Recenzia: Medzi sebou a svetom

Ak by sa najnovšia kniha Michala Hvoreckého hodnotila len ako do súhrnnej podoby zozbierané a jemne skorigované texty, ktoré uverejňoval v slovenskej tlači či na svojom blogu, bola by to síce korektná, ale zároveň neúplná charakteristika.

12.03.2014 09:00
Michal Hvorecký Foto:
Michal Hvorecký
debata

Práve knižným vydaním sa odkrýva zaujímavý rozmer toho, ako môžu jednotlivosti spolu fungovať a komunikovať, hoci písané v rozmedzí niekoľkých rokov, ak je v nich prítomný kvalitatívny potenciál.

Zmysel pre slovo, nesmierna práca, ktorú si s ním autor dal, ho v daných textoch odmeňuje ľahkosťou a pohotovosťou, prienikom do vecí a ľudí, problémov a otázok tam, kde mnohí chodia ťažkopádne okolo. Spoločným menovateľom je reakcia na to, čo sa práve vynorilo alebo prejavilo vo verejnom, politickom a kultúrnom živote. Táto rovina ho môže lákať svojou aktuálnosťou, ambíciou okamžite reagovať na súčasný stav vecí. Zároveň sa v knihe objavujú texty, ktoré sú osobnou históriou spisovateľa a jeho rodiny. Spomínajú sa rodičia, starí rodičia, vlastná otcovská rola.

Obe roviny spája poctivé skúmanie vlastného vnútra i okolitého sveta. Predstupuje tu pred čitateľov ako suverénny a bystrý pozorovateľ života a autor presného jazykového výrazu. Proti moderným supermanom a superlatívom vedome "pestuje“ malé gestá a postrehy. Objavuje osobnosti, miesta i udalosti neprávom opomínané či dávno zabudnuté. Kde je zašlá sláva korytnických kúpeľov či kúpaliska Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach? Kto vie o architektonicky slávnom liečebnom dome Machnáč?

Michal Hvorecký:
Spamäti Foto: Marenčin PT
Michal Hvorecký Spamäti Michal Hvorecký: Spamäti

V jeho textoch cez individuálne osudy presvitajú zložité národné a európske dejiny. Cez životné peripetie Selmy Steinerovej, Egona Bondyho alebo rodiny Pavúkovcov poukazuje na to, že naša národná povaha sa až príliš často skladá z dvojice výrazných ingrediencií – z hrdinských mýtov o ,,nás“ a z predsudkov o väčšine ostatných. Osudy tých "iných“ presne napĺňali (aj dnes napĺňajú) funkciu imaginárnej opozície, ktorú "slovenský kolektív“ potrebuje k svojej súdržnosti, identite, vnútornej solidarite a emocionálnej istote. Škoda, že väčšinou na niečí úkor: "Slovensko potrebuje nielen novú generáciu lídrov, ale hlavne iróniu, nadhľad, odstup od seba a aspoň akú-takú víziu, čo ďalej. […] Kritický prístup sa nedá vytvárať v mase a hluku, ale iba v tichu, sám so sebou. […] Želal by som si vidieť raz svoju krajinu ako miesto, kde sa nielen dobre píše, ale aj žije“ (s. 260 – 261).

Aj cez tieto "pamäti“ sa odkrýva postoj človeka, ktorý na príkladoch z dneška i histórie pobadal, že s istými vrstvami ľudskej psychiky a povahy nemožno tak ľahko pohnúť. O rozhľadenosti sa v súvislosti s Hvoreckým dá hovoriť aj v inom zmysle – odjakživa uvedomelo pracoval na prekračovaní slovenského horizontu smerom k iným kultúram. Tak ako sa suverénne pohybuje v domácich "súradniciach“, rovnako zaujímavo píše svoje "obrázky“ z Nemecka (Drážďany, Berlín, Dessau), z Afganistanu či Bulharska.

Pri uvažovaní o knihe nemožno vynechať zmienku o vynikajúcich fotografiách v Paríži žijúceho slovenského fotografa Petra Župníka. Sú kongeniálnym pokračovaním zachytenia detailov len zdanlivo obyčajnej každodennosti v Hvoreckého textoch. Oboch spája aj vnútorná spriaznenosť – schopnosť pozerať sa a vidieť.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Marenčin PT #knižná recenzia #Michal Hvorecký #Spamäti