Kniha týždňa: Ďaleké blízke Sarajevo

Aleksandar Hemon (1964) patrí k vzácnej skupine spisovateľov, ktorí úspešne tvoria v jazyku, ktorý nie je ich materským. Keď tento mladý autor v roku 1992 odcestoval z Bosny na štipendijný pobyt do USA, netušil, že po vypuknutí krvavej vojny v bývalej Juhoslávii zostane žiť za morom natrvalo. Zatiaľ čo v zámorí je dnes Hemon považovaný za jedného z najvýraznejších a najtalentovanejších prozaikov a esejistov svojej generácie, slovenskému čitateľovi bolo donedávna jeho meno neznáme. Je preto potešujúce, že s debutom tohto rodáka zo Sarajeva, zbierkou poviedok Problém menom Bruno (The Question of Bruno, 2000), sa môžeme v kvalitnom preklade Ane Ostrihoňovej zoznámiť aj my.

20.02.2014 12:44
debata

Prvý človek, čo povedal Stalinovi: Nie!

Zbierku tvorí sedem poviedok a novela. Jednotlivé prózy na seba priamo nenadväzujú, ale sú voľne poprepájané postavami, miestami a mikropríbehmi, ktoré spolu s rozprávačom tvoria ucelený rámec autorovej výpovede o bývalej Juhoslávii, obliehanom Sarajeve a o živote bosnianskeho imigranta v USA.

Aleksander Hemon: Problém menom Bruno Foto: Inaque.sk
Aleksander Hemon Problém menom Bruno Aleksander Hemon: Problém menom Bruno

V úvodnej poviedke Ostrovy sledujeme takmer banálnu epizódu zo života deväťročného chlapca, ktorý sa chystá s rodičmi stráviť deň na pláži. S rodinnou idylou kontrastujú scény zvracajúceho nemeckého turistu, groteskné opisy telesných deficitov či strýkove spomienky na otrasné podmienky v sovietskych lágroch. Práve originálna zmes historických faktov, spomienok, fikcie a humoru vytvárajú špecifickú atmosféru, ktorou je nasiaknutá celá zbierka.

V tomto duchu sa nesie poviedka Život a dielo Alfonza Kaudersa, fiktívnej postavy mnohých tvárí, o ktorom sa v podobe statusov s charakterom aforizmov dozvedáme, že nenávidel ľudí a kone, splodil dieťa s Hitlerovou partnerkou Evou Braunovou, svojimi vetrami šokoval nacistického ministra Goebbelsa i špióna Sorgeho a bol prvým človekom, ktorý Stalinovi povedal „Nie!“ (keď sa ho spýtal, či má hodinky). Druhú časť tejto poviedky tvorí zvláštny poznámkový aparát, ktorý našiel rozsiahle uplatnenie aj v poviedke Sorgeho špionážna sieť. V nej chlapec verí, že jeho otec, prenasledovaný komunistickým režimom, je tajný agent, podobne ako jeho obľúbený hrdina Richard Sorge, ktorého pohnutý príbeh sa paralelne odohráva v poznámkach pod čiarou. V záverečnej scéne sa oba príbehy spoja v tragickom rozuzlení.

„Dôsledok predstavivosti a nehanebnej špekulácie“

Tragédiu vojnou zmietanej Juhoslávie, najmä autorovho rodného mesta Sarajeva, predznamenáva atentát na uhorského arcivojvodu Františka Ferdinanda. Túto udalosť netradičným spôsobom – očami samotnej obete – zaznamenáva poviedka Harmonika s autorovým explicitným priznaním, že „väčšina z tohto príbehu je dôsledkom nezodpovednej predstavivosti a nehanebnej špekulácie“ (s. 97). Zámerné miešanie histórie, fikcie a špekulácie vrcholí v grotesknom odhaľovaní rodinnej histórie Hemonovcov v poviedke Zdvorilostná konverzácia.

Fikcia a hra s čitateľom ustupuje do úzadia v poviedke Minca. Jej pôsobivosť spočíva v dynamickom, reportážnom štýle aj v znepokojujúcich opisoch drastických vojnových scén: „niektorí zo zranených ešte žijú a plazia sa k vzdialenému krytu a nechávajú za sebou krvavú stopu ako slimáky“ (s. 123).

V kontraste s hrôzami vojny, ktoré spolu s obyvateľmi Sarajeva prežíva zahraničná reportérka, keď sa v ruinách mesta presúva z bodu A do bodu B pod neprestajným smrtonosným dohľadom ostreľovačov, je bezmocnosť rozprávača, ktorý v Chicagu sleduje správy o vraždení v jeho rodnom meste.

Osudom bosnianskeho imigranta, ktorý sa vojnovému besneniu v Sarajeve náhodne vyhol vďaka odchodu do USA, venuje autor priestor v novele Slepý Jozef Pronek a mŕtve duše. Zbierku uzatvára poviedka Imitácia života, ktorá zasadením do čias Titovej Juhoslávie a reflexiou očami malého chlapca nadväzuje na úvodnú poviedku Ostrovy a vypovedá o absurdnosti a bizarnosti sveta, bez ohľadu na miesto a čas.

V ustavičnom napätí

Hoci je Problém menom Bruno knihou o veciach vážnych a tragických, ťaživosť autor zmierňuje brilantnou obrazotvornosťou, neprestajným rozptyľovaním čitateľovej pozornosti a trefným, ale drsným humorom, ktorý predstavuje človeka v jeho fyzickej odpudivosti (zápach z úst, kŕčové žily, dokrivené prsty a pod.).

Hemonov postmodernistický rozprávač výrazne vstupuje do textu, prihovára sa čitateľovi, vytvára digresie, v plnej miere kontroluje formu rozprávania aj dej, rozhoduje o tom, ako sa príbeh bude vyvíjať. Napätie Hemonových próz preto nevrcholí v ich záverečnej pointe, ale je stále prítomné vo vnútorných monológoch postáv a v dynamických opisoch, ktoré rozprávač čitateľovi podľa vlastného uváženia dávkuje.

Zámorská kritika prijala Hemonovu debutovú zbierku poviedok Problém menom Bruno s nadšením. Skutočnosť, že Hemon začal písať v preňho cudzom jazyku - angličtine – ako dospelý muž po príchode do USA, prispela k jeho netradičnej, štylisticky inovatívnej práci s jazykom. Je opodstatnené predpokladať, že napriek kvalitnému prekladu si slovenský čitateľ nedokáže autorovu jazykovú ekvilibristiku vychutnať naplno. Nič to však nemení na tom, že zbierka Aleksandra Hemona Problém menom Bruno je pozoruhodnou knihou, ktorá má potenciál zaujať aj nášho čitateľa.

Aleksandar Hemon: Problém menom Bruno, preklad: Aňa Ostrihoňová, Inaque.sk, 2013

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha týždňa #Problém menom Bruno #Alexander Hemon