Amos Oz: Keď píšem, snažím sa hrať melódiu

O laureátoch literárnej Ceny Franza Kafku sa traduje, že majú už len krôčik k cene najvyššej, Nobelovej. Platilo to aspoň, keď obe ceny v ten istý rok získali Elfriede Jelineková (2004) či Harold Pinter (2005). Tento rok dostal Kafkovu cenu izraelský spisovateľ Amos Oz. Keď si ju 24. októbra prišiel do Prahy prevziať, bolo už jasné, že na potvrdenie nepísaného pravidla si musíme ešte aspoň rok počkať. Amos Oz tvrdí, že si takýmito myšlienkami spánok kaziť nebude. Pri príležitosti prevzatia ceny od Spoločnosti Franza Kafku sa v Prahe stretol so zástupcami médií. Po tom, čo zodpovedal ich otázky, poskytol rozhovor denníku Pravda.

10.11.2013 09:00
Amos Oz Foto:
"Nosím v sebe oveľa viac príbehov, než na koľko mi ešte ostáva čas. Takže sa vždy vraciam ku kľúčovému problému - ktorý z nich napísať najskôr?," vraví Amos Oz.
debata

„Môžem vás ubezpečiť, že ak Nobelovu cenu nikdy nezískam, určite preto nezomriem ako nešťastný muž,“ povedal s úsmevom Oz, ktorý má na konte napríklad aj Cenu princa Astúrskeho, Goetheho cenu, Cenu Heinricha Heineho či francúzsky Rad Čestnej légie. No dodal, že k svojej najnovšej cene má predsa len špeciálny vzťah: „Kafkova tvorba ma – jeho vlastnými slovami – zasiahla ako sekera do hrude. Keď som ako šestnásťročný po prvý raz prečítal Proces v hebrejskom preklade, svet už nikdy nebol taký ako predtým. Cítil som, že už nemôžem ničomu celkom veriť. Nebol som si už istý, že budovy pred mojím zrakom sú skutočne budovami a ku všetkým ľuďom v mojom okolí som začal pristupovať veľmi obozretne. No najviac zo všetkého ma desili dokumenty. Ako rodák z Jeruzalema som mal mimoriadne šťastie, že som stretol hneď dvoch blízkych priateľov, niekdajších spolužiakov Franza Kafku. Jedným bol Max Brod a druhým môj niekdajší profesor Šmuel Hugo Bergmann. Obaja ma prekvapili tvrdením, že Kafka dokázal byť veľmi zábavný a vtipný. Zvláštne, vždy som si ho predstavoval skôr v temných farbách…“

Spomínate svoj vzťah ku Kafkovej tvorbe. Z vašich spomienok v knihe Príbeh o láske a tme však vieme, že ste vyrastali obklopený aj viacerými živými literátmi svetového formátu, ako bol Saul Černichovski, Šmuel Josef Agnon a mnohí iní. Nebolo o to ťažšie stať sa v tomto prostredí spisovateľom?
Stretol som viacerých spisovateľov, ktorých prácu si nesmierne vážim, a môžem povedať, že som sa od nich aj sám veľa naučil. Ale kto som, aby som sa s nimi mohol porovnávať. Nikdy sa neporovnávam s druhými. Niekedy sa porovnávam so sebou samým, ale ani v tomto prípade nebývam príliš spokojný s výsledkom. Keď náhodou čítam niektorú zo svojich starších kníh, čo robím naozaj len výnimočne, vždy ma to napokon frustruje. Buď sa obzriem za dielom svojho minulého ja a poviem si, že by som to dnes napísal oveľa lepšie, alebo si, naopak, uvedomím, že takto dobre už nikdy písať nebudem. Tak či onak to pre mňa nie sú veľmi príjemné pocity.

Čo vás teda poháňa vpred?
Rád súťažím sám so sebou. Cieľom je nikdy nenapísať tú istú knihu dvakrát.

Čítate svojich izraelských súčasníkov?
Áno, musím dokonca povedať, že s veľkou vášňou a oddanosťou. Potrebujem mať prehľad o tom, čo robí konkurencia, ale zároveň to robím preto, že súčasná izraelská literárna scéna je naozaj vzrušujúca a príťažlivá. Možno nepatrí vo svetovom meradle k tým najlepším, rozhodne však patrí k najživším.

V spoločnosti spisovateľov vlastne žijete stále – okrem vašej manželky, ktorá sa venuje skôr hudbe, ste predsa v rodine všetci spisovatelia…
Každé z našich troch detí sa venuje písaniu, ale každé z celkom iného súdka. Moja najstaršia dcéra je historička, píše teda najmä eseje a štúdie vo svojom odbore. Mladšia dcéra je vynikajúca autorka detských knižiek a syn sa zase venuje poézii. Každý sa vydal svojou vlastnou literárnou cestou.

