostalgie rozpráva o osudovej väzbe na jeho umelecký a pedagogický vzor, maliarsku osobnosť Bohdana Lacinu. Ten Filu učil na brnianskej Vyššej škole umeleckého priemyslu v najpustošivejších rokoch totality 1950–1952 a svojmu zverencovi doslova zachránil svet a „všetkých päť pohromade“. Lacinov vzor teda príkladne zafungoval aj po desiatich rokoch pri Filovom vykročení medzi pedagogické osobnosti charakterizované univerzalitou, teda medzi osobnosti citlivo "vnímajúce aj ostatné druhy umenia, literatúru či hudbu”. Pravda, Lacina stál aj za Filovým obdivom k tradícii Bauhausu, a teda za jeho holdom "vrcholu výtvarnej pedagogiky”, ktorá "s akademickou nemá nič spoločné”.
Summa summarum s takouto osobnosťou otvárajú obaja autori svoje virtuálne putovanie dejinami slovenského moderného i postmoderného umenia v stupajach nielen pedagogickej, ale aj skvelej výtvarnej činnosti maliara, ktorý sa mnohoznačne podieľa na tom najlepšom, čím súčasné umenie zdôvodňovalo svoju existenciu. Teda tým, čo sa vo Filových stopách stalo odtlačkom aktuálneho významu a v rozhovoroch sa akosi samovoľne a premyslene zároveň začalo radiť do zmysluplného príbehu. Raz plynulo sa kľukatiaceho príbehu, inokedy zasa zauzleného, no v oboch prípadoch to má šmrnc (s)poznávania v priamom prenose. Zároveň však zostáva príbehom s básnickou patinou dotykov s čímsi vzácnym, čo z nášho kultúrneho sveta trestuhodne mizne.
Tou básnickou patinou myslím Filom prejavenú úctu k dielu a postojom napríklad básnika a kňaza Jakuba Demla, už spomenutého Bohdana Lacinu, k dielu priateľa Ludvíka Kunderu a priateľa Ladislava Nováka, Jiřího Kolářa i viacerých ďalších tvorcov. Neskôr Fila patrične prejavil uznanie aj tvorbe generačne blízkych hudobníkov, výtvarníkov i spisovateľov. Najmä tým, s ktorými na zdanlivom okraji diania v umení obhajoval logiku hraničnej čiary medzi figuratívnym a abstraktným výtvarným prejavom.
Aj hnusná doba ožíva znameniami tvorivosti
Všetkým odpovediam robí vzácny ohlas Filova manželka Dorota. Dopĺňa ho, provokuje, protirečí mu. A vlastne veľmi presvedčivo mu pomáhala zdôvodniť rolu abstraktného výtvarného prejavu nielen v bežnej ideologickej prevádzke totalitnej kultúry, ale aj zdôvodniť jeho význam pre samotnú maľbu. Maľbu nazeranú z hľadiska jej procesuálnosti, teda čohosi, čo sa udialo na ceste zo skrytosti do neskrytosti stôp farebnej riavy či tvarových metamorfóz.
Kniha rozhovorov Maľovanie / Milovanie však nijako nedramatizuje ono vskutku prelomové obdobie prvej polovice 60. rokov 20. storočia, napriek tomu ukotvuje takpovediac bazálnu rovinu Filovej kreativity aj v čase (postmoderných) premaľbových reakcií na nájdený výtvarný podklad. Niekedy poklesnutej úrovne, inokedy premaľbový zásah na vlastné citácie klasických diel či na kvalitne namaľované kópie obrazov, ktoré preňho vytvára pani Dorota, profesiou reštaurátorka.
Keď sa tok otázok začne zlievať k rokom potupnej normalizácie, Filove odpovede sa čoraz viac sústreďujú na témy viažuce sa k stručným i analytickejším charakteristikám prác jeho bývalých žiakov, aspoň tých najtalentovanejších. A stalo sa čosi takmer nepredstaviteľné, v odpovediach manželov Filovcov aj tá hnusná doba ožíva znameniami tvorivosti, hľadania, návratov k neverejným výstavným a iným aktivitám. Čiže ožíva tým, čo stajomňuje aj tie najjednoduchšie obrady našich každodenných duševných pohnútok, emócií, smútku i jeho opaku.
Každá ilúzia k čomusi smeruje
Uvedomujem si, že v tejto recenzii knižky rozhovorov s Filom je mnohé naformulované tak, akoby maliar mienil všetko pomenovať explicitne. Pravda je, že v knižke všetko vyslovené žije v stlmených tónoch, niekedy len v náznakoch. Ľudia, deje i samotné veci fungujú viac v napovedaní ako dopovedaní.
Viem, že pokojne ladeným rozhovorom by svedčalo voľajaké optimistické zavŕšenie. To sa však koná len čiastočne. Rudolf Fila sa v ponovembrovom nadšení doslova vrhal do práce v takej či onakej kultúrno-pedagogickej komisii, vystupoval na tú či onú tribúnu a prebúdzajúcemu sa spoločenstvu výtvarníkov prednášal o dôležitosti, ba nevyhnutnosti školských reforiem.
Foto: Vydavateľstvo Michala Vaška
Za jeho návrhmi presvitala katedrála Bauhausu, logika báječných možností spojenia remesla s umením a otvorená cesta k multikultúre. Tlieskali mu, návrhy vzali na vedomie a zaprotokolovali ich. Ale po prechode na VŠVU ho čakalo sklamanie. "Nenašiel som partiu ľudí, ktorí by skutočne chytili do rúk Ittena, kde boli jasne formulované nové metódy a spôsoby. Nemalo to ohlas.” Fila odišiel z VŠVU, maľoval, vystavoval, písal. Ale na učiteľovanie zrejme nezanevrel, pretože v jednej odpovedi čítame práve toto: "Každá ilúzia k čomusi smeruje, buď sa ten smer využije, alebo zneužije. V tom je rozdiel. Využiť energiu ilúzie na nové impulzy, stelesniť svoje predstavy, orientovať sa v nich, to je zrejme povinnosť umelca – a nezneužiť ju.”
Peter Zajac, Barbara Bodorová-Haruštiaková : Rudolf Fila – Maľovanie / Milovanie, Vydavateľstvo Michala Vaška
