Ešte oveľa lepšie – aspoň čo sa týka počtu vydaných titulov – je na tom literatúra z opačnej časti hodnotového spektra, reprezentovaná zväčša sentimentálnymi ľúbostnými románmi tzv. červenej knižnice. Čo by sa u nás mohlo označiť za nedostatkový tovar, je v strede medzi touto "vysokou“ a "nízkou“ podobou slovenskej literatúry. Teda literatúra, ktorá neurazí sofistikovaného akademika, a zároveň neodradí bežného čitateľa. Literatúra, ktorá dokáže komunikovať so širším okruhom čitateľov bez toho, aby musela hlúpym spôsobom hovoriť hlúposti. Ak tu však takejto "strednej“ literatúry nie je dostatok, neznamená to, že aspoň nezačína vznikať.
Príkladom môžu byť aj prózy Márie Modrovich. Po poviedkovom debute, ktorý pred dvoma rokmi oprávnene vzbudil čitateľský i kritický záujem, prichádza tentoraz s novelou či kratším románom Tichý režim. I v tejto knihe Modrovich dokazuje, že sa vie naplno angažovať do vlastného písania, ale zároveň si vie zachovať pre prozaika taký potrebný odstup od vlastnej témy. Jednoducho, vie písať. Vie spraviť vetu a vie v nej použiť tie správne slová – keď si to situácia vyžiada, nebojí sa napríklad ani funkčného vulgarizmu: "Susedia povyliezali na balkóny, ziapali na muža, aby okamžite prestal, veď sú štyri ráno, dopiče, ľudia spia.“ Lenže napriek všetkej pisateľskej zručnosti tentoraz jej próza z onoho žiaduceho stredu nechtiac klesá o dosť nižšie.
Netreba veľmi pátrať, čo je ústrednou témou tejto knihy. Prezradí nám to sama autorka v "reklamnom texte“ na zadnej obálke. Okrem kolegiálnej známosti so slávnym spisovateľom Michelom Houellebecqom v ňom avizuje aj to, že jej kniha je "o láske“. Na tom, samozrejme, nie je nič zlé, najmä ak zistíme, že tu pôjde o lásku takpovediac modernú; atraktívnu už len tým, že sa nám cez ňu otvárajú rôzne aktuality súčasného životného štýlu.
Je to láska cestujúca, prebiehajúca cez krajiny a dokonca cez kontinenty, najmä však cez internet. Napokon, už samotný názov knihy nás jedným zo svojich významov odkazuje do sveta moderných komunikačných technológií. Aby to bolo pestré, je tu hneď niekoľko lások: láska pravá, ale zradená, ale tiež láska patologická, nebezpečná.
Foto: Drewo a srd, Bratislava 2013
O jednu ženu sa cez Skype zaujímajú dvaja muži, ale vlastne ani jeden tak, ako by si to priala. Ten druhý muž síce pred hlavnou hrdinkou tají svoju identitu, čitateľ však vie, že je to slovensko-rakúsky úchyl, priznaná variácia Fritzlovho pivničného príbehu, v ktorom je oproti novinovej informačnej pôvodine nová azda len akási mučiaca "mašina“, čo tento sexuálny násilník konštruuje vo svojej pivnici. Lenže prečo vlastne Modrovich vpúšťa do svojho textu takúto neveľmi invenčnú kreatúru? Akoby sama cítila, že o tej skutočnej láske sa jej tentoraz nedarí napísať niečo hlboké či aspoň provokatívne; zmysluplné či aspoň zaujímavé. A tak prichádza na scénu dramatický náhradník, ktorý má zakryť občasnú lacnú sentimentalitu ("Východ bol v to ráno úžasný.“) či plytkosť výpovede ("Namiesto príjemnej meditačnej prázdnoty ju celú vyplnil pocit osamelosti.“)
Láska je prosto veľká téma. A niekedy dokonca priveľká – aj pre talentovanú autorku. Nenapísala o nej zlú knihu. Len nie je taká dobrá, ako sľubovala kniha debutová. Škoda.
AUTOR VYUČUJE NA FIF UK V BRATISLAVE
