Svojho času ste vyhlásili, že Švajčiarsko je nudná krajina. Vytvorili ste si tam vlastný svet?
Spisovateľ je ako vojak, ktorý dal prísahu zomrieť, obetovať všetko, čo mu je drahé, a nemyslieť na drobnosti – na rovnošatu či jedlo, lebo jeho veliteľ sa už o to postará. Pre mňa je najdôležitejšie písať a môj „veliteľ“, dajme tomu osud, sa postaral o to, aby som mal o čom písať aj vo Švajčiarsku. Chcel som zarobiť peniaze pre rodinu a keďže som okrem jazyka nič poriadne nevedel, začal som pracovať ako prekladateľ pre imigračnú políciu. Takže moje vyššie velenie mi dalo vo Švajčiarsku taký materiál, o ktorom by sa mi v Rusku ani nesnívalo. V Rusku je toľko hrôzy, že sa pred ňou ľudia naučili skrývať. Nemusíte pozerať televíziu, čítať noviny, nemusíte vychádzať von… Ale vo Švajčiarsku sa priamo oproti posadí človek a začne rozprávať svoj príbeh, pred ktorým sa nedá nikde ukryť. Nemal som na výber, všetko som musel do seba vstrebávať. Odcestoval som do „nudného“ Švajčiarska, ale ocitol som sa v samom epicentre ruských príbehov.
Rád sa potom stretávate s moskovským publikom?
Dôležitejšie sú pre mňa cesty na vidiek. Tam stretnete naozajstného ruského čitateľa, ruskú inteligenciu z provincie. Lekári, učitelia, inžinieri – vždy tam boli aj budú. Nedávno som vycestoval do Vologdy a jej okolia. Tu, v severných mestečkách, v zabudnutých dedinkách, mi v miestnych knižniciach ľudia hovorili, že u nich súčasní kníhkupci iba vystriedali Sovietov.
Ako to mysleli?
V bývalom režime ideologické centrum určovalo, aké knižky musia byť v knižniciach a aké tam byť nemajú. Teraz síce knižnice dostávajú peniaze na nákup kníh, ale reálne môžu nadobudnúť iba to, čo im ponúkne kníhkupec, ktorý ovláda distribúciu. Knižnice už nemajú prostriedky na to, aby si dajme tomu v Moskve nakúpili, čo považujú za vhodné. No a kníhkupci ponúkajú len taký sortiment, aký chcú predávať sami. „Nemali sme dobré knihy vtedy a nemáme ich ani teraz,“ hovoria pracovníci z knižníc.
Nemôžu si dovoliť objednávky poštou?
Vždy ide o veľmi skromné prostriedky určené na určité množstvo kníh… Lenže v Rusku je všetko obrátené naruby odjakživa. Na celom svete platí, že ak sa nejaká kniha predáva, autor za ňu dostáva isté percento. V Rusku si každú knihu môžete prečítať bezplatne na internete. Moje romány, napríklad, sa najprv uverejňujú v literárnom časopise Znamja, no a obsahy literárnych časopisov idú automaticky na web. Všetky moje prózy sú verejne dostupné dávno predtým, ako vyjde kniha.
Prečo je to tak?
Pochopiť to a vysvetliť, ako to všetko funguje, nie je v mojich silách. Navyše vydavatelia často podvádzajú. Na Západe spisovateľ spolu s vydavateľom dostanú okolo 70 percent zo zisku knihy a 30 percent ostáva predajcovi. V Rusku kníhkupec a distribútor dostanú 70 percent a 30 vydavateľ. A ten tvrdí, že je v strate a len sem-tam, keď sa mu zachce, niečo zaplatí aj autorovi.
Vám sa to teda stalo tiež?
