Kniha týždňa: Najkrajšie vily patria najodvážnejším

, 14.11.2013 16:00

Vily robia mesto. Pri prechádzke okolo týchto domov človek cíti vyžarovanie dejín, ale nepozná vždy konkrétne fakty. Vďaka knihe Tomáša Berku a Jána M. Bahnu Vily nad Bratislavou sa môžeme v tomto smere vzdelať – autori zmapovali výnimočné súkromné stavby v metropole Slovenska. Zaznamenali ich vonkajší vzhľad, ale často aj interiér a život v nich. Kniha, ktorú vydalo vydavateľstvo Marenčin PT, už stihla vyvolať veľkú pozornosť milovníkov architektúry aj dejín.

Múzy z ulice

Kto má rád architektúru, má rád aj vily. U nás sa síce býva väčšinou skromnejšie, ale vila je ako obraz, kniha či hudobná skladba. Je to umelecké dielo – poteší sa z neho aj ten, komu priamo nepatrí. Vily totiž svedčia o kultúrnej úrovni spoločnosti, v ktorej vznikli, o jej solventnosti, vkuse, prepojení so svetovými trendmi, o spôsobe života. Sú napríklad aj svedectvom o súdržnosti rodín, o priateľstvách – obyčajne ich vytvárajú spriaznené duše – ale aj o individualite a svojbytnosti umelcov, o určitej hrdosti a schopnosti "žiť sám“. Aj v časoch nivelizácie vkusu a kolektivizácie bývania do veľkých sídlisk zostali staré vily na svojom mieste a do života Bratislavy vnášali atmosféru dôb minulých. Nedali sa cenzurovať (hoci s ich majiteľmi často "zatočili“) vymazať, zbúrať, aby nekriesili "malomeštiacke“ spôsoby života.

Tomáš Berka, Ján M. Bahna: Vily nad Bratislavou
Tomáš Berka, Ján M. Bahna: Vily nad Bratislavou Autor: Marenčin PT, 2013

Staré vily zo začiatku minulého storočia pripomínali totiž prvorepublikovú solídnosť, kvalitu a vôbec – rozmach. Bolo to nepríjemné zrkadlo nastavené novým pomerom. A to platí i naďalej, lebo žiadna doba nie je ideálna a vždy sa zídu klasické vilové štvrte, aby cibrili vkus a nedovolili stavebníkom celkom poklesnúť. Vily sú múzy mesta, múzy priamo z ulice a zároveň je to stimul: na tejto úrovni sme už nárokmi boli, neklesajme pod ňu!

Vily držia latku vysoko a vďaka tomu, že Berka a Bahna tému podrobne spracovali, môžeme toto "memento víl“ účinnejšie vnímať. A zároveň je kniha o vilách príjemným čítaním a najmä – je plná vzrušujúcich fotografií. Kto si v nej čo len zalistuje, uvidí Bratislavu zrazu inak. Cez detail, cez intimitu, cez príbeh. Zbadá to, čo si pri bežnej chôdzi nevšimne. Okno, bránu, schodisko, mrežu, výklenok…

Spoznajme svojho architekta

Autori Tomáš Berka a Ján M. Bahna mali už dávno individuálny záujem o spracovanie tejto témy, dozvedeli sa o svojich zámeroch a spojili sily. Obaja sú nielen rozhľadení v architektúre, ale majú aj publicistické skúsenosti. Bahna poskytol aj obsažný archív fotografií. Navyše, aj oni sami vo vilovej štvrti bývajú. Knižku teda napísali so znalosťou veci a so zanietením. Vzdali hold aj kolegom architektom. Pekné je tablo na začiatku knihy, kde sú tváre najvýznamnejších (napríklad Harminc, Weinvurm, Jurkovič, Belluš, Svetko, Kramár…) Pre milovníkov architektúry je to lahôdka.

Na Slovensku ľudia veľmi nepoznajú svojich architektov, sú skôr navyknutí nadávať na to, čo sa postavilo, ale vily práve prezrádzajú, aký bol potenciál, ako to mohlo vyzerať, keby títo ľudia viac mohli ovplyvňovať vývoj. Profesia architekta je významnou súčasťou národnej kultúry a má svoj intelektuálny zmysel, aj vtedy, keď nie sú peniaze (čo je skoro vždy) a nie všetko z tvorivého náboja sa realizuje. Vily sú práve architektúrou, ktorá vzniká vďaka individuálnemu nasadeniu a finančnému vkladu jednotlivcov, ktorí takto verejný priestor podvihnú. Má to aj  psychologický zmysel – je to niečo ako cieľ, vzor, ale aj výsledok.

Listujúc v knižke Vily nad Bratislavou, príde mi na um aj slávna knižka Simona Mawera Skleněný pokoj o vile Tugendhat. Tam vila inšpirovala autora k románu, ale aj táto publikácia obsahuje rodinné príbehy. Nie je to sága, skôr faktografická mozaika, ale o to je to pre nás zaujímavejšie.

V jednej z úvodných kapitol nazvanej Vila ako stavebný typ, fenomén doby a produkt životného štýlu, uvádzajú autori aj vilu, ktorá síce nie je v Bratislave, ale keď je reč o vilách, nemôže chýbať. Je to Fallingwater vila (vila s vodopádom, kde potok preteká cez dom) ktorú navrhol americký architekt Frank Lloyd Wright. Vilu postavil v rokoch 1935–1939 pre majiteľa obchodných domov Edgara Kaufmanna. Keď si človek pozrie túto vilu hoci na fotke, hneď príde na iné myšlienky a je správne naladený na listovanie v knihe o architektúre. A povie si – aj v Bratislave sú krásne vily!

Aj Jurkovič si zgustol na vile

Zaujímavý je napríklad príbeh vily Dušana Jurkoviča, ktorý sa v knižke uvádza dosť podrobne. Ide o dom na Lermontovovej ulici 23. Je to vlastná vila tohto architekta, ktorú si – aj s ateliérom – postavil v roku 1924. Autori píšu, že Dušan Jurkovič sa po vzniku Československej republiky presťahoval do Bratislavy z Brna. Dostal ponuku, aby pracoval na oddelení pamiatkovej starostlivosti na ministerstve kultúry. Bavilo ho to robiť iba do roku 1922, potom sa zasa začal venovať architektúre.

Popri viacerých nových témach sa zaoberal aj bývaním v náročnejšom mestskom prostredí. Tak vznikol projekt piatich víl na Lermontovovej ulici (1923 – 1924). Dve z nich, číslo  23 a 19, sú situované do ulice, ďalšie dve, s číslom 21 a 17, sú v druhom pláne za nimi a piata je Na brezinách 4. Tento komplex sa nazýval aj Vily pre slovenských inteligentov. Okrem Jurkovičovcov boli pôvodnými majiteľmi spomínaných domov rodiny Chaloupeckých, Hanušovcov, Záviškovcov a Sedlákovcov. Autori charakterizujú Jurkovičovu vilu po výtvarnej a architektonickej stránke, ale dávajú slovo aj Katke Salayovej-Jurkovičovej, architektovej vnučke.

Katka, ktorá vyštudovala novinárstvo a je nositeľkou rodinnej tradície (a kultivovanosti), porozprávala autorom o Jurkovičovcoch a práve táto pasáž je veľmi zaujímavá. Autori dokonca v knižke napísali: "Pre úplnosť treba povedať, že stretnutie s Katarínou v horárni Horského parku, pri spomínaní na jej starého otca a ostatných členov rodiny, bolo pre nás mimoriadne príjemným zážitkom. Nie každý deň sa človeku pošťastí stretnúť Dámu.“ Tento citát prezrádza jednak to, že Berka a Bahna absolvovali autentické rozhovory so znalcami jednotlivých víl a jednak ich uhol pohľadu, ktorý je ľudský, jemný, nielen stavebno-technický. Uvádzajú, že Jurkovič vo vile prežil 23 rokov, až do svojej smrti v roku 1947. Zomrel tesne predtým, čo sa začala Akcia B a veľké kádrovačky. V knižke sa dočítate, ako dopadli jeho synovia…

Na Slovensku je ešte veľa spiacich príbehov. Aj tých, ktoré sa týkajú domov. Nie je jednoduché ich kriesiť – je to výskum. Autori knihy ho podstúpili, poradili si výborne a sami hovoria, že v budúcnosti budú ešte dôslednejší, lebo majú ohlasy, ktoré sú výzvou. Takáto práca sa prirodzene košatí. Aj tu však treba dôslednejšie redigovať, strážiť jazyk, lebo "chybička sa votrie“ a ako vieme práve z architektúry – posunutý milimetrík môže zhodiť celú konštrukciu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#architekrúra #vily #Ján M. Bahna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku