Kniha týždňa: Každý okamih má svoj chrám

25.03.2014 16:32
web MILA
Mila Haugová: Cetonia aurata, Slovenský spisovateľ 2013 Autor:

Mila Haugová je autorka, ktorá necháva za sebou za takmer tri a pol desaťročia pôsobenia v slovenskej poézii veľmi viditeľnú stopu. Keď po vyjdení jej tretej zbierky Možná neha (1984) napísal recenzent Valér Mikula, že „Mila Haugová je autorka, ktorá sa výrazne, od knihy ku knihe, zlepšuje“, a keď dodal, že si dovolí predpokladať, že „odteraz už nebude dôležitá iba poézia pre Haugovú, ale aj Haugová pre poéziu“, ukázalo sa až do dnešných dní, že to bol predpoklad správny.

Haugová obohatila slovenskú poéziu kvantitatívne i kvalitatívne, najnovšia kniha Cetonia aurata je už jej dvadsiatou básnickou zbierkou, okrem toho vydala básnickú autobiografiu Zrkadlo dovnútra (2009) a knihu fragmentov rozhovorov, denníkov, snov, úvah a záznamov Tvrdé drevo detstva (2013). Tiež sa venuje básnickému prekladu a ďalším autorským aktivitám.

Azda najlepšie ľúbostné básne

Poézia Mily Haugovej v zbierke Cetonia aurata, podobne ako v jej predchádzajúcich knihách, nie je ľahko, jednoznačne uchopiteľná, vzpiera sa zaškatuľkovaniu, je polysémantická, vysoko kultivovaná, narába s intertextualitou i interdiscipli­naritou. Dá sa povedať, že nosnou témou zbierky je láska v mnohých podobách a s množstvom variácií: láska k mužovi ako milovanej bytosti v polarite žena-muž, láska k iným ľudským bytostiam, láska k zvieratám a rastlinám či stromom a vôbec k prírode, láska k transcendentnu (Boh, anjeli), láska k umeniam a bytiu. Zároveň sú v zbierke tematizované pochybnosti, neistota, hľadanie a nachádzanie, citová zúčastnenosť na dejoch bytia, prieniky do literatúry, výtvarného umenia a hudby, no i exaktných vied (geológia, geografia, botanika, zoológia).

Vzťah muža a ženy ako kľúčový vzťah zbierky je uchopený z hľadiska ženského (píšuceho, vedome zanechávajúceho stopu) básnického subjektu. Láska je u poetky miestami trýznivo fyzická, no vždy i metafyzická, smerujúca k transcendentnému presahu („…šepkanie tiel z nekonečna / viac z Anjela ako z človeka“, s. 19). V žiadnom prípade nemá nič spoločné so sentimentalitou, s akoukoľvek banálnou cukríkovou či melodramatickou polohou. Láska je u Haugovej veľmi dynamický jav, uchopovaný optikou boja, sváru, ľúbostného zápasu v škále citov od jemnej nehy až po naplnenie, po citové prisvojenie milovanej bytosti („ruky a nohy zložené únavou / sa ešte raz na chvíľu pohnú k sebe / a hlas zo spánku si ma privlastní / a povie: moja…“, s. 26). No sú i pochybnosti, každodennosť.

Z tohto hľadiska je pozoruhodný cyklus piatich básní o Mužovi (Muž, ktorý zblízka načúva, Muž, ktorý sa ma dotkol láskou a i.), ktorý patrí možno k najlepším ľúbostným básňam slovenského ženského písania a písania vôbec. A ešte cyklus jedenástich básní (Canti amore I-XI), roztrúsený na ploche celej zbierky.

Cetonia aurata = zlatoň obyčajný

Láska prirodzene súvisí s intimitou, s vrúcnosťou: aj Haugovej básnický tvar často pripomína vytváranie hniezda ako priestoru na hniezdenie, pričom je vnímaný interiér i exteriér vo vzájomnej prepojenosti a súčinnosti celej škály zmyslových vnemov s ich farebnosťou, svetlom i tmou, chladom či horúčosťou. Miestami má láska u Haugovej až sakralizovanú podobu: „ale nikto nemôže odtajiť to / ako sme sa milovali a pretekali navzájom ako / dva posvätné pramene;“ s. 27).

Hoci sa autorkin „koncept lásky“ dotýka v prevažnej miere vzťahu muž-žena, predsa zasahuje i širšie vymedziteľné oblasti. Už napríklad geografická teritorialita zbierky presahuje slovenský rámec (Breziny, Horšianska dolina), prelieva sa ponad hranice – napríklad do Rakúska či Maďarska, ale zasahuje i vzdialenejšie geografické končiny (O Mongolsku, Namíbia v básni V reči zvierat, Kalahari).

