Bohémi, narcisovia, milenci
Hrdinami Andruchovyčových románov sú zväčša jeho románové alter egá, básnici – supermani s neukojiteľným sexuálnym apetítom, ktorí s ironickým odstupom hľadajú svoje miesto vo svete. Ten je časovo situovaný do obdobia po páde socialistického Impéria. Našim očiam sú títo hrdinovia zvonka neviditeľní, ich osudy spoznávame prostredníctvom vnútorných hlasov, ktoré nás knihami sprevádzajú.
Foto: Kalligram
Andruchovyč sa vo svojich knihách zameriava najmä na demystifikáciu mýtu o básnikovi, predovšetkým o tom sovietskom, ktorý mal byť nositeľom pravdy, najvyšších estetických a etických hodnôt. Cynicky ho vrhá do karnevalového šialenstva postsovietskej reality, medzi maškary a masky.
V apokryfnom románe Moskoviáda sa ukrajinský básnik, mladý bohém, narcis so superegom, Otto von F., ocitne priamo v epicentre dejinných udalostí. Z bezpečného inkubátora Moskovského literárneho inštitútu je vyvrhnutý priamo na ulicu. Prechádza rúcajúcim sa hlavným mestom Impéria, opíja sa a súloží vo fantazmagorickom rytme demokratizačnej maškarády, ironizuje symboly zomierajúcej ríše a stáva sa svedkom jej posledného kŕča v podobe tajného sprisahania a pokusu o jej znovunastolenie. V stave bujarej mátožnosti nás prevedie po všetkých danteovských kruhoch moskovského pekla. Hlas pitoreskného hrdinu Otta von¤F. je prerušovaný iba akýmisi kváziintímnymi spoveďami.
Fúzia bláznivej karnevalovej radosti s postmoderným nihilizmom vyvoláva v bohémovi z ďalekej západnej provincie Impéria stav neopísateľnej eufórie. Toto vytrženie však má traumatické podložie. Je následkom uvedomovania si vlastného postkoloniálneho statusu, závislosti vlastnej periférnej kultúry od centra a zároveň určitej možnosti, nejasnej perspektívy, ktorá ponúka vytrhnutie sa z týchto súvislostí.
Čas, priestor a pohyb po axis mundi
Z hľadiska konfigurácie textu je pre Andruchovyčove romány typické napätie medzi časom a priestorom. Rekreácie sa odohrávajú v priebehu jednej noci v imaginárnom Čertopole, Moskoviáda v priebehu jedného dňa v agonizujúcej Moskve a jej podzemí. Všetko sa v nich deje v zhustenom čase, zväčša na jar, v období obnovy vegetatívnych a životných síl prírody, čo priamo súvisí s mytologickými cyklickými obnovami sveta a jeho osi.
Hrdinovia Andruchovyčových románov sa pohybujú na dvoch reálnych i symbolických úrovniach: vertikálnej a horizontálnej. V Moskoviáde je putovanie po vertikálnej osi najčitateľnejšie: z nebeskej výšky siedmeho poschodia internátu pre budúcich bardov bratských národov Sovietskeho zväzu sa spolu s jedným z nich, Ottom von¤F., spúšťame na tvrdú zem postsovietskej reality. Z nej ďalej zostupujeme do temného a chimérického moskovského podsvetia. Na symbolickej úrovni môžeme tento pohyb interpretovať ako mytologické putovanie hrdinu po axis mundi.
Zostupovanie do podzemia je prekročením určitej hranice, čisto telesného rozmeru existencie, čím autor dáva svojim hrdinom možnosť prebývania v iných svetoch a iných podobách, napríklad možnosť existencie vo forme prízraku. Na horizontálnej úrovni sa Otto von F. pohybuje z periférie do centra, z internátu smeruje na námestie, od nepodstatného, ukrytého, ku kľúčovému, reprezentatívnemu. Podobná schéma pohybu hrdinov, naračná os i závratné časopriestorové slučky sú obsiahnuté vo všetkých ďalších Andruchovyčových románoch.
Karneval, apokalypsa, metro
V Moskoviáde sa paródia a grotesknosť karnevalu spontánne pretvárajú na apokryfný príbeh vyjadrený putovaním Otta von¤F. umierajúcou, ale ešte stále pulzujúcou Moskvou. Prechod od groteskne karnevalového zobrazenia sveta k svetu apokryfne apokalyptickému sa v tomto Andruchovyčovom románe javí ako plynulé a logicky nevyhnutné. Sprisahanie, ktoré má obnoviť umierajúci režim, nemá príznaky organizovanosti ani mocenskej štruktúrovanosti. Nejde tu o typicky karnevalové transgresie, o prekročenie medze zvyčajného, kodifikovaného, ustáleného, ale o opätovné stelesnenie chaosu a anarchie, o posledný kŕč Impéria rozpúšťajúceho sa v alkohole a neustávajúcom daždi.
Záverečná scéna románu je čisto symbolická, krysy požierajú iné krysy, ideológia ideológiu, chaos sa rozrastá do neuchopiteľných rozmerov. Vychýlenie sa skutočnosti z kĺbov hierarchických vzťahov vyjadruje maska blázna, za ktorého sa Otto von¤F. preoblieka v moskovskom podzemí. Zmena identity, preobliekanie, prekračovanie hraníc ho pomaly, ale isto posúvajú k určitej forme smrti. Otto von¤F. nestráca v moskovskom podzemí iba mladosť, ale aj vlastnú fyzickú schránku. Spolu s fyzis odchádza v paralelných líniách moskovského metra do zabudnutia aj časť jeho sovietskej identity. Na Ukrajinu po výstrele do hlavy cestuje už len ako prízrak. Medzi zlovestnými maskami sovietskej nomenklatúry Otto von¤F. pôsobí ako nemý výkričník epochy, ktorá sa vymkla spod kontroly, deštruujúc sama seba cez utopické vízie nových funkcionárov, ktorých zožiera neukojiteľný hlad po moci.
Moskva je v Andruchovyčovom texte temným, prízračným mestom. Molochom požierajúcim svoje deti, symbolom kanibalizmu Impéria. Moskovské metro je labyrintom s ideologickú podstatou. Odkrýva výhradne negatívne významy a konotácie, je to nepreniknuteľné bludisko línií, ktoré nie sú zaznačené na žiadnej mape, démonický žalúdok, ktorý trávi sám seba, ramená ranenej chobotnice zvierajúce svoje obete. Prechod do inej dimenzie, v ktorej platia iné zákony, nenávratne absorbuje ľudí i idey. Zostup ukrajinského básnika Otta von F. ku koreňom zla, čo pretrváva v moskovských katakombách, je zároveň revíziou jeho vzťahu k domovu.
V tejto geografickej zóne sa nielen jeho meno a jazyk, ktorý obyvateľom Moskvy pripomína poľštinu, ale aj všetky jeho kultúrne afinity zdajú byť stredoeurópske. Aj keď pri pohľade z Kyjeva, Ľvova, alebo neexistujúceho Čertopola, v ktorom sa rekreujú hrdinovia jeho prvého románu, to až také isté nie je. Román je teda určitou formou sociokultúrnej kritiky, pri ktorej treba symbolicky zomrieť, aby bolo možné zobraziť a pochopiť hranice Impéria, ktoré nechcelo zomrieť.
