Foto: Kasskara / Deutsche Grammophon
Ecove eseje sú pohľadom nielen do autorovej kuchyne, ale aj do jeho vnímania a čítania literatúry, prípadne do jeho vnímania a interpretovania sveta ako súboru či priam labyrintu znakov. Isto, pozorní čitatelia jeho Mena ruže, Foucaultovho kyvadla či Baudolina si tu nájdu viacero zaujímavých informácií o inšpirácii a prameňoch týchto jeho románov, ale na svoje si prídu všetci, ktorí majú radi Ecov intelektuálny humor, esejisticky brilantné analýzy a ohromné množstvá archívnych a historických informácií.
Pohľad do kuchyne
Prvé dve kapitoly knihy sú prechádzkou literárnymi lesmi Ecových románov. Autor tu odhaľuje svoju inšpiráciu, či už išlo o stredoveký kláštor Mena ruže, zakotvenie lode na dátumovej čiare v románe Ostrov včerajšieho dňa alebo nočný Paríž Foucaultovho kyvadla. Najdôležitejším je podľa Eca čo najpôsobivejšie a najrealistickejšie stvárnená fikcia, v ktorej sa deje to, čo by sa potenciálne mohlo diať aj v skutočnosti. Preto Eco opisuje, ako si pripravoval podrobné nákresy prostredí, v ktorých sa pohybovali jeho postavy, či navštívil s bádateľskou precíznosťou miesta budúcich príbehov.
Čitateľ románu, aj keď vie, že ide o fikciu, musí mať pocit, že ide o skutočnosť, pretože práve vtedy funguje spojenie medzi zážitkom z reality a z literárneho čítania. (V tejto súvislosti mi prichádza na um, ako smiešne pôsobilo, keď v jednom románe Dana Browna si postavy telefonovali v tom istom čase krížom-krážom po celom svete a VŠADE bola noc – v Tokiu, Madride aj USA…) Pohľad do Ecovej kuchyne sa rozširuje aj o skúsenosti s prekladom a čitateľmi, teda so svetom práce s prekladom do cudzieho jazyka (čo je jeden veľký interpretačný problém prinášajúci problémy s kódovaním a dekódovaním odtieňov významov) a skúsenosťami s čitateľskými interpretáciami (čo je jeden z najdôležitejších Ecových výskumných semiotických problémov – problém interpretácie a úlohy čitateľa pri tvorbe významu). Ako sám autor zistil na svojich románoch a ohlasoch na tieto texty, čítanie umeleckého diela prináša aj kuriózne interpretácie vymykajúce sa autorovej fantázii a predstave o tom, čo do textu vkladá.
Čo je pravdivejšie než skutočnosť
Práve dôsledne realistická práca s časom, priestorom či faktami nás vedie do druhej, najlepšej a čitateľsky najnapínavejšej časti Ecovej práce – k premýšľaniu nad naším prežívaním fiktívnych svetov. Eco nás vedie nielen k emocionálnemu prežívaniu príbehov hrdinov, ktoré sú vlastne dôvodom vyhľadávania umeleckého zážitku, ale brilantným jazykom nám odokrýva aj problematiku pravdivosti fiktívneho a reálneho sveta.
Nikto z nás nepochybuje o tom, že Anna Kareninová spáchala samovraždu skokom pod vlak z nenaplnenej lásky. Na druhej strane pochybnosti o tom, či Hitler samovraždu spáchal, alebo nie, sú dodnes živnou pôdou pre rôzne konšpiračné teórie. Pritom je zrejmé, že prvý fakt vlastne nie je fakt, lebo sa v realite nestal! Je výplodom autorského pera Leva Tolstého, súčasťou literárneho sveta, konštruktom fiktívnej reality, ktorá je však vo svojej uzavretosti komplexnejšia a definitívnejšia než skutočnosť. Hitlerova smrť, aj keď zdokumentovaná a zachytená aj v autoritatívnych historických prameňoch, sa stále môže zmeniť, ak sa nájdu relevantné nové dokumenty. Smrť Anny Kareninovej sa nikdy nezmení.
Eco však nezostáva pri literatúre, ukazuje, že mnohé ďalšie fiktívne svety ako mytologické rozprávania či náboženské systémy nám poskytujú isté hodnotové vysvetlenia reálneho sveta. „Fikce nám naznačuje, že náš pohled na skutečný svět je stejně nedokonalý jako pohled fiktivních postav na svět, v němž žijí ony. Proto se také úspěšné fiktivní postavy stávají vrcholnými příklady ,skutečného‘ lidského údělu.“
Zoznamy ako básne
Záverečná časť Spovede mladého románopisca je pohľadom do fascinujúceho sveta rôznych zoznamov, katalógov, usporiadaní sveta v logickom i nelogickom slede. Sám Eco hromadenie slov, katalógov, mien, situácií a pomenovaní využíva neraz na dokreslenie bizarnosti sveta, množstva či pestrosti.
Zoznam nie je iba spojením praktického vypočítania nejakých vecí, je poéziou, ohňostrojom slov, ktorý má čitateľa vtiahnuť do rytmického toku textu. Eco predstavuje niekoľko vskutku bizarných zoznamov a „katalógov“ – od Gargantuovho výpočtu hier, ktoré sa hrával na ulici, cez Joyceove zoznamy podivných slov a názvov riek až po fascinujúce zoznamy kníh.
Samozrejme, táto bláznivá radosť zo zoznamov je viditeľná ešte lepšie v inej Ecovej knihe, ktorá v češtine vyšla pod názvom Bludiště seznamů v roku 2009 a je literárnym „zoznamom zoznamov“.
Esej ako spochybňovanie
Eco je výborný intelektuálny rozprávač. Je veľká škoda, že slovenské preklady sa obmedzili prakticky len na jeho románovú tvorbu, pretože tá rozsiahlejšia časť – esejistická a vedecká práca – prináša nielen mnoho zaujímavého poznania o našom svete znakov, fikcie, reality, interpretácie, ale aj bohatstvo poznatkov, často nedostupnej alebo málo známej pramennej literatúry. Zároveň je ukážkou toho, že vedecké myslenie vie byť aj dobrodružstvom.
Ecovo rozprávačstvo odhaľuje obrovskú prepojenosť európskej kultúrnej tradície a nášho súčasného jestvovania. Svojím spôsobom je Eco eklektickým vo výbere textov, nemá žiaden problém spájať hoci Tomáša Akvinského, Joycea, Dumasa a populárne texty do uvažovania o svete. Vie byť ironický, ale zároveň presný, analytický i básnický. Eco nepochybne patrí k najvzdelanejším súčasným intelektuálom s obrovským rozhľadom a „knižnicou“ v hlave. Ale zároveň vie tento svet pretaviť do príťažlivého, vtipného i provokatívneho rozprávania. Takého, ktoré obohacuje čitateľa nielen o intelektuálnu rozkoš z nového poznania, ale aj o estetickú radosť z čítania.
Spoveď mladého románopisca nie je len hravá kniha spisovateľa, ktorý premýšľa o svojom písaní či nemárnomyseľným pohľadom do vlastnej autorskej kuchyne. Je aj esejistickým premýšľaním o tom, ako sa fiktívnosť stala určujúcim prvkom nášho etického sveta, ba dokonca ako nám kategorizuje realitu a usporadúva naše hodnoty do pevného, i keď premenlivého rámca.