Iste. Svoje romány som vydával vo vydavateľstve Vagrius, kde zo začiatku bolo všetko v poriadku. No a potom celé roky vydavateľ tvrdil, že údajne nemá žiadne peniaze, hoci sa moje knihy a knihy ďalších autorov všade vo veľkom predávali. A za ceny úplne ako v Európe, kde sa to pohybuje v priemere okolo 10 eur. Napokon majiteľ vydavateľstva utiekol do Spojených štátov. Pričom ostal dlžný svojim ľuďom, ktorí preňho rok pracovali zadarmo. Keď to zamestnanci napadli na súde, nič tým nezískali. Napokon prešli do iného vydavateľstva, ktoré krátko fungovalo, až kým ho nepohltilo iné, neporovnateľne väčšie. Toto vydavateľské monštrum rad-radom ničí nezávislé menšie subjekty jeden za druhým. Má kontrolu nad všetkým, čo vychádza, ale najmä nad tým, čo sa bude distribuovať a predávať, pretože mu patria všetky obchody.
Z tohto pohľadu asi má zmysel, že sa vaše texty dajú nájsť na internete…
V Rusku spisovateľ nikdy nezávisel od predaja. Všetky najčítanejšie knihy pred revolúciou aj po nej boli tie zakázané. Nedali sa predať a nedali sa nikde kúpiť. Vzťah spisovateľa s čitateľom bol absolútne nefinančný. To spojenie bolo na inej úrovni. Spisovateľ písal, lebo si potreboval odpovedať na dôležité otázky. Keď Varlam Šalamov písal svoje Kolymské poviedky, vedel, že nenájde žiadneho vydavateľa ani čitateľa, ale nemohol nepísať. Napokon sa po rokoch jeho knihy k čitateľovi dostali. Získal si čitateľa, ktorý čaká odpovede na otázky, aké si po celý čas kládol spisovateľ: Ako žiť?
Napriek tomu môžeme vymenovať slávne bestsellery, ktoré sa v takom 19. storočí výborne predávali. Napríklad Tolstojove Vojna a mier alebo Anna Kareninová.
Ale ako sa to skončilo? Lev Tolstoj sa vzdal práv na všetky svoje diela, lebo mu v literatúre nešlo o peniaze. A teraz neviem, či žiaľ, alebo chvalabohu – ale táto tradícia v Rusku pokračuje dodnes. Či si čitateľ knihu kúpi, alebo nekúpi, pre autora je najpodstatnejšie, aby bola dostupná kdekoľvek.
Ako vníma ruská verejnosť autora, ktorý žije a tvorí v zahraničí?
Je ideou moci nastoľovať vo všetkých časoch otázku tak, či autor žije vo svojej vlasti, alebo v cudzej krajine. Ak nežiješ v Rusku, si zradca! Ale čitateľovi je jedno, že Gogoľ písal v Taliansku, že Turgenev, Tolstoj, Dostojevskij písali vo Švajčiarsku či Francúzsku. Dnes to platí rovnako.
A čo spisovateľ? Ako komunikuje so svojím čitateľom?
Spisovateľ by si asi mal povedať – „nemyslím na čitateľa, na vydavateľa, žiadne kompromisy“. To jediné mu dá silu dopísať zamýšľaný text až do konca. Ale ja, napríklad, v knihe Venušin vlas opisujem svoj dom, ktorý stojí oproti cintorínu… Občas sa naň zahľadím a predstavujem si, že píšem pre svojho ideálneho čitateľa.
Aký je?
Ideálny čitateľ je ten, čo mi stojí za chrbtom a keď sa mu niečo páči, poklepe ma po pleci a povie: Výborne, je to najväčšia veta všetkých čias a národov! A ak sa mu to nepáči, opäť ma chytí za plece a rozkáže: Vymaž, vymaž, delete! No spisovateľ vždy riskuje, že s týmto svojím ideálnym čitateľom ostane osamote aj po tom, čo svoje dielo dopíše. Ako s vlastným zrkadlom. Zoznam autorov, ktorých literatúra objavila až po ich smrti, je veľmi dlhý… V mojom prípade sa stal absolútny zázrak. Ešte som tu a našiel som svojho čitateľa v Rusku.
Ako teda vyzerá reálny čitateľ z Ruska?
Napríklad ako obyvateľ mestečka Griaznovec. Názov mesta pramení zo slova „griaz“ (špina). Volalo sa tak už za cára a názov nezmenilo ani v sovietskom období. Drevené domy sú tu ako v 13. storočí, len sa na nich objavili satelity. Do miestnej knižnice, kde mali k dispozícii dve – tri moje knihy, sa na besedu natislo more ľudí. Všetci si moje romány prečítali – bolo to vidno na samotných knižkách, aké boli obchytané, zodraté do dier. Kolovali z rúk do rúk. Na besede mi potom Griaznovčania kládli veľmi zainteresované otázky. Keď som ich videl a počul, pochopil som: Božemôj, veď práve títo ľudia sú mojimi ideálnymi čitateľmi! Písal som pre nich, len som to nevedel.
Za román Listovník ste v roku 2011 získali v Rusku štedrú literárnu cenu Veľká kniha. Ako ju hodnotíte?
Vážim si na tejto cene, že sa nedá vylobovať. V iných cenách ako Ruský booker alebo Národný bestseller určujú laureátov asi šesťčlenné poroty. V princípe sa šesť ľudí vždy môže nejako dohodnúť. Ale vo Veľkej knihe hlasuje viac ako sto literátov. Tí sa kolektívne ovplyvniť nedajú. Teším sa, že si pozorne prečítali moju knihu.
Predbehli ste vtedy spisovateľov Vladimira Sorokina aj Dmitrija Bykova. Dá sa vôbec v literatúre súťažiť?
Všetky prémie sú dostihy, ktoré s umením nemajú nič spoločné. Zvyčajne ich vymýšľajú kníhkupci, aby upútali pozornosť na predaj kníh. A z autorov robia gladiátorov – kto koho porazí… Ale isté je, že ak by som v živote nezískal ani jednu cenu, moje knihy by sa nestali inými. Pre spisovateľa existujú len dve vážne prémie. Prvá je, keď do jeho vedomia vstúpi nový román. A druhá, keď dostane možnosť tento svoj román dopísať do konca. Verím, že si obe ešte zaslúžim.
Finančná odmena aspoň umožňuje nezaoberať sa obavami, či budete mať možnosť niečo dokončiť, alebo nie. Vo Veľkej knihe ide o tri milióny rubľov, slovenský spisovateľ o takom niečom neuvažuje ani vo sne.
Viete, keď v sovietskych časoch poslali človeka do kozmu, zdalo sa to neuveriteľným pokrokom. Ale v rovnakom čase na dedinách neboli cesty a nefungovali vodovody. Podľa mňa by bolo lepšie, ak by na vidieku boli vodovody aj cesty, namiesto toho, aby sa vyčerpali všetky sily na to, aby jeden človek vzlietol ku hviezdam. A teraz je to v Rusku rovnaké. Pre literatúru sa nerobí nič. Neexistuje tam žiadna infraštruktúra, ktorá by bola podobná európskym. Nie sú zriadené štátne fondy, ktoré by poskytovali spisovateľom granty. Nefungujú stavovské organizácie, ktoré by pomáhali financovať zdravotné poistenie spisovateľov, ako je to vo Švajčiarsku a v iných západných krajinách. A keď namiesto toho, aby sa naštartovali tieto základné veci, zase niekoho posielame do kozmu, hoci aj mňa – iste, poteší to, ale je to iba okázalosť, nič viac.
Vlani okrem iného vaše meno zarezonovalo, keď ste odmietli reprezentovať Rusko na knižnom veľtrhu v New Yorku na BookExpo America 2013. Čo vás k tomu viedlo?
Odmietol som účasť v oficiálnej delegácii Ruskej federácie. Situácia, ktorá sa v posledných rokoch v Rusku vytvorila, ma ponižuje ako občana mojej krajiny. Nechcem, aby si ma štát, ktorý kašle na literatúru, nasadzoval ako svoju ľudskú tvár. Imidž Putina, imidž nového impéria, sa rozkolísal a moc ho teraz chce zlepšiť aj pomocou spisovateľov a básnikov. Zdalo by sa, čo je na tom zlé? Uhradia autorom let do USA, hotely, peniaze – nech sa páči, predstavujte svoje knihy! Hovorte si, čo chcete, čítajte pred medzinárodným publikom, ale pod portrétom Putina! Odmietam sa dať využívať.
Rusko vnímate ako despociu?
Som presvedčený, že celý vývoj ľudstva speje jedným smerom – od patriarchálnej spoločnosti, kde sa uznáva len právo silného, sa prirodzenou cestou postupne dopracujeme k demokracii, ktorá chráni práva slabého a je postavená na úcte k osobnosti človeka. Je to zákonité, ako keď všetka tečúca voda planéty plynie do oceánov. Tento vývoj je nevyhnutný, lebo nikto nechce byť ponižovaný, každý človek túži po tom, aby si jeho osobnosť vážili. V Rusku sa vývoj pribrzdil, ale pohyb vpred sa aj tak nedá zastaviť. Otázka spočíva iba v tom, ako tento prechod uskutočniť.
V roku 1917 už jeden taký pokus predsa nedopadol v prospech demokracie. A dnes to podľa vás tiež nikam nevedie. Nie je to pre Rusko neriešiteľný problém?
V roku 1917 nastoleniu demokratickej spoločnosti zabránili predovšetkým udalosti, ktoré súviseli s prvou svetovou vojnou. A po perestrojke sa odkiaľsi z neba na 150 miliónov otrokov z ničoho nič zrútila nezaslúžená sloboda, za ktorú sa nikto nepobil. Otroci nedokážu postaviť demokraciu. Na to je nevyhnutná stredná trieda, teda ľudia, ktorí sú už slobodní a vedia, čo demokracia potrebuje. A teraz, po vyše 20 rokoch od zmeny režimu, sa už aj v malých mestách objavujú občania, ktorí majú presnú predstavu o demokracii a začínajú sa aktivizovať. Vlna protestov spred dvoch rokov bola vlastne signálom k buržoáznej revolúcii, ktorá sa v Rusku oneskorila o 200 rokov. A tá určite zvíťazí.
Odkiaľ máte túto istotu?
Vôbec o tom nepochybujem. Dnešná moc dobre chápe, že sa vzťahuje viac k minulosti ako k budúcnosti. História vie, že vláda hocijakého diktátora sa skôr či neskôr skončí, ale knihy a čitatelia zostanú. Ľudia budú čítať moje knihy a na Putina zabudnú.
Román Listovník ste postavili na epištolárnom žánri. Dá sa teda čítať aj ako váš list do budúcnosti?
Prečo nie? Pre mňa je veľmi dôležitá tradícia. Ak chcete povedať niečo nové v literatúre, nemôžete začať z nuly. Spisovateľ musí za svojím chrbtom cítiť všetky storočia a tradície, všetko, čo bolo napísané pred ním. A čo môže byť viac tradičné ako list? Hocijaká výpoveď, keď niekomu niečo písomne oznamujeme, je v podstate list. Taký list dovoľuje vojsť dovnútra človeka a dať mu možnosť vysloviť, čo by nikdy v živote nepovedal. Je to okno do jeho duše. A len čo sa napíše, prestáva patriť nášmu času a plynie do večnosti – „do vždy“. Staré listy z predchádzajúcich storočí – kde sú všetci tí ľudia, čo ich napísali? Premenili sa na svoje listy. To znamená, že list si ty, „prevtelený“ do slov.
Dnes si už ľudia prestali písať listy…
To je pravda. Ani ja ich nepíšem – s manželkou si vymieňame esemesky. Ale vnímam to úplne normálne: svet sa mení, menia sa technológie. Keď som začínal, klepkal som ešte na písacom stroji – vtedy som si nedokázal predstaviť, že raz budem používať počítač. A teraz si nedokážem predstaviť nič inšie, ako je klávesnica. Dá sa to porovnať s filmom. Nič tak rýchlo nestarne ako technika. Vnímame, ako technicky zostarli čiernobiele nemé filmy, ale ak ide o naozajstné umenie, technika nehrá žiadnu rolu. Pozrite si Chaplinove Svetlá veľkomesta z roku 1931 a dnes budete pri tomto filme plakať rovnako, ako plakali ľudia, keď ho vnímali ako technickú vymoženosť, niečo nevídané. Preto nie je dôležité, či bude muž písať svojej milovanej dlhý list s rôznymi ornamentmi, alebo napíše SMS. Podstatné je, aby to bolo úprimné. Kľúč je v tom – nájsť správne slová.
Ale po týchto správach neostáva záznam. Kam miznú? Nájdu ich azda ľudia v budúcnosti?
Pridám ďalšiu otázku. Po spisovateľoch vždy ostávali veľké archívy – škatule s korešpondenciou, zápiskami, poznámkami, náčrtmi nových diel, korektúrami, úvahami na okraji textu. To všetko sa odovzdávalo do literárnych múzeí. A tak si hovorím, čo tak asi zostane po mne? USB kľúč? Harddisk z počítača?
V Listovníku ste si zvolili z hudobného hľadiska jednu z najdokonalejších foriem: ľúbostné duo, mužský a ženský hlas, ktoré vytvoria dokonalý súzvuk…
Život pokračuje vďaka spojeniu muža so ženou. Umenie vzniká vtedy, keď sa mládenec stáva Adamom a dievča Evou. Môj román je o nachádzaní múdrosti na ceste životom. Sú dva spôsoby, ako na to. Prvý ponúka každodenné starnutie až do konca. Človek sa zamiluje, žení sa alebo vydáva, má deti, vychováva ich, potom pochová rodičov a pred koncom sa pred ním otvorí životná múdrosť – načo to všetko potreboval. Tento spôsob života v mojom románe symbolizuje postava Sašenky. No existuje aj druhý spôsob prežívania – a to je skôr mužské privilégium. Ide o krátku púť, skúsenosť blízkej smrti, vojnu.
Mysleli ste pritom na svojho otca, ktorý odišiel na front v osemnástich?
Áno, otec bojoval v rokoch 1944–1945 na ponorke v Baltickom mori. V detstve som mal nad posteľou jeho fotografiu v ponorke. Veľmi som bol naňho pyšný, keď si vždy na 9.¤mája pripol všetky vojenské vyznamenania, ktorých mal naozaj dosť. Až neskôr som pochopil, za čo ich podostával. Keď slúžil, už sa blížil koniec vojny a vtedy sa z Tallinna a Rigy pokúšali na najrozličnejších plavidlách po mori utiecť pred Sovietmi húfy ľudí. A ponorky, ako tá otcova, ich potápali. Koľko životov sa vtedy pretrhlo v baltických vodách aj pričinením môjho otca?
Cítite sa oklamaný?
V ničom ho dnes nemôžem obviňovať, bola vojna. A môj otec sa chcel pomstiť za svojho staršieho brata, ktorý zahynul už v roku 1941. Otec v tejto vojne zvíťazil a aj zomrel ako víťaz, lebo celý svoj život si asocioval s víťazstvom nad fašizmom.
A vy teraz hľadáte kľúč k pochopeniu toho všetkého?
Môj starší syn má 25 a stredný 18. Keď sa na nich pozerám, vidím, aké sú to ešte deti. A tak si len hovorím, božemôj, čo musel prežívať môj 18-ročný otec, ktorý bol celé mesiace kdesi hlboko pod vodou, zavretý vo vojenskej útočnej konzerve, v železnom hrobe a každú minútu očakával smrť? Táto blízkosť smrti núti človeka zamyslieť sa nad tým najdôležitejším. Normálny muž nemôže mať v osemnástich rodinu, dieťa, nie je ešte na to pripravený, ale takáto skúsenosť smrti mu dáva múdrosť. V mojom románe sa Volodenka čuduje, že hrubí vojaci, ktorí doma bili svoje manželky, im odrazu začínajú písať nežné, láskavé listy: drahá moja, holubička… Blízkosť smrti pomáha človeku pochopiť, o čo vlastne ide v živote. A ide o lásku, vzájomnosť, ľudské teplo. Román Listovník je o spôsobe získania tejto múdrosti.
U svojho hrdinu prebúdzate existenciálne vnímanie sveta, azda aj v duchu iných autorov. Jeho vnútorné monológy akoby vzdialene odkazovali na postavu Tarkovského filmu Zrkadlo. Aké ste mali inšpirácie, keď spomínate tradíciu?
Pamätám si presne, keď som si prvý raz pozrel film Zrkadlo – v zastrčenom moskovskom kine, mohol som mať 18 – 20 rokov. Vyšiel som z kinosály úplne otrasený. Dlho som potom chodil po meste s pocitom zázraku. Neskôr, po rokoch, som pochopil, že viac ako spisovatelia na mňa v čase dospievania zapôsobil práve Tarkovskij a ako prvý jeho film Andrej Rubľov. Mal som 15, keď som ho videl prvýkrát, a nič som poriadne nepochopil. No človek nemusí všetko chápať, musí dokázať cítiť. A ja som vtedy precítil, čo to znamená byť umelcom, hoci uvedomil som si to, samozrejme, až neskôr.
Čo to teda znamená?
Tarkovskij v Rubľovovi ukazuje svet, ktorý pozostáva z brutálneho ponižovania, udupávania ľudskej osobnosti, z nevýslovnej krutosti, kde je človek ničím. Divák sa dve hodiny nachádza v úplnej ľudskej temnote, ale keď vychádza z kinosály, má pocit neuveriteľného svetla a sám začína svetielkovať. Je naplnený ľudským teplom. Je to film o ikonopiscoch v ruskom stredoveku, ktorí však symbolizujú všetkých umelcov sveta. Je to autobiografia samotného Tarkovského, ktorý mi vtedy jasne ukázal, že úlohou umelca je zbierať všetku tmu sveta do seba a s divákom alebo čitateľom sa má podeliť o svetlo. Aj moje texty sú plné ľudského temna. V knihe Venušin vlas je veľa krutosti, no ja nechcem písať o zle samotnom, ale o jeho prekonaní. Chcem, aby môj čitateľ zatváral knihu plnú hrôz a pritom sa cítil osvetleným.
Nevidíte rozdiel v ruskej literatúre oproti západnej práve v tomto určení úlohy umelca, ako ju chápete vy? Nie je to vyslovene ruská črta?
Skutočný umelec nezávisle od jazyka či geografie tvorí podľa rovnakého princípu. Všetci tvorcovia sa vlastne zaoberajú prekladom. Prekladom z vyššieho jazyka, ktorý akoby existuje, ale v ktorom sa všetko odohráva. Prekladáme ho do jazyka tónov, farieb, slov, vytvárame jazyk jazyka. Predstavte si: v realite sa odohráva hrôza – vlečú človeka, vyzliekajú ho, bijú, ponižujú, pritĺkajú mu ruky k drevenému krížu, on na tom kríži zomiera. Muchy, špina, smrad, des. Potom prichádza umelec a maľuje ukrižovanie. A keď sa na toto ukrižovanie pozeráte, odrazu chápete, že tu nejde o smrť, ale o vzkriesenie. Premeniť hrôzu smrti na vzkriesenie je spoločné pre všetkých umelcov nezávisle od krajiny, ak teda chápu, čím sa vlastne zaoberajú. Ak niekto chce iba zarábať peniaze, o tom nie je zaujímavé vôbec hovoriť.
Michail Šiškin
ruský spisovateľ
- Narodil sa v roku 1961 v Moskve.
- Vyštudoval nemecký jazyk, päť rokov bol stredoškolským učiteľom v Moskve.
- V roku 1995 odišiel za rodinou do Švajčiarska.
- Je tretí raz ženatý a má troch synov.
- Je autorom radu úspešných próz, o. i. Dobytie Izmailu (Vziatije Izamaiľa, 2000), Venušin vlas (Volos Venery, 2005), Listovník (Pismovnik, 2010), ale aj literárneho cestopisu Ruské Švajčiarsko a v nemčine knihy esejí Po stopách Byrona a Tolstoja.
- Je nositeľom európskych a ruských literárnych cien.
