Kniha týždňa: Na rube sa dejú najzvláštnejšie veci

18.03.2014 12:03

Etela Farkašová, čerstvá sedemdesiatnička, napísala knižku Na rube plátna. Samozrejme, že takýto názov vyzýva k predstave, aký je ten autorkin rub: "Môj vlastný rub? Spoznávam ho postupom rokov a pomáha mi pri tom aj písanie, ale - tým ho zároveň dotváram, azda každou prózou, básňou som o čosi bližšie aj k svojmu ,rubu‘. Nazriem naň z trochu iného uhla. Písanie je pre mňa aj spoznávaním a sebapoznávaním, tvorbou aj sebatvorbou.“ Svet naruby teda môže byť svetom hlbšieho poznania. Ľudia sa formujú v neviditeľne a to je práve tam.

Konflikty zvláštneho druhu

Nové príbehy Etely Farkašovej sa vo veľkej miere odohrávajú v intelektuálnom prostredí. Účinkujú v nich ľudia, ktorí letia v lietadle, sú na služobnej ceste, stoja pred maliarskym stojanom, skláňajú sa nad kresbami, ocitajú sa na vernisážach, na konferenciách, v ateliéroch a podobne. Sú práve v samote, ktorá môže mať podobu eufórie, ale aj podobu hrôzy. Sú v krážoch vzťahov a udalostí. Premýšľajú, vnímajú, reflektujú. Farkašová o tom rozpráva zvláštnym, rozprestretým spôsobom. Jej text ako keby zvučal, má aj ozvenu, ktorá prináša späť viac než len svoj vlastný obsah. Autorka týmto spôsobom dosahuje dramatický až patetický účinok, pocit panoramatického zážitku.

Etela Farkašová:  Na rube plátna
Etela Farkašová: Na rube plátna Autor: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov

Hoci príbehy siedmich poviedok sú vlastne jednoduché – je to "iba“ o nákupe, o výstave, o návšteve dcéry, o ceste s mužom na služobnú cestu, o prichýlení zvieratiek – autorka to v každej otočí psychologickým smerom a kto má rád dobrodružstvo takéhoto čítania, príde si na svoje. Dostane sa do veľmi intímnych sfér a dotkne sa konfliktov zvláštneho druhu. Číta si napríklad o kradnutí tvarov, o znenávidení rukopisov, o stretnutí s preludom, o mučivom kriku pri tvorbe, o zúfalom smiechu, o večnom pohybe v hlave, o vrstvení a preskupovaní myšlienok, o úskaliach dvojautorstva a vzájomnej inšpirácie, o zraňujúcich otázkach, o rivalite, o pochybnostiach… Nie sú tam hluché miesta, autorka si nič nezľahčí – aj tie najťažšie opísateľné pocity a situácie vysloví. Vyhrotí: "Rozštiepené, rozčesnuté bytie a naša absolútna bezradnosť, v tamten večer to v tebe naplno vybuchlo, nenávidím ťa, kričala si, keď ťa už odvádzali, teba aj tie tvoje prekliate, klamárske texty.“ (Z poviedky Pukliny, str. 126.)

Nikto nie je v pohode

Psychika v hlavnej úlohe je aj v poviedke Olívia, možno aj ktosi iný. Je to príbeh ženy, ktorá si prestáva byť istá svojou identitou. Poviedka by sa dala charakterizovať aj ako intelektuálny horor. Autorka neváhala komplikovanú postavu v psychickom ohrození predstaviť čitateľovi najprv v potravinách, potom v bezpečí kuchyne, kde vykladá nákup, počúva z rádia Brahmsa, husľový koncert D dur, ale "nemilé epizódy z obchodu jej stále vŕtajú v hlave“.

Čo sa vlastne stalo? Neznámi ľudia ju oslovujú ako kamarátku, ale ona ich nespoznáva. Kto teda vlastne je? Farkašová zaujímavo uvažuje o chúlostivej schopnosti pamäti a vedomia robiť si s človekom, čo chce: schránka zostáva, vedomie sa mení. Každou novou skúsenosťou sa človek stáva kýmsi iným. Identita nie je nemenná – dokladá zaujímavým spôsobom autorka. Kam až to však môže zájsť? Výborný námet, bravúrne zvládnutý. Príbeh sa končí obrazom kývajúceho sa telefónneho slúchadla na šnúre – ako v pravom horore, ale námet poviedky ponechá čitateľa inak znepokojeného. Asi vyštartuje k zrkadlu, aby sa pozrel, kto je on. A nie je to len o nejakej obyčajnej dvojtvárnosti – svet nás vníma rôzne a sami seba tiež vnímame nejednoznačne. Dobre sa o tom číta práve v beletristickom podaní filozofky Farkašovej.

Aj ostatné príbehy – Vernisáž, V električke, El Camino, jedna z ciest, Na rube plátna, Pukliny a Hodiny lietania majú podobne „fajnové“ námety. Na mimoriadne citlivých ľudí útočia udalosti všedného dňa, banálne povinnosti, byrokratické požiadavky, príbuzní, ktorí sa nevydarili, deti, ktoré sa dostali do problémov, choroby, ambicióznosť, zlí susedia, vlastná nemohúcnosť… Všetko to treba prežiť, niet úniku. Dnes je zvykom odpovedať na otázku, ako sa človek má, krátkym: "V pohode.“ Ľudia sa takto nezáväzne a rýchlo vyjadria, poukážu na peknú stránku svojho jestvovania, a rub – to intímne súkromie, kde sa vyrovnávajú, kde bojujú, kde plačú, si nechávajú pre seba. Etela Farkašová ide vo svojej próze práve tam. Pod kožu, na rub, na opačnú stranu, kde to nie je "v pohode“. V jej textoch sa spája obyčajné aj neobyčajné: "Myslím si, že neexistuje pevná hranica medzi ,obyčajnými‘ a ,neobyčajnými‘ vecami. Oboje sa môže stať témou intelektuálnych úvah,“ poznamenáva.

Podobá sa na svoje postavy

Bola som zvedavá, či aj sama Etela Farkašová niekedy maľovala, keďže sa ako autorka často pohybuje vo výtvarníckom svete: "Talent, ktorý sa opakovane prejavil vo viacerých generáciách v rodine môjho otca, ma dôsledne obišiel, s výtvarnou výchovou som mala počas celej školskej dochádzky problémy. Našťastie výkresy nám dovoľovali dokončievať doma, otec a niekedy jeho sestra ma zachraňovali svojimi výtvormi. Musím povedať, že aj sama som sa prekvapila, keď som si uvedomila fakt, že všetky protagonistky – a viacerí protagonisti – v knižke sú výtvarníci či výtvarníčky. Pravdou je, že vo všetkých mojich prózach sú postavami ľudia – zväčša ženy – ktorí sa realizujú aj, alebo najmä, v umeleckej tvorbe. Tento svet mi je blízky. Dá sa povedať, že všetky moje postavy sú si aj navzájom čímsi blízke – majú rôzne osudy, prežívajú rôzne vzťahy a situácie, ale v podstate ide o jeden ľudský typ, jeden základný typ. A – ten zase má typovo blízko ku mne. V tomto zmysle majú všetky moje prózy – nielen v tejto knihe – prvky autobiografie.“ O to presvedčivejšie texty vyznievajú.

Oslava vitality

Zbierku završuje poviedka Hodiny lietania. Ilustrátorka, ktorá býva v činžiaku, sa obklopila zvieratami, aby sa bránila pred svetom, ktorý jej ublížil. Má v byte aj stan, lebo byt nie je dostatočná skrýša. Zdá sa, že všetko bude už len dobré, ale záver rozprávania je ako úder medzi oči… Málokedy sa podarí slovami vyvolať také emócie, také znepokojenie. Zaujímala ma inšpirácia k tejto poviedke: "Aj pre mňa je to zvláštna próza, veľmi metaforická, priznám sa, že som sa počas písania intenzívne stotožnila s hrdinkou, nesmierne, azda až chorobne senzitívnou ženou, ktorú život uvrhol do nezvrátiteľnej osamelosti, do chorobnej nedôvery voči ľuďom, voči svetu… Je to tragický príbeh človeka, ktorý si nezavinil svoju situáciu a ktorý sa usiluje s ňou vyrovnávať veľmi svojským spôsobom – priľnutím k zvieratám.“ Mnohým čitateľom zrejme táto poviedka pripomenie Farkašovej knižku Záchrana sveta podľa G., v ktorej je hrdinka z hľadiska konvenčného okolia tiež "nenormálna“, ale snaží sa o dôstojný a svet zlepšujúci život. V Hodinách lietania je mimoriadne milá, čitateľ si ju obľúbi, a potom – bác!

Áno, na svete sú aj smoliari, aj čudáci, aj takí, aj onakí ľudia, ale Farkašovej každý stojí za zmienku. Každý vdych a výdych má svoju cenu. Napriek tomu, že píše o smutnom a bolestivom, jej texty pôsobia antidepresívne: Keď sa niekto životom zaoberá tak ako ona (až sa v ňom papre), je to povzbudzujúce. Sú to veľmi vitálne texty.

A čím jubilantka Farkašová práve žije? Z čoho sa teší? "Priznám sa, teším sa tak z poetickej zbierky Medzi záhradou a básňou, ako aj zo zbierky poviedok Na rube plátna. A aj zo srbského vydania poviedkového výberu, ktorý teraz na jeseň vyšiel v Srbsku pod názvom Kafa sa Bahom, čaj sa Šopenom.“ Ide o názov Káva s Bachom, čaj so Chopinom v srbskom prevedení. Mimochodom, tá kniha tiež stojí za to.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Etela Farkašová #kniha týždňa #intelektuálne prostredie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk