Zadná časť PT-109 už klesá ku dnu Blackettovej úžiny v hĺbke zhruba 350 metrov. Jej predok sa vďaka vodotesným komorám drží na hladine. Kennedy naň privoláva všetkých, čo prežili, stále dúfa, že príde pomoc. Vlny, ktoré vytvorila Amagiri, zhášajú požiar na vraku 109 a tým aj Kennedyho obavy z výbuchu zvyškov streliva na palube či paliva v nádržiach. Čas však uteká, míňa sa jedna hodina, po nej druhá a tretia, a je jasné, že už nijaká pomoc nepríde. Kennedy si uvedomuje, že musí vymyslieť niečo iné. Po oboch stranách Blackettovej úžiny sú ostrovčeky, na ktorých táboria tisícky japonských vojakov. Je nepochybné, že niekto na súši zbadal výbuch.
„Čo chcete robiť, ak vyrazia Japončíci?“ pýta sa posádky. Je plne zodpovedný za životy svojich podriadených a nevie, čo robiť. Trup lode sa začína potápať a pokiaľ ide o zbrane, jediné čo im ostalo, je jeden guľomet a sedem pištolí. Ozbrojený odpor by nemal zmysel.
Muži jasne vidia japonský tábor na ostrove Gizo vo vzdialenosti možno poldruha kilometra a vedia, že ďalšie dve veľké základne ležia asi o osem kilometrov ďalej na ostrovoch Kolombangara a Vella Lavella.
„Všetko, čo prikážete, pán Kennedy. Vy ste tu šéf,“ odpovedá jeden z členov posádky.
Kennedy však nemá dobrý pocit zo šéfovania. Za tie mesiace, čo je veliteľom PT-109, jeho činnosť spočíva predovšetkým v riadení člna. Muži frflú, že viac než velenie ho zaujímajú baby. On sám sa lepšie cíti vo vedľajších úlohách. Ako chlapec počúval rozkazy svojho panovačného otca a obdivoval svojho charizmatického staršieho brata. Jeho tatko Joseph P. Kennedy patrí k najbohatším a najmocnejším ľuďom Ameriky, bol aj veľvyslancom USA vo Veľkej Británii. Jeho brat Joe sa vo svojich dvadsiatich ôsmich rokoch vypracoval na skvelého námorného letca a už čoskoro bude útočiť na nacistické ponorky na európskom bojisku.
V kennedyovskej rodine rozkazuje výhradne jej patriarcha. John Kennedy to raz prirovná k vzťahu bábok k bábkohercovi. Joseph P. Kennedy rozhoduje o životoch svojich detí, sleduje každý ich krok, pokúša sa spať s priateľkami svojich synov a dcér a dokonca dal jednu zo svojich dcér lobotomizovať. Dopredu určil, že najstarší syn Joe bude reprezentantom rodiny v politike. A skutočne aj zariadil, aby Joea roku 1940 zvolili za delegáta na federálny zjazd Demokratickej strany. Na rozdiel od neho sa mladší John až do vypuknutia vojny zaoberal najmä písaním a cestovaním. Veľa jeho príbuzných si myslí, že bude z neho spisovateľ.
Teraz však, v tejto tragickej tichomorskej noci, Joseph P. Kennedy nie je poruke. A čo horšie, „vo vojenských predpisoch nemáme nič pre prípady, ako je tento,“ vraví svojim mužom JFK, naťahuje čas. „Povedal by som, že my už nie sme vojenská organizácia. Poďme si to rozdebatovať.“
Mužov však vycvičili plniť rozkazy, nie viesť strategické debaty. Odporujú mu, no Kennedy sa stále neujíma úlohy veliteľa. Muži očakávajú, že ich príde hľadať nejaká loď alebo prieskumné lietadlo. Ráno a predpoludnie sa však prehupli do poludnia, PT-109 sa čoraz viac ponára a zotrvať na jeho vraku by sa rovnalo buď japonskému zajatiu, alebo smrti v žraločích zuboch.
Napokon sa John F. Kennedy, chtiac-nechtiac, ujíma velenia.
„Ideme do vody a doplávame hentam,“ vydáva rozkaz a ukazuje na zhluk zelených ostrovčekov štyri či päť kilometrov na juhozápad. Vysvetľuje, že tieto kúsky zeme sú síce vzdialenejšie ako Gizo, ktorý sa zdá byť takmer na dosah, ale je menej pravdepodobné, že sú na nich Japonci.
Muži sa držia brvna a nohami ho poháňajú k vzdialeným ostrovom. Kennedy, niekdajší člen plaveckého družstva Harvardovej univerzity, zachraňuje vážne popáleného námorníka tým, že v zuboch drží popruh jeho plávacej vesty a ťahá chlapa za sebou. Za päť hodín plavby k ostrovčeku sa Kennedy nahltá množstva slanej morskej vody, vďaka tomu, že je vytrénovaný plavec, sa však na pobrežie dostáva skôr než ostatní členovia jeho posádky. Popáleného muža zanecháva v plytkej vode a sám sa tacká na breh pozrieť si ich nový domov. Je to malý kúsok súše: piesok, niekoľko paliem a všetko to obklopuje koralový útes. Z jednej strany na druhú sotva sto metrov. Je to však zem. Po viac než pätnástich hodinách v oceáne je to najúžasnejšie miesto na svete.