Ako vyzerajú po bezmála tridsiatich vlastných knihách vaše čitateľské návyky?
Môj vkus je skutočne eklektický – čítam biografie, romány, básne, filozofiu aj dennú tlač. Od prvej po poslednú stranu ich však nehltám. Vlastne mi niekedy celkom stačí prečítať si prvých dvadsať či tridsať stránok a potom už ani o jednu viac.

Ste vraj najprekladanejším súčasným izraelským autorom. Píšete len po hebrejsky?
Áno, obávam sa, že po anglicky nedokážem ani správne hláskovať. Ale jedna výnimka by sa predsa našla. Spoločne s mojou najstaršou dcérou Faniou Oz-Salzberger sme napísali esej v angličtine. Vyšla pod vedením amerického vydavateľstva Yale University Press pod názvom Židia a slová. Je o židovstve ako o civilizácii, a nie náboženstve. Po prvý raz vyjde v hebrejčine až o niekoľko mesiacov. Ale len hebrejčina je jazyk, v ktorom snívam. K jazyku mám veľmi špeciálny vzťah, je totiž mojím hudobným nástrojom. Chápem literatúru ako rozšírenie, presah hudby. Keď čítam knihu, zároveň ju počujem. A ak ju nedokážem počuť, radšej ju vôbec nečítam. Som v podstate skôr frustrovaným hudobníkom ako literátom. Ak by som dokázal robiť dobrú hudbu, dnes by som tu určite nebol. No aj keď píšem, snažím sa hrať melódiu.

Ako potom vnímate preklady svojich diel do cudzích jazykov?
Je to, akoby ste skúšali hrať husľový koncert na klavíri. Dá sa to urobiť veľmi úspešne, ale s jednou podmienkou – nikdy sa nepokúšajte donútiť klavír, aby znel ako husle. Aj preto vravím tým, čo prekladajú moje knihy do jazykov, v ktorých si ich sám nikdy nebudem môcť prečítať – buďte môjmu textu neverní, aby ste k nemu ostali lojálni. Ak by som mohol mať dosah nad tým, ktorú z mojich kníh by mali prekladať najbližšie, bol by to román Rovnaké more. Je to veľmi poetická kniha, napísaná čiastočne vo veršoch. Z mojich kníh má práve táto k hudbe najbližšie.

Vašou najčastejšie skloňovanou knihou je určite Príbeh o láske a tme. Bola pre vás táto autobiografická a v mnohom veľmi intímna kniha aj tou najťažšou?
Bolo to veľmi ťažké a zabralo mi to dlhých šesť rokov. Svojím spôsobom mi však trvalo celý život napísať práve túto knihu. No ako som už spomínal, nemá pre mňa zmysel vracať sa ku knihám, ktoré som už napísal a dnes na nich nedokážem nič zmeniť. Snažím sa stále koncentrovať len na knihu, ktorú píšem práve teraz.

Podľa Príbehu o láske a tme však čoskoro vznikne celovečerný film. Čakali ste, že k tomu raz dôjde?
Dve či tri z mojich kníh už boli v minulosti adaptované na film. Pre mňa je vlastne tento proces v mnohom podobný prekladu mojich kníh do iných jazykov. Je to, ako keď sa na tú istú hudbu použije iný hudobný nástroj. Niekedy sa mi výsledok páči, inokedy sa s ním nemôžem stotožniť, ale v zásade platí, že už nejde o moju prácu. Filmová adaptácia Príbehu o láske a tme bude výtvorom mladej dámy Natalie Portmanovej. Podieľam sa na jeho príprave len minimálne, napríklad pred niekoľkými týždňami som pomáhal Natalie nájsť v uliciach Jeruzalema vhodné lokácie pre nakrúcanie.

Jeruzalem, a najmä štvrť, v ktorej ste vyrastali, sa objavuje vo vašej literatúre opakovane. Bývate tam aj dnes?
Nie, Jeruzalem som opustil už ako štrnásťapolročný chlapec, keď som odišiel do kibucu Hulda. A opustil som ho až ako štyridsaťsedemročný muž. V mnohom to bola tá najlepšia škola, akú som mohol dostať. Bola to malá dedinka, nebolo tam viac ako päťsto ľudí, a tak každý vedel o každom úplne všetko. Nebolo to vždy príjemné, ale o ľuďoch som sa toho naučil podstatne viac, ako keby som žil vo veľkom meste. Dnes sa najlepšie cítim vo svojom novom domove, v Tel Avive neďaleko mora. Z času na čas sa do Jeruzalema rád vraciam. No od čias, o ktorých sa dočítate na stránkach mojich kníh, sa toto mesto veľmi zmenilo. Napokon ako celý Izrael.