Básnické cítenie a myslenie Haugovej sa z miesta, kde trávi vari prevažnú časť roka (Slovensko) rozlieva voľne do okolitého blízkeho i vzdialeného sveta, komunikuje so Zemou i s Vesmírom. Tento univerzalizmus sa prejavuje i v jazykovej skladbe zbierky: tá je slovenská, no nájdeme tu ako jemný prostriedok ozvláštnenia i tri slová maďarské, niekoľko anglických a jedno francúzske slovo. Vráťme sa však ku krajine: tá je pre poetku okrem toho, že poskytuje miesto na „hniezdenie“, skutočným domovom i dobrodružstvom, ktorého sa nemožno dosť nasýtiť, natoľko je zaujímavá a básnicky produktívna.

Krajinu a prírodu vníma autorka s nesmierne nabrúsenou senzibilitou, všíma si tie najmenšie, najnepatrnejšie prejavy v podobe rastlín či hmyzu, pričom narába i s vedeckými latinskými názvami (odtiaľ aj názov knihy: Cetonia aurata = zlatoň obyčajný), napríklad „túžobník brestový (Filipendula ulmaria)“, pričom v úvahe o prírodnom výjave dá zrazu zasvietiť nádhernej gnóme („príčinou krásy je duša“ – v básni Cetonia aurata, s. 11 alebo „inštinkt je sympatia k životu“ – v básni Severná strana vetra, s. 13; alebo „Každý okamih má svoj chrám“ – s. 44 v básni Botanická fantázia). Haugovej „prírodné“ motívy a celé básne sú ako skvostné ekologické stavby postavené priamo v lone prírody a vždy je v nich prítomný ľudský básnický subjekt, ktorý pomenúva a objavuje tú krásu, korešpondujúcu s najjemnejšími záchvevmi jeho vnútra.

Pohnúť aj „mysľou Boha“

Okrem rastlín a hmyzu tvoria dôležitú súčasť prírody aj zvieratá: aj tým venuje autorka veľkú pozornosť: v básni Via ruta vidíme divoké kačice, „ktorým sa zelené perie na hlavách ligoce ako malachit“ (s. 10), v básni Tajga sa „za ohradou mihnú vlk a vlčica“ (s. 53). Spomeňme aj autorkino gesto súcitu so susedovou sučkou, „ktorá pred dvoma dňami vrhla prvé mláďatá cisárskym rezom“ – berie ju na ruky (s. 71). Gesto súcitu, prenesené do ľudského sveta, nájdeme v básni Čistá prekážka: „stratené deti sveta“ („bytosti hodené do jarku s krvácajúcimi nohami, novorodenci zahrabaní do snehu“), kde hrozné fakty majú pohnúť aj „mysľou Boha“. Alebo evokácia holokaustu v básni Vitrína času venovanej Eme Schlesingerovej: „opýtajú sa jej: kam kam? / Na Patrónku do transportu“ (s. 86). Významná je i galéria literátov, vyskytujúca sa v diele (Sapfó, Lu Chi, Baricco, Claudel, Valéry, Turgenev a i.), galéria maliarov (Giotto, Caravaggio, Chardin a i.) a autorka narába i s hudbou, ktorú objavne, nemuzikologicky pojednáva – báseň Sonáty (Haydn), keď od „hudby, ktorá sa vrezáva do mňa“ prejde k voľným asociáciám mysle, čo ju dovedú až k otcovmu pádu z koňa v jej detstve, z čoho vyťaží pointu.

Z časového hľadiska sa básne Mily Haugovej vyznačujú silným prítomnostným akcentom – každý okamih života v momente písania sa autorka snaží maximálne zužitkovať a vyťažiť svojím vyostreným senzitívnym vnímaním, ktorému často nasadzuje transcendentnú korunku. Z formálneho hľadiska ide výlučne o voľný verš – veľmi variabilne využívaný – niekde pravidelné dvoj- či trojveršia, inde nepravidelné fraktálne fragmenty, niekde číslované cykly, inde sa približuje až k básni v próze. Do formálnej štruktúry patrí i striedanie normálneho písma s kurzívou, využívanie interpunkcie – tri bodky, dvojbodka, bodkočiarka, pomlčka – s ktorými autorka veľmi variabilne a účinne narába.

Básnická zbierka Cetonia aurata patrí bezpochyby k tomu najreprezenta­tívnejšiemu, čím sa slovenská poézia za posledné štvrťstoročie môže preukázať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Mila Haugová #Cetonia aurata #Slovenský spisovateľ
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku