Čosi neuchopiteľné, ale zreteľné
Ústredné témy poviedok sa vynárajú ako priesečníky sfér banálnych a výnimočných situácií. Pohyb a čas sú dvomi stranami hodenej mince ako priebeh a vzájomný presah štyroch ročných období, ako hodiny, ktoré v čase smrti zastali a spadli zo steny, „všade boli drobné ozubené kolieska. Pripomínali vnútornosti mŕtveho vtáka.“ (s. 37). Postavy, ktoré cez pomyselný prah do príbehov vstupujú, nechávajú otvorené dvere, nemávajú a obzrú sa len vtedy, ak odchádzajú navždy. Načrtnuté vzťahy vystihuje intenzívna komunikácia a pokušenie, ktoré je nepravdepodobné uspokojiť. Ženy sú vykreslené ako jemné, éterické bytosti, ktoré často vidia viac ako ostatní. Motív dievčaťa s jablkom plnohodnotne zapadá do prostredia moderného mesta aj historického raja.
Foto: Literárny klub
Osoby a predmety v rôznych (vždy mimoriadnych) súvislostiach vytvárajú v relativizovanom čase a priestore poviedok čosi neuchopiteľné, no predsa zreteľné. Ich bočný profil autor opisuje veľmi dôverne, v predstave čitateľa sa objaví citeľná mäkkosť, asociácia dotyku: „ Plavovlasé dievča Timea prešlo otvorenými dlaňami po dlhých šatách, akoby ich chcelo pohladiť“ (s. 7), „akoby chcela ukázať svoju prázdnu dlaň“ (s. 27). Najmä okamihy dodávajú životu príznak výnimočného. O predmetoch vypovedá aktuálnym detailom, ktorý odhaľuje ich minulosť, otvára priestor asociáciám a návratom tam, kde „aj nedotknuté bolo obrazom“ (s. 27).
Zmyslové asociácie ľahkosti, chladu, nahoty zapadajú na plochu bielej steny, prenikajúceho svetla, ktoré zvýrazňuje kontúry a zraniteľné miesta postáv. Ráno a večer sú veci a javy, spev vtákov a prázdne miesta bytu najzreteľnejšie, šero a ticho sú ich rozpoznaným základom, „ranné svetlo akoby si to vyžadovalo“ (s. 108). Stlmené odtiene farieb a intenzita zvukov preto postavám vyhovujú najviac: „Bolo to zvláštne ráno, akoby neskutočné. Trvalo krátko, celkom krátko. Iba vtedy, keď začalo svitať. Lucia mala rada brieždenie, zobúdzala sa za tmy. Nerozsvietila, aby nezotrela šedivkasté šero v izbe.“ (s. 31 – 32).
Autor, ktorý ponúka spomalenie
Autor v pozadí pôsobivo využíva nehybnosť, statickosť, keď je zdanlivo všetko tak, ako má byť a „minúty trvajú hodiny“ (s. 35). Problémové situácie postáv sú tie, v ktorých nie je nijaký pohyb, pretože „pohyb je večný“ (s. 36). V tomto zmysle je pre poviedky príznačné vonkajšie (fyzické) znehybnenie a bohaté vnútorné citové a myšlienkové dianie: „Zmocnili sa jej čudné pocity. Akoby všetko, čo prežívala, vnímala z diaľky. Krátko sa jej zdalo, že steny kuchyne sa zmenili na pletivo z medeného drôtu. Chcela sa uistiť, že sedia naozaj v kuchyni.“ (s. 109 – 110).
Milčák kladie dôraz na vyslovené, dialóg, vnútorné príbehy, v ktorých „prízraky neumierajú“ (s. 72). Príbehmi ponúka spomalenie života, priestor pre pozastavenie, spozornené vnímanie, zdanie a predstavy. Vďaka prienikom do psychiky postáv sa ich krehkosť podobá náčrtu, ktorý sa po dlhom čase neistou rukou objaví na plátne.
Pocity strachu, chvenia, zvláštneho prázdna miestami podporia náhle zmeny nálad sprevádzané činom či pohybom v priestore: „Norbert začal Geraldu ľutovať. Bál sa, že si to všimne, pretože si zakliesnil prsty na rukách a začal mlieť palcami. Robil to ako iní starci, keď majú dlhú chvíľu, alebo ich prestalo zaujímať okolie. (…) Norbert vstal, šmochtal sa k oknu. Pocítil zvláštne zadosťučinenie. Spokojnosť mu dávala pocit ľahostajnosti.“ (s. 113).
