Tento koncept prezentoval v roku 1967 v stati O otvorenej básni postavenej voči všetkým „modelom“, vychádzajúcej „z permanentnej prítomnosti ľudskej štruktúry, v podstate ktorej spočíva fakt, že celok je prítomný, ale uniká“ (Mladá tvorba, 1967, č. 2, s. 7). To platí aj pre jeho ďalšie zbierky, ktoré sa svojho času javili niektorým literárnym kritikom natoľko uzavreté a nekomunikatívne, až ich odsúdili na neinterpretovateľnosť, čo prispelo k vytvoreniu mnohých mýtov o Štrpkovej tvorbe, šírených a podporovaných dodnes.
Ten Druhý, ktorý sa zjavuje ako Tvár
Vo svojom básnickom vývine zažil Ivan Štrpka niekoľko dôležitých momentov. Jedným z nich bolo aj stretnutie s hudobníkom Dežom Ursinym, no ešte predtým spoznanie tvorby Ivana Laučíka a Petra Repku. S nimi založil zoskupenie Osamelí bežci a v roku 1964 predstavili v Mladej tvorbe z dnešného pohľadu trochu idealisticky vyznievajúci poetologicko-etický program o vnímaní poézie ako posolstva, o hlásaní návratu ľudí k ľudskosti, o obavách z ľahostajnosti, pokrytectva. Programom sa zároveň vymedzili voči estetizmu a absolutizácii senzuálnych atribútov, čo – celkom pochopiteľne – nahnevalo jedného z predstaviteľov konkretistov Ivana Stacha.
Foto: KK Bagala a Modrý Peter
Bežci deklarovali, že nad estetiku stavajú etické princípy, keďže etika a morálka sú úzko prepojené s konaním človeka nielen voči druhým, ale i voči sebe. Práve na tieto aspekty, vtedajším spoločensko-politickým zriadením značne zdevalvované, sa usilovali poukázať nielen prostredníctvom svojich manifestov, ale aj tvorbou. Kým v počiatkoch išlo najmä o súvislosť etiky a dobovej spoločensko-politickej situácie, neskôr táto téma dosiahla v Štrpkovej poézii i iné smerovanie, súvisiace s filozofiou Emmanuela Lévinasa a reflektovaním bytia človeka so zreteľom na Druhého, ktorý sa zjavuje ako Tvár.
Znovuobjavenie poézie Osamelých bežcov, ktorí výrazne zasiahli do vývinu slovenskej literatúry, sa uskutočnilo najmä po roku 2000 vďaka reedíciám ich zbierok (podujalo sa na ne vydavateľstvo Modrý Peter a KK Bagala), ale aj skompletizovaním a uverejnením ich osobnej korešpondencie, publicistických článkov a záznamov (zostavovateľ Oleg Pastier), ktoré slúžia ako špecifické doklady nielen ich básnickej tvorby, ale aj doby.
Vo výbere z tvorby Ivana Štrpku Básne¤I (2008) sme mohli nájsť zbierky Krátke detstvo kopijníkov, Tristan tára, Pred premenou a Krásny nahý svet, čím ich autor v spolupráci s vydavateľom presnejšie zasadil do vývinového kontextu a poukázal na diskrepanciu medzi časom ich vydania a pôvodnou dobou vzniku.
Neraz zostáva iba úžas
Básne¤II, ktoré vyšli v roku 2013, obsahujú zbierky Teraz a iné ostrovy, Správy z jablka, Všetko je v škrupine a Medzihry. Bábky kratšie o hlavu. Obe reedície sú zaujímavé aj z textologického hľadiska, pretože oproti pôvodným vydaniam Ivan Štrpka mnohé svoje básne pozmenil, prepracoval, prepísal – niekedy na úrovni slabiky, slova, fragmentu, ale aj väčšieho celku, čo v niektorých prípadoch znamená aj posun z hľadiska významu. V každom prípade, ako sa uvádza na prebale knihy Básne¤II, toto druhé vydanie predstavuje „autorizovaný textový variant Štrpkovho básnického diela“, neovplyvnený externými zásahmi.
Zbierky Teraz a iné ostrovy a Správy z jablka sa už v časoch ich prvého vydania stretli vcelku s pozitívnym ohlasom dobovej literárnej kritiky, pretože predstavujú texty s výraznejším príklonom k prežívanému, čím sa natoľko nevymykajú vtedajšej literárnej produkcii. Ide o básne vychádzajúce z určitého zážitkového rámca, ktoré reagujú na celosvetovú situáciu, niektoré zobrazujú ľúbostné vzťahy. Obe knihy výrazne odrážajú dobu, v ktorej vznikali, čo môže predstavovať problém z hľadiska ich dnešnej čitateľskej aktualizácie, pretože niektoré texty vyznievajú tendenčnejšie. Hoci treba tiež povedať, že Štrpka v novom vydaní niektoré pasáže úplne vynechal či pozmenil. Znamená to, že aj tu nájdeme niekoľko výrazných autorských zásahov, no najzjavnejšie sú v básňach so sexuálnym podtónom, ktoré majú v novom vydaní sofistikovanejšiu a oveľa menej explicitnú podobu (texty Úvod k Premenám, Akty).
Štrpka sa čiastočne aj v týchto zbierkach dotýka témy problematizácie jazyka a jeho výpovedných možností, zaoberá sa pojmovosťou, neschopnosťou obsiahnuť javy slovami, pričom neraz zostáva iba úžas, ktorý stojí zväčša na počiatku akéhokoľvek poznania: „nemám na TO slov. Žasni“ (Teraz a iné ostrovy, s. 49). Najjasnejšia a najpravdivejšia komunikácia sa prejavuje v spojení zážitku a jeho prežívania, čo môžeme čítať i v básni Z jaskyne (Správy z jablka, s. 176), venovanej, nie náhodou, Ivanovi Laučíkovi. Zreteľné sú aj jeho dominantné motívy, napríklad dieťa, či lepšie, uchovanie si detskej zvedavosti a schopnosti neprestajne žasnúť aj v dospelom veku: „V konečnom dôsledku – zlikvidovanie, odstránenie dieťaťa v sebe de- / finitívne zabraňuje dospelému byť stále otvorený svetu, novým podne- / tom – stále ďalej rásť.“ (Teraz a iné ostrovy, s. 55), či škrupina.
Tá je aj v názve ďalšej zbierky Všetko je v škrupine, ktorá je, podobne ako kniha Tristan tára, istým spôsobom skôr ojedinelou a aj v dobovom literárnom kontexte unikátnou knihou. Okrem úvahového charakteru niektorých textov, ktorými autor prekračuje druhovo-žánrovú hranicu, v nej nájdeme i množstvo sentencií, až východne, zenovsky znejúcich múdrostí, magickosť, ale aj miesta pôsobiace bizarne, groteskne, ironicky.
V ustavičnom prúdení a pulzácii
Básne II uzatvára zbierka Medzihry. Bábky kratšie o hlavu, v ktorej autor dôsledne pracuje s tromi rovinami – povrchom, medzipriestorom a hĺbkou. Tie odrážajú jeho axiológiu – skôr pozitívne konotácie naberá orientácia smerom hore/ nebo/ hĺbka/ anjel, negatívne potom povrch/ dole/ priepasť/ prázdnota/ bábka.
Medzipriestor je akýmsi pomedzím medzi dvoma javmi, stavmi, existenciami, je otázkou voľby, možnosti prechýliť sa na jednu z dvoch strán, prevzatím zodpovednosti za rozhodnutie, z čoho opäť rezonuje to, čo stálo na začiatku – étos. Najvydarenejšou časťou zbierky je posledných 13 spevov, v ktorých básnik prezentuje zdanlivú jednoduchosť existencie na nitiach prostredníctvom obrazu bábok, ktoré „nepoznajú hĺbku“, sú „medzi / tupým bdením a (ostrým) položivotom" (s. 316) a sú stelesnením „(našej najplytšej smrti) zaživa“ (s. 317). Básne II otvárajú novú možnosť čítania Štrpkových starých textov a posuny v ich interpretáciách, pretože, ako som už naznačila, prepísaním prichádza niekedy k výrazným významovým pohybom. Ponúkajú dobrodružstvo objavovania – pretože jeho básne sú v ustavičnom prúdení, pulzácii, v pohybe, nemajú pevné centrum, čím občas vyvolávajú zdanie, že jednotlivé elementy nie sú vzájomne nijako prepojené, dokonca že spolu nesúvisia. Ale v momente pochopenia ich prepojenia, v momente elektrického výboja, blesku, ktorý Štrpka často tematizuje, prichádza k novému poznaniu a zážitku z neho.
