Kniha roka: Chcel som sa vyhnúť kádrovaniu, vraví Jan Lukeš

Čím chcete zaujať čitateľa oproti iným autorom kníh o dejinách filmu?
Usiloval som sa napísať text, ktorý by nebol len pre mojich 30 kolegov, čo sa zaoberajú filmom, ale aj pre obyčajného čitateľa, ktorý má rád film. Ktorý ho vníma ako niečo, čo mu poskytuje predmet k úvahám. Moja kniha by preňho mohla byť akýmsi sprievodcom a stať sa inšpiráciou k tomu, ako o filme sám uvažuje. Išlo mi o „osobné dejiny filmu“, veď som v istom zmysle spoluúčastník väčšej časti našej povojnovej kinematografie.

Ako to myslíte?
Najskôr som tie filmy vnímal ako divák, potom ako nadšený divák, neskôr v čase normalizácie v 70. - 80. rokoch ako otrávený divák, až som sa napokon filmom začal zaoberať odborne. A keď som po novembri 1989 viedol kultúrnu rubriku Lidových novin a začal som spoluorganizovať rôzne filmové festivaly, dostal som sa do kontaktu s množstvom tvorcov. To mi dovolilo pozrieť sa na film osobnejšími očami, ako býva zvykom, keď človek píše od stola, „na diaľku“.

Čo signalizuje názov Diagnózy času?
V prvom rade ma zaujíma, ako človek tvorca reaguje na spoločenské zmeny, ako sa v nich zrkadlí. Každé umelecké dielo, či chce, alebo nechce, je nejakou diagnózou času, či už zámernou, alebo spontánnou, podvedomou, ako to vidíme na príklade filmov 50. rokov. Tieto snímky mali istý zámer, ale z dnešného pohľadu sú dôkazom niečoho úplne iného, ako pôvodne zamýšľali. Pozoruhodné je, ako film raz podliehal politickej moci, napĺňal jej ideologické požiadavky, podriaďoval sa diktátu a inokedy sa, naopak, snažil tieto limity prekročiť a preraziť.

Slovenskú filmovú tvorbu ste v knihe nevynechali ani v kapitolách, ktoré mapujú obdobie od roku 1993 po súčasnosť. Čo vás k tomu viedlo dnes, 20 rokov po rozdelení spoločného štátu?
Asi pred 15 rokmi som dostal ponuku z vydavateľstva Slovart, aby som napísal menšiu knihu o československej Novej vlne 60. rokov. Previazanosť oboch našich kinematografií bola vtedy úplne spontánna. Mnohí filmári spolu študovali na rovnakých školách, vychádzali z rovnakých inšpirácii, a preto sú často dodnes blízkymi priateľmi. A pokračovalo to aj v čase normalizácie. Keď sa pár rokov po novembri 1989 náš spoločný štát rozpadol, človek si musel klásť otázku, či ešte má zmysel pokračovať v „česko-slovenskom“ pohľade na dejiny kinematografie našich krajín.

Podľa vás očividne má.
Keď sa pozriete na tunajšiu filmovú scénu dnes, zistíte, že naše kinematografie neprestali úzko a spontánne spolupracovať, bez ohľadu na akékoľvek hranice. Slovenskí režiséri, herci a iní filmoví profesionáli pracujú veľmi často v Česku a českí na Slovensku. Vznikajú filmy, ktoré sú „rozkročené“ v oboch štátoch. Dokonca som si uvedomil, že kým v prednovembrovom období bola československá vzájomnosť akýmsi ideologicky dotovaným fenoménom, dnes táto spolupráca pokračuje veľmi živo a spontánne aj po oddelení. A hoci sú v oboch krajinách rôzne inšpirácie, iné zdroje, iná tematika, blízkosť našich národov nám dovoľuje pracovať paralelne a zároveň so vzájomným prienikmi.

Dlho ste si mysleli – píšete v knihe – že ľudia sa správali nesprávne, lebo žili v zlom systéme. Ale teraz si myslíte opak – že každý zlý systém je čoraz horší pre všetky tie nesprávne skutky samotných ľudí. To je vaša pointa situácie tvorcu v chode dejín?
Chcel som sa vyhnúť kádrovaniu, keď písanie skĺzava k neschopnosti vcítiť sa do situácie ľudí v minulosti, ktorá sa príliš nelíši od toho, v čom žijeme dnes. V každej historickej dobe je človek vystavený svojmu vlastnému rozhodovaniu a záleží viac-menej len na ňom, čo urobí, ako sa rozhodne. Samozrejme, s rizikom, že sa môže rozhodnúť zle.

Ktorý film z pokladnice českej a slovenskej kinematografie je pre vás osobne kľúčový, ak hovoríte o osobných dejinách filmu?
Mám ich niekoľko. Súvisí to iste s tým, že ma zasiahli v čase môjho dospievania, keď si človek kladie základné životné otázky, lebo vstupuje do sveta a potrebuje orientáciu. V tomto zmysle boli pre mňa veľmi dôležité dva české filmy z konca 60. rokov – Všichni dobří rodáci Vojtěcha Jasného a Žert Jaromila Jireša podľa románu Milana Kunderu.

Čím sa vás dotkli?
Videl som ich v roku 1969, čiže už po invázii v auguste roku 1968. Uvedomoval som si, že je to labutia pieseň niečoho, čo sa práve uzatvára. Že v poslednej chvíli vidím naše dejiny a svet, ktorý sa už nikdy nebude opakovať. Tieto dva filmy dodnes pre mňa zostávajú niečím veľmi dôležitým. A keď som sa neskôr stretol napríklad so Slnkom v sieti Štefana Uhra, tiež to bolo pre mňa absolútne zjavenie.

V čom?
Spôsobila to jeho citlivosť a emocionalita. Ani nie samotného príbehu, ale atmosféry. V celom filme je niečo chvejivé, čo človek ani nemusí vzťahovať k nejakej konkrétnej dobe, a odrazu cíti, že sa tvorcovia napojili na nejaký skoro kozmický svet. To sa podarí naozaj málokedy. Neskôr ma podobne oslovili snímky Juraja Jakubiska, Ela Havettu, rovnako ako Dušana Hanáka. Boli to pre mňa filmy, ktoré si nesmierne vážim a stále pre mňa znamenajú odraz niečoho, čo je v mojej vlastnej duši.