Miesto a jeho duch majú vo vašej tvorbe vždy dôležité miesto…
Áno. No verím, že každá významná literatúra je svojím spôsobom lokálna, patrí k svojmu špecifickému miestu. Čechov, Kafka, García Márquez či Faulkner – takmer každý píše o tom, čo sám najlepšie pozná. O rodine, susedoch, priateľoch, svojom meste či krajine. Ja viem najviac o Izraeli. Čaro literatúry paradoxne spočíva v tom, že čím je provinčnejšia, tým je vlastne univerzálnejšia. Porozprávam vám o najnovšej knihe, ktorá mi vyšla v českom preklade. Volá sa Scény z vidieckeho života a zrodila sa z nočnej mory. Odohráva sa síce vo vymyslenej dedine, ale podobné staré židovské usadlosti v Izraeli naozaj existujú. Knihu tvorí cyklus kratších príbehov, všetky sa odohrávajú v tej istej obci a preplietajú sa nimi tie isté postavy. Takmer každej z nich niečo chýba. Nevedia však, čo stratili, ani prečo, kde, či kedy to stratili. No stále to hľadajú. Myslím, že to platí pre mnoho ľudských bytostí. V jednej z básní Jehudu Amichaia je výborná myšlienka: V miestnosti s tromi či štyrmi ľuďmi vždy jeden stojí chrbtom k miestnosti a tvárou k oknu. Moja kniha je práve o tomto človeku.

Existuje ešte kniha, ktorú by ste rád napísali, ale stále sa na to necítite pripravený?
Som plný príbehov. Myslím, že ich v sebe nosím oveľa viac, než na koľko mi ešte ostáva čas. Takže sa vždy vraciam ku kľúčovému problému – ktorý z nich napísať najskôr? A ktorý radšej ponechať nenapísaný?

Podľa čoho sa teda rozhodujete?
Ja sám sa nerozhodujem. Skôr je to tak, že si príbeh vyberie mňa. Naraz začne byť potreba písať veľmi naliehavá, až neznesiteľná. Vtedy si sadnem a začnem. V praxi to vyzerá tak, že stále niečo píšem.

Amos Oz

Narodil sa v roku 1939 v Jeruzaleme ako Amos Klausner. Jeho matka študovala v Prahe filozofiu, otec bol historik a nádejný profesor, ale v časoch masovej emigrácie do Palestíny sa v silnej konkurencii presadzoval len ťažko. Pracoval teda ako knihovník a príležitostne písal. Dospievajúceho Amosa silno poznamenala matkina samovražda. O nej, ale aj o spomienkach na mnohé významné osobnosti, ktoré sa sústredili okolo domu Klausnerovcov, napísal Oz svoju najznámejšiu knihu Príbeh o láske a tme (2002).

Ako tínedžer sa dal k ľavicovým sionistom, zmenil si priezvisko na Oz (v hebrejčine „sila“) a odišiel žiť do poľnohospodárskeho spoločenstva v kibuci. Tam prežil spolu s manželkou Nily a tromi deťmi väčšiu časť svojho života. Napísal bezmála tridsať kníh vrátane literatúry faktu a osemnástich románov. Spomeňme aspoň tituly Môj Michael (1968), Čierna skrinka (1986), Poznať ženu (1989), Rovnaké more (1999) či jeho najnovšiu knihu Medzi priateľmi (2012).

V Izraeli je považovaný nielen za vynikajúceho spisovateľa, ale aj uznávaného filozofa a komentátora spoločenského a politického diania. Je známym predstaviteľom hnutia Šalom Achšav (Mier teraz), ktoré presadzuje nevyhnutnosť mierového riešenia izraelsko-palestínskeho konfliktu. Slovami samotného Oza: „Izraelčania a Palestínčania si zrejme nikdy nepadnú do náručia. Zaslúžia si však spravodlivý rozvod. Náš veľký dom treba rozdeliť na dva menšie byty.“

Koncom októbra tohto roku bol v Prahe už po piaty raz. Zaspomínal si pri tejto príležitosti aj na svojho priateľa Václava Havla, s ktorým si vraj „rozumel aj bez slov“. „Neraz sa ma pýtal, prečo tiež nevstúpim do politiky? Povedal som mu: Václav, ak by všetci spisovatelia vstúpili do politiky, písanie kníh by ostalo na politikoch. A to by bol skutočný koniec civilizácie.“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Izrael #Amos Oz #Franz Kafka