Popis jedného zápasu

Keď som prvý raz vzal do rúk „monografiu“ Bohdana Hostiňáka, okamžite sa mi v pamäti vynorila výstava spred troch rokov Chaos a klasicizmus: Umenie vo Francúzsku, Taliansku a Nemecku, 1918-1936 v Guggenheimovom múzeu (z New Yorku sa následne presunula do Bilbaa).

06.04.2014 16:00
knihatyzdna2 Foto:
Bohdan Hostiňák, text - Juraj Mojžiš

Jej záber bol prekvapivo široký. V jednom extrémnom póle to bolo propagandistické umenie fašistických štátov z obdobia, ktoré podľa niektorých historikov bude raz vnímané len ako intermezzo jediného veľkého vojenského konfliktu. Druhý extrémny pól tvorili práce najvýznamnejších predstaviteľov avantgárd v okamihu, keď sa čas experimentov zdal byť za nimi. A medzi týmito dvoma radikálne odlišnými „klasicizujúcimi“ pólmi bola prekvapivo pestrá zmes umeleckých stratégií, postupov, citácií, parafráz a pod. Celé to však malo jedno spojivko – ak v antike bol „ideál“ vytvorený z „reality“, tak moderný klasicizmus to akoby postavil na hlavu: prevzatý „ideál“ začal používať na vytváranie „reality“.

Ale späť k Hostiňákovi a jeho monografii. Vlastne, keby sme boli prísni, označenie nie je úplne presné: to by textová časť musela byť asi podrobnejšia, rozsiahlejšia a analytickejšia. Toto však neuberá kvalitám „deskripčnej“ eseje Juraja Mojžiša Dialógy Bohdana Hostiňáka (anglický preklad má trochu významovo pozmenený názov), aj keď sa autor nevzdal nápadu pracovať s textom, ktorý mu maliar sám poslal. To je pasca, do ktorej keď sa už raz niekto chytí, ťažko si zachová objektivizujúci odstup a zavádzajúco ne(u)vidí dielo očami tvorcu.

Nedá sa nič robiť, tvorca je spravidla posledný, kto o diele niečo (objektívne) vie. No ak nie monografia, tak čo? Pri katalógoch či portfóliách sme zvyknutí na predsa len skromnejšiu polygrafickú i knižnú výpravu. Ostatne, zaradenie publikácie nie je dôležité. Vydavateľ, spoločnosť White & Weiss, je širšej kultúrnej verejnosti známy ako organizátor aukcií zameraných na súčasné umenie – mimochodom, práve ich predaukčné prehliadky poskytujú dvakrát do roka jeden z najlepších prehľadov slovenskej výtvarnej scény (výber Ivana Moncoľová), nechávajúc pozadu viaceré galerijné inštitúcie.

Otázky života

Bohdan Hostiňák (1968) patrí k výrazným predstaviteľom strednej maliarskej generácie a hlavne patrí k tým, čo závesný obraz neopustili či nezatracovali – napriek módnym vlnám, ktoré hnali tvorcov do iných vôd. Naopak, vo svojej tvorbe je svojsky konzervatívny. Verný východisku „neoklasickej“ maľby, ktorej možnosti preskúmava a posúva do nových podôb. Pracuje s archetypálnymi symbolmi a kódmi (oheň, krv, had, hmyz, sopka, meč), ako aj s novšími (kniha, raketa) či rôznymi formami intervencií do jednotlivých obrazových vrstiev. Celý tento materiál voľne skladá do kompozícií, reálnych i nie, využívajúc do krajnosti dotiahnuté možnosti iluzívnej a geometrickej projekcie. Svoje témy rozvíja v niekoľko málo cykloch, alebo priam konceptoch, ktorým je v rôznej miere spoločné až obsedantné hľadanie harmónie, mýtického sveta strateného či už v minulosti, alebo akejsi neurčitej prítomnosti alebo budúcnosti, v krajine bájnej, snovej, mýtickej či eschatologickej.

Jadrom publikácie je rozsiahla obrazová časť. Tú symbolicky (azda až pateticky) uvádza, no zároveň sa z kontextu úplne vymyká dielo Otázky života. Vidíme titulný list českého vydania rovnomennej knihy Vadima Andrejeviča Safonova z roku 1951. Text však horí akýmsi zvláštnym žltým plameňom. A nie je to ani tak oheň upevňujúcej sa „proletárskej“ revolúcie, ale skôr metaforický – tu stvoriteľský oheň, blízky obsahu tejto pre mládež určenej populárno-náučnej knihy o prapočiatku života. Metafora ide ešte ďalej – predurčuje jednu z nosných vetiev slovníka symbolického jazyka maliara, „odborné“ nákresy napríklad pôdorysov katedrál či rôznych druhov hmyzu, kvetov, planét, častí tela atď. No a po tomto otvárajúcom diele nasledujú vo voľne chronologickom postupe navzájom poprepájané jednotlivé cykly vytvárané v období posledných dvadsiatich rokov.

Kde nie je cudzia banalita

Prvýkrát som začal knihu listovať odzadu (končí obrazom z obálky). Viem, asi sa to nemá. Hlúpy zvyk. Nie že by sa predčasne prezradila pointa – tú nemajú – ale vedel som, ako to dopadlo. Nateraz.

Každý z cyklov sa vyvíja, niekedy i dosť radikálne. Ale to je už reč o čítaní poporiadku. Napríklad, na menšom, takmer neorealistickom oleji Urnový háj (1997) v slnkom zaliatom brezovom háji vidíme v tráve porozhadzované knihy, na veľkom oleji Láska k múdrosti (2009) leží vo vysoko štylizovanom symbolickom lese medzi knihami už i čítajúca postava chlapca. Nie v tráve, ale na zelenej ploche pribudla muchotrávka červená, salamandra a sova. Inde je do podobnej krajiny a kontextu zasadená namiesto chlapca ženská postava štylizovaná nasadenou antickou hlavou.

Spoločnou črtou cyklov je symbolická reč, ktorá sa na jednej strane vizuálne vyčisťuje, stáva sa viac metarečou symbolov „symbolov“, až – na slepých koncoch – jej celková sémantika môže zostať pre súčasníka vyprázdnená, nezrozumiteľná, stáva sa len posolstvom „povedomej“ estetizujúcej syntaxe.

Núka sa paralela s prácami Roberta Bielika. I keď ten používa úplne iné maliarske stratégie, líšia sa i pomerom humoru a pátosu, spája ich obraz ako zdanlivo nezlučiteľná „intelektuálna výzva so spirituálnym ambíciami“. Obaja hodne využívajú aj reč symbolov, obom nie je cudzia banalita, obaja balansujú na hrane – prečo neoživiť už skoro zabúdaný termín – gýča. Bielik síce jednoznačnejšie na jej druhej strane, no tam nemá ďaleko ani Hostiňák, keď na (vyčerpanom?) konci „cyklových“ ciest začal plátna zaľudňovať sošnými „antickými“ či antikizujúcimi figúrami.

Napospas divákovi

A tým sa dostávame na začiatok. Pre umelca býva monografia ešte stále akýsi míľniček/pomníček či statusová záležitosť. V čase internetu a webovských portfólií však začína byť zaujímavá už len pre malý okruh insiderov. To nijako nezmenšuje veľkosť kultúrneho počinu vydavateľa, ale aj odvahy autora. Ten sa zafixovaným súborom dáva napospas aj divákovi, čo skúmavým okom pátra v jednotlivých cykloch, či sa v nich autor pohybuje na vzostupnej, alebo zostupnej špirále, alebo sa len motá do kruhu. Či útek ku klasicizujúcim postupom