Haugová obohatila slovenskú poéziu kvantitatívne i kvalitatívne, najnovšia kniha Cetonia aurata je už jej dvadsiatou básnickou zbierkou, okrem toho vydala básnickú autobiografiu Zrkadlo dovnútra (2009) a knihu fragmentov rozhovorov, denníkov, snov, úvah a záznamov Tvrdé drevo detstva (2013). Tiež sa venuje básnickému prekladu a ďalším autorským aktivitám.
Azda najlepšie ľúbostné básne
Poézia Mily Haugovej v zbierke Cetonia aurata, podobne ako v jej predchádzajúcich knihách, nie je ľahko, jednoznačne uchopiteľná, vzpiera sa zaškatuľkovaniu, je polysémantická, vysoko kultivovaná, narába s intertextualitou i interdisciplinaritou. Dá sa povedať, že nosnou témou zbierky je láska v mnohých podobách a s množstvom variácií: láska k mužovi ako milovanej bytosti v polarite žena-muž, láska k iným ľudským bytostiam, láska k zvieratám a rastlinám či stromom a vôbec k prírode, láska k transcendentnu (Boh, anjeli), láska k umeniam a bytiu. Zároveň sú v zbierke tematizované pochybnosti, neistota, hľadanie a nachádzanie, citová zúčastnenosť na dejoch bytia, prieniky do literatúry, výtvarného umenia a hudby, no i exaktných vied (geológia, geografia, botanika, zoológia).
Vzťah muža a ženy ako kľúčový vzťah zbierky je uchopený z hľadiska ženského (píšuceho, vedome zanechávajúceho stopu) básnického subjektu. Láska je u poetky miestami trýznivo fyzická, no vždy i metafyzická, smerujúca k transcendentnému presahu („…šepkanie tiel z nekonečna / viac z Anjela ako z človeka“, s. 19). V žiadnom prípade nemá nič spoločné so sentimentalitou, s akoukoľvek banálnou cukríkovou či melodramatickou polohou. Láska je u Haugovej veľmi dynamický jav, uchopovaný optikou boja, sváru, ľúbostného zápasu v škále citov od jemnej nehy až po naplnenie, po citové prisvojenie milovanej bytosti („ruky a nohy zložené únavou / sa ešte raz na chvíľu pohnú k sebe / a hlas zo spánku si ma privlastní / a povie: moja…“, s. 26). No sú i pochybnosti, každodennosť.
Z tohto hľadiska je pozoruhodný cyklus piatich básní o Mužovi (Muž, ktorý zblízka načúva, Muž, ktorý sa ma dotkol láskou a i.), ktorý patrí možno k najlepším ľúbostným básňam slovenského ženského písania a písania vôbec. A ešte cyklus jedenástich básní (Canti amore I-XI), roztrúsený na ploche celej zbierky.
Cetonia aurata = zlatoň obyčajný
Láska prirodzene súvisí s intimitou, s vrúcnosťou: aj Haugovej básnický tvar často pripomína vytváranie hniezda ako priestoru na hniezdenie, pričom je vnímaný interiér i exteriér vo vzájomnej prepojenosti a súčinnosti celej škály zmyslových vnemov s ich farebnosťou, svetlom i tmou, chladom či horúčosťou. Miestami má láska u Haugovej až sakralizovanú podobu: „ale nikto nemôže odtajiť to / ako sme sa milovali a pretekali navzájom ako / dva posvätné pramene;“ s. 27).
Hoci sa autorkin „koncept lásky“ dotýka v prevažnej miere vzťahu muž-žena, predsa zasahuje i širšie vymedziteľné oblasti. Už napríklad geografická teritorialita zbierky presahuje slovenský rámec (Breziny, Horšianska dolina), prelieva sa ponad hranice – napríklad do Rakúska či Maďarska, ale zasahuje i vzdialenejšie geografické končiny (O Mongolsku, Namíbia v básni V reči zvierat, Kalahari).
Básnické cítenie a myslenie Haugovej sa z miesta, kde trávi vari prevažnú časť roka (Slovensko) rozlieva voľne do okolitého blízkeho i vzdialeného sveta, komunikuje so Zemou i s Vesmírom. Tento univerzalizmus sa prejavuje i v jazykovej skladbe zbierky: tá je slovenská, no nájdeme tu ako jemný prostriedok ozvláštnenia i tri slová maďarské, niekoľko anglických a jedno francúzske slovo. Vráťme sa však ku krajine: tá je pre poetku okrem toho, že poskytuje miesto na „hniezdenie“, skutočným domovom i dobrodružstvom, ktorého sa nemožno dosť nasýtiť, natoľko je zaujímavá a básnicky produktívna.
Krajinu a prírodu vníma autorka s nesmierne nabrúsenou senzibilitou, všíma si tie najmenšie, najnepatrnejšie prejavy v podobe rastlín či hmyzu, pričom narába i s vedeckými latinskými názvami (odtiaľ aj názov knihy: Cetonia aurata = zlatoň obyčajný), napríklad „túžobník brestový (Filipendula ulmaria)“, pričom v úvahe o prírodnom výjave dá zrazu zasvietiť nádhernej gnóme („príčinou krásy je duša“ – v básni Cetonia aurata, s. 11 alebo „inštinkt je sympatia k životu“ – v básni Severná strana vetra, s. 13; alebo „Každý okamih má svoj chrám“ – s. 44 v básni Botanická fantázia). Haugovej „prírodné“ motívy a celé básne sú ako skvostné ekologické stavby postavené priamo v lone prírody a vždy je v nich prítomný ľudský básnický subjekt, ktorý pomenúva a objavuje tú krásu, korešpondujúcu s najjemnejšími záchvevmi jeho vnútra.
Pohnúť aj „mysľou Boha“
Okrem rastlín a hmyzu tvoria dôležitú súčasť prírody aj zvieratá: aj tým venuje autorka veľkú pozornosť: v básni Via ruta vidíme divoké kačice, „ktorým sa zelené perie na hlavách ligoce ako malachit“ (s. 10), v básni Tajga sa „za ohradou mihnú vlk a vlčica“ (s. 53). Spomeňme aj autorkino gesto súcitu so susedovou sučkou, „ktorá pred dvoma dňami vrhla prvé mláďatá cisárskym rezom“ – berie ju na ruky (s. 71). Gesto súcitu, prenesené do ľudského sveta, nájdeme v básni Čistá prekážka: „stratené deti sveta“ („bytosti hodené do jarku s krvácajúcimi nohami, novorodenci zahrabaní do snehu“), kde hrozné fakty majú pohnúť aj „mysľou Boha“. Alebo evokácia holokaustu v básni Vitrína času venovanej Eme Schlesingerovej: „opýtajú sa jej: kam kam? / Na Patrónku do transportu“ (s. 86). Významná je i galéria literátov, vyskytujúca sa v diele (Sapfó, Lu Chi, Baricco, Claudel, Valéry, Turgenev a i.), galéria maliarov (Giotto, Caravaggio, Chardin a i.) a autorka narába i s hudbou, ktorú objavne, nemuzikologicky pojednáva – báseň Sonáty (Haydn), keď od „hudby, ktorá sa vrezáva do mňa“ prejde k voľným asociáciám mysle, čo ju dovedú až k otcovmu pádu z koňa v jej detstve, z čoho vyťaží pointu.
Z časového hľadiska sa básne Mily Haugovej vyznačujú silným prítomnostným akcentom – každý okamih života v momente písania sa autorka snaží maximálne zužitkovať a vyťažiť svojím vyostreným senzitívnym vnímaním, ktorému často nasadzuje transcendentnú korunku. Z formálneho hľadiska ide výlučne o voľný verš – veľmi variabilne využívaný – niekde pravidelné dvoj- či trojveršia, inde nepravidelné fraktálne fragmenty, niekde číslované cykly, inde sa približuje až k básni v próze. Do formálnej štruktúry patrí i striedanie normálneho písma s kurzívou, využívanie interpunkcie – tri bodky, dvojbodka, bodkočiarka, pomlčka – s ktorými autorka veľmi variabilne a účinne narába.
Básnická zbierka Cetonia aurata patrí bezpochyby k tomu najreprezentatívnejšiemu, čím sa slovenská poézia za posledné štvrťstoročie môže preukázať.