Biela je nekonečná
Tému samoty autor variuje vo viacerých podobách. Samota v meste a hľadanie cesty, okamih náhlej neistoty a úzkosti. Vyhovujúca samota vytvára vzdialenosť, ktorá chráni pred nepochopením bez autentickej skúsenosti. Je príležitosťou viesť dialóg sám so sebou, ponúka priestor na sebapoznávanie: „som málo trpezlivá“ (s. 28), „mám pocit ako by som mala dvesto rokov. (…) Musím prežiť každý nekonečný deň, iba teraz viem, ako dlho trvá minúta.“ (s. 28).
Nedostatok svetla, priveľa ticha a samoty však môže pôsobiť až bolestivo. Prináša permanentný nepokoj, vzbudzuje odcudzenie v známom prostredí, subjekt sa sám pristihne v roztržitosti, „akoby v každom predmete driemal nepokoj“ (s. 35). Ako dvojsmerne môžu pôsobiť farby — modrá pokojom, dôverou aj chladom, „biela je nekonečná“ (s. 29) aj oslepuje, podobne zvýšená senzibilita postáv smeruje k neprirodzenému znecitliveniu až cynizmu: „zabudla som sa tešiť“ (s. 37). Pocit viny sprevádzajú odmietavé nálady a odpor k predchádzajúcej súhre farieb a predmetov. Neistota podnecuje dlhodobé hľadačstvo postáv v spoločnom priznaní, ktoré jasne vyslovia slovami „neviem nič o svete“ (s. 48), „neviem milovať“ (s. 64). Pri pozornejšom sebanahliadnutí sami zistíme, že nás zneisťuje to, čo nepoznáme, ale intenzívnejšie to, čo poznáme akoby. Autorovu tvorbu pre dospelého aj detského čitateľa spája aj rozhodnutie postáv zachovať si svoj vnútorný rozmer slobody, preto postavy uvažujú o obmedzeniach, ktoré ich umlčiavajú a svoju citlivosť prejavujú nielen v myslení a v komunikácii, ale konkretizujú ju činmi — „Rrráno sa najlepšie lieta, cez deň nám zlenivejú krrrídla“ (Jakub s veľkými ušami, s. 43).
Všetko sa môže stať
Spôsob radenia poviedok v zbierke podporuje príjemné zneisťovanie čitateľa, „nie je isté, či patril náhodnej kompozícii“ (s. 91). Autorovi sa darí vyhnúť pátosu a naivite prostredníctvom prekvapenia a negácie: „Priletel pár hrdličiek, sadol na jelšu. Pod stromom stáli fotograf a ryšavé dievča. Hrdličky začali hrkútať. Sedeli na jednom konári. Bolo zjavné, že patria k sebe. Dávid nenávidel hrdličky. Prilietali na okennú parapetu na dome, v ktorom býval. Každý týždeň zoškrabával vtáčí trus. Ryšavé dievča ho prestalo zaujímať.“(s. 65).
Metódou plynutia deja akoby hrou v závere poviedky Pocit úľavy uhládza (alebo prehlbuje) predchádzajúce čitateľovo rozčarovanie slovami: „Všetko sa môže stať, všetko je možné a pravdepodobné. Čas a priestor neexistujú. Fantázia pradie a tká nové vzory na bezvýznamnom podklade skutočnosti“ (s. 101). Predstavy a sny predchádzajú slovo a jeho neskoršie zhmotnenie. Motív sna umožňuje autorovi prekvapujúce možnosti dejovej línie a podporuje prvky komického: „Ráno našla Lujza mŕtvu mačku. Ležala vystretá na pohovke. (…) Zobudila Norberta. O mačke sa nezmienila, priniesla mu teplé mlieko a rožok. Mlieka bolo viac ako v iné ráno. Z rožka neodlomila. Uvedomila si, že manžel a mačka raňajkovali rovnaké jedlo.“ (s. 103).
Milčák neodkrýva všetky tajomstvá príbehu, „(…) tajomstvá sú na to, aby sa o nich mlčalo.“ (Jakub s veľkými ušami, s. 89). Esteticky pôsobivé sú predovšetkým momenty váhania, zmĺknutia, ticho v kontraste prebiehajúcich dialógov. Pomyselná fáza uvoľnenia sa u čitateľa s úsmevom dostaví na základe súkromného nemého súhlasu s nutnosťou pripustiť nemožné. Ak stretnete veľkého bieleho psa, pozdravte sa mu, „slušní ľudia sa vždy pozdravia“ (s. 11).
