Tu sa zrkadlí komplexnosť života
Kniha je rozdelená do troch častí, ktoré sú napriek odlišnostiam vo viacerých ohľadoch prepojené. V poetickej rovine ich už na prvý pohľad spája využívanie malých písmen, ktoré vytvára zdanie nepretržitého toku – života, prúdu vedomia… Tento dojem je však narúšaný častým zapájaním bodiek, ktoré výpoveď robia úsečnou. V spojení s občas zahmlenou, chvíľami bizarnou obraznosťou to vytvára pôsobivé napätie. Zároveň sa tým obkresľuje jeden z typických javov Bodnárovej textov, ktorým je problematizovanie našich očakávaní a dvojdomosť – aj v zmysle prepájania zdanlivo odčleneného: minulosti od prítomnosti, života od smrti a pod. Najviditeľnejšie je to vo vzájomnom prestupovaní sna a reality.
Foto: Drewo a srd / Vlna, Bratislava 2013.
Autorkino písanie je pôsobivé v bezprostrednom zaznamenávaní okolitej reality a dejov v nej. Tým – ako aj niektorými témami, napríklad ekológiou – sa jej písanie zbližuje s básňami Márie Ferenčuhovej. Bodnárová nám predkladá synekdochické výseky z reality aj jej umeleckého spracovania (záznam z performancie či divadelného predstavenia), ktoré v sebe ukrývajú rôznorodé presahy vrátane umenovedného, filozofického a sociálnokritického. Texty sú zároveň vizuálne pôsobivé a dotované spomenutou snovosťou.
V poslednej časti, ktorá je celá vystavaná zo snov, dochádza k inej tendencii. Zaznamenané sny sú napriek viditeľne nerealistickým („vyletela / som z jeho kresby nad panelák. vtáčie srdce mi / buchotalo“, s. 82) až surrealistickým („zmizlo mi oko a ucho. dostala / som korytnačiu kožu“, s. 84) indíciám natoľko konkrétne a hmatateľné, že opäť dochádza k narušeniu striktnej hranice medzi oboma pólmi: „v tom sne som bola ja, stále živá – mŕtva, a môj / dávno odídený otec živý. otec sedel na skalnatom / brehu Váhu“ (s. 88). Každý z 39 zaznamenaných snov sa začína totožnou formulkou („v tom sne…“). Tá nás upriamuje na snový rozmer zapísaného, no svojou monotónnosťou zároveň spôsobuje scudzujúci efekt.
No čitateľ sa nedokáže naplno vnoriť do tematizovaných snov, do predloženého textového prúdu, lebo ho autorka stále vracia k samotnej textovosti. Toto až rituálne opakovanie (zariekavanie) vytvára aj harmonizačný dojem. To všetko súvisí s nejednoznačným a komplikovaným budovaním Bodnárovej básní, v ktorých sú jednotlivé zložky pomyselnej racionálno-emocionálnej a abstraktno-telesnej rovnice rovnocenné. Autorka tak zrkadlí komplexnosť života, súčasne vďaka tomu nereprodukuje jeho rodovo stereotypné usporiadanie. Bodnárovej subjektka jednoducho „tká niťami zo stien čriev, sŕdc, mozgov, nervov (…) citov seba a všetkých tých / minulých žien“ (s. 55).
Písanie na rozhraní
Hoci citované ukážky zapisujem podľa zaužívaných veršových štandardov a kniha je vydaná v edícii poézia, mnohé texty majú nielen prozaický ráz a vyznačujú sa silnou dejovosťou, ale aj ich grafické zalomenie obkresľuje to prozaické. Aj v tomto je autorkino písanie na rozhraní (podobne to bolo napríklad v prípade zbierky Nóry Ružičkovej Beztvárie). S ambivalentnosťou či rôznorodosťou (i textových nálad, tém a pocitov) korešponduje aj zapájanie širokého spektra verbálnych zložiek: od klasickejšie a poetickejšie zafarbených („purpurovo-zlatý plášť kráľovskej noci“, s. 53) cez neutrálne a civilné spôsoby vyjadrenia („lekár pije víno / v našej spálni. štipľavá vôňa“, s. 58) po hovorové („terigal“, s. 52) a expresívne výrazy: „Serem na váš optimizmus. Som nešťastný,“ (s. 36).
Akýkoľvek spôsob vyjadrenia autorka zapája, zakaždým ním funkčne zintenzívňuje textový zámer a jeho účinok na nás. V knihe sa vedľa seba nerušivo ocitajú z tradičného pohľadu takmer protirečivé hodnoty – ako napr. „vlčia žena“ (s. 56) a „flakónik od Michela Kleina“ (s. 57). Autorka na jednej strane zapája do svojho písania subjektívnosť a intuitívnosť, no výsledný tvar má pevne vo svojich (i rozumom usmerňovaných) rukách. Vďaka tomu tak napríklad i báseň s relatívne gýčovým názvom Mestečko detstva kontrastne odpatetizuje záverečným: „stratená v haraburdách môjho života“ (s. 64). Jedno aj druhé vyznieva nedostatočne osamotene, ale spolu a v kontexte básne dané miesta predstavujú fungujúce prvky. Často sme tiež svedkami premysleného a invenčného narábania so slovom: „Hosť – [g]host“ (s. 32), ako aj s obraznosťou: „kým sa spod prikrývky nevysunie ruka spiaceho / vedľa a nepodá vlastnoručne urobené lano“ (s. 29).
Demaskovať vekový limit
Bodnárová často nazerá na realitu cez rodovo citlivú prizmu. Reflektuje rôznu mieru sexizmu, patriarchálne usporiadanie sveta a znevýhodňujúci dosah androcentrických schém, prestupujúcich aj zdanlivo „bezpečné“ zóny, na ženy: „kruté bohyne matky / sa prizerali, jačali… kým dievča neostalo poslušné, / odovzdané, neučesané a prepichnuté“ (s. 12). Väčšinu konkrétnych mien, s ktorými sa cíti spriaznená, tvoria ženy: Meredith Monk, Marina Abramović, Louise Bourgeoise, Paulína Becker a iné.
Kniha je podnetná pre aj postlacanovské a feministické psychoanalytické interpretácie, čo si uvedomuje aj autorka: „v temnom mozgu púšťa korene prvá / spomienka: pokrm pre Lacana“ (s. 58). Básne sú dotované spomienkami (tie dali názov druhej časti knihy), (pod)vedomie v nich zohráva zásadnú rolu. Tematizujú trebárs jednotu matky a dieťaťa či idylický stav pred jej „falickým“ rozrušením a vstúpením jednotlivca do symbolického poriadku, v ktorom dochádza k traumatickému odčleneniu na subjekt a objekt: „s tvárou vtlačenou medzi mamine holé prsia. chcela / som, aby tak stále voňal vzduch okolo mňa“ (s. 88). Prípadne: „vojsť do svojho tela spred rokov! horúceho brucha. / vlastnej maternice. závidím jej tesné dotyky / s malým princiatkom. otáčalo sa v kozme dňa (…) svetlá lodička vedomia / na oceáne nevedomia?“ (s. 68).
Citovaná báseň je odzbrojujúcou, nežnou literárnou detabuizáciou motívu (tu samovoľného) potratu. V textoch je celkovo silne prítomná telesnosť v rôznej podobe a sexualita. Autorka nepriamo demaskuje spoločensky diktovaný vekový limit pre prijateľné sexuálne správanie (podobne je to v zbierkach Mily Haugovej): „bolia starnúce telo (…) chce zabiť sexualitu. nahovára mu, že túži iba / po transcendentne“ (s. 46). I erotickosť a tzv. duchovný rozmer existencie sú prestúpené, čo sa občas pretavuje do priam buñuelovských obrazov: „sladko / som milovala Boha. tak sladko, že som každý večer / onanovala. ‚moja milovaná!‘ šepkal mi do ucha / Boh, keď v mojom tele vybuchla slasť“ (s. 86). Podobnú „každodennú metafyzickosť“, hoci inak motivicky vybavenú, nachádzame v textoch Erika J. Grocha.
…potom znovu beh od začiatku
Pudovosť, silne fyzický rozmer básní („krvavých ako maternice“, s. 62), ich občasná expresivita („z mozgov vyškriabali“, s 13), spolu s niektorými jungovsky vďačnými motívmi, zbližuje Bodnárovej texty s písaním Evy Luky. Na rozdiel od nej je však Bodnárovej subjektka väčšmi zapustená do aktuálnej reality, ktorej prirodzenou súčasťou je hoci aj Facebook. Jej hrdinky sú civilnejšie a menej vnorené do mytologicko-archetypálnych hlbín. Napájajú sa síce i na ne a na rôzne (aj minulé) vrstvy seba, no takej seba, ktorá žije „tu a teraz“, čo je priebežne podporené i presnými indíciami lokalít. To platí aj pre porovnanie s textami Etely Farkašovej. Obe autorky totiž spája svojský, rokmi cibrený rukopis, reflektovanie rodovej genealógie (text Arachné), motív dvojníctva (s. 92) či silno prítomný matko-dcérsky vzťah (Bodnárovej hrdinka chvíľami zastupuje obe polohy naraz).
K postave matky sa autorka vracia najmä v druhej časti (Memories are made of this), a to prostredníctvom intímnych a dojemných, súčasne vecných a nesentimentálnych spomienok nielen na vlastné detstvo, ale aj matkin zložitý život poznačený mužovou neverou a duševnou chorobou – ktorej možným zdrojom je práve neharmonické manželstvo. Aj tu sme svedkami prestupnej hranice: medzi zdravou a nevyrovnanou, akoby zahalenou psychikou, neschopnou spoznávať realitu vrátane dcéry.
Nakoniec sa matka uzdraví, no priebeh dočasného vychýlenia nás upozorňuje na ďalšiu krehkú spojnicu medzi dvoma polohami. Farkašovej subjektka je však (v nepejoratívnom zmysle slova) pomalšia, starosvetskejšia a (napriek postštrukturalistickej poučenosti) túžiaca po pevnom strede seba aj univerza. Tá Bodnárovej, naopak, energicky kmitá medzi jednotlivými bodmi svojho pestro premenlivého mikro- a makrosveta: „potom znovu beh od začiatku (…) a zasa ma ktosi vrátil. pohyb / po slučke… stále" (s. 93). Autorské subjektky oboch poetiek sa tak síce odrážajú vo fraktáloch jedného celku, no ten je u každej inak formovaný. U Farkašovej kruhovo či špirálovito, u Bodnárovej iba zdanlivo beztvaro, pretože intenzívne obkresľuje všetko vo svojom dosahu – vrátane niektorých z nás.