Napokon dorazili aj ostatní. Chlapi sa ukrývajú v plytčinách, niekoľko sto metrov od nich prechádza japonský čln. Kennedy si líha do tieňa neďalekých kríkov, je vyčerpaný z plávania a je mu zle z nahltanej morskej vody. Avšak práve to bol ten moment keď sa v ňom – napriek všetkej únave a nevoľnosti – niečo podstatné zmenilo. Muž, ktorý sa ešte nedávno odťahoval od vodcovstva, si práve uvedomil, že on je jediný, kto môže zachrániť túto posádku.
JFK vstáva a začína konať.
▪ ▪ ▪
Kennedy si obzerá pláž. Piesok je takmer biely a zvažuje sa do vody. Muži sa pokúšajú ukryť pod nízkymi vetvami stromov. Potešilo ho, keď zbadal, že neďaleko neho leží voľačo zavinuté do kapokovej plávacej vesty. Chlapi tú vec zachránili z PT-109 a práve ju Kennedy potrebuje na to, čo pomýšľa.
V uzlíku je lodný lampáš. Kennedy sa doterigá k mužom a informuje ich o svojom pláne: prepláva na neďaleký ostrov, ktorý leží bližšie k Fergussonovmu prieplavu, zvyčajnej trase hliadkových torpédových člnov, a ak sa nejaký počas noci objaví, dá mu lampášom znamenie. Ak nadviaže kontakt, takisto lampášom to oznámi svojej posádke.
Kennedy sa pripravuje na plavbu. Ešte stále je mu na zvracanie a z dehydratácie a hladu sa mu krúti hlava. Zhadzuje si košeľu a nohavice, aby bol ľahší a k lanku omotanému okolo krku si priväzuje 9 mm pištoľ. Pred dlhou plavbou z PT-109 si vyzul baganče a upevnil si ich okolo krku, teraz si ich však znovu obúva, aby si nezranil nohy na ostrých útesoch. Nakoniec si okolo nahého tela tuho omotáva kapokovú vestu: vie, že lampáš, ktorý je v nej zakrútený, je kľúčom k ich záchrane.
Kennedy opäť vchádza do mora. Myslí na obrovské barakudy, ktoré žijú v tunajších hlbinách a o ktorých sa povráva, že občas zvyknú vyplávať na povrch a plavcom odhrýzať genitálie. Takto, bez nohavíc, iste bude pre ne vábnym objektom.
Kennedy osamote pláva nočnou hladinou až kým mu baganče nezavadia o útes. Prebíja sa ním v nádeji, že koraly sa čoskoro skončia a začne sa piesčitá pláž. Útes však nemá konca. A čo horšie, ostré koraly mu zraňujú ruky aj nohy. Pri každom chybnom kroku, ktorý sa končí pádom do zaplavenej jamy, mu okamžite prichádzajú na um barakudy.
Kennedy pláž jednoducho nenachádza. A tak si priväzuje topánky k záchrannému pásu a rozhoduje sa pre smelý a do istej miery nerozvážny plán – vypláva na otvorené more, lampáš drží nad hladinou a dúfa, že bude môcť vyslať signál nejakému okoloidúcemu PT.
V tú noc však americké námorníctvo nevyslalo do Fergussonovho prielivu ani jeden hliadkový torpédový čln. Kennedy pláva v úplnej tme a márne čaká na zvuk pritlmených vrtúľ.
Napokon to vzdáva. Keď sa však pokúša vrátiť k svojim mužom, zabraňujú mu v tom morské prúdy. Odplavujú ho ďaleko do Blackettovej úžiny. Vo chvíli, keď ho more nesie okolo jeho mužov, zúfalo zažína lampáš a signalizuje im. A oni sa medzi sebou hádajú, či svetlo, ktoré vidia, je iba prelud z hladu a dehydratácie, zatiaľ čo vody unášajú ich veliteľa ďalej a ďalej do nekonečnej tmy.
John Kennedy si odväzuje ťažké baganče a necháva ich klesnúť ku dnu v nádeji, že pri zníženej záťaži ľahšie prepláva proti prúdu. Nevychádza mu to. Posúva ho to stále ďalej na otvorené more. Nech sa snaží akokoľvek, proti prúdom nič nezmôže. Napokon to vzdáva. Je osamotený v tme, podchladený, v hlave mu víri všeličo, a bezvládne sa vznáša na hladine. John Kennedy je záhadný prípad. Napriek svojej povesti chlapíka, ktorý mal už toľko žien, koľko len zvládol, sa drží svojej katolíckej výchovy. V posledných mesiacoch síce jeho viera ochabla, v tejto chvíli je mu však užitočná. Hoci to s Kennedym vyzerá beznádejne, stále má nádej.
A drží si svoj lampáš.
Bill O'Reilly, Martin Dugard - Atentát na Kennedyho
V januári 1961, počas eskalujúcej studenej vojny, skladá v Bielom dome prezidentskú prísahu John Fitzgerald Kennedy. Napriek osobným a politickým prešľapom Kennedyho popularita narastá. Postupne sa však rozširuje aj okruh prezidentových nepriateľov. V novembri 1963, počas svojej kampane za znovuzvolenie, sa JFK stáva obeťou streľby a Amerika je v šoku. Kým Jackie a národ smútia, začína sa hon na páchateľov. Známy moderátor televíznej diskusnej relácie The O'Reilly Factor pútavým spôsobom prezentuje podrobnosti brutálnej vraždy Johna Fitzgeralda Kennedyho i fakt, že séria výstrelov z pušky v jedno dallaské popoludnie nemala za následok len smrť milovaného človeka, ale aj osudové rozštiepenie americkej verejnosti.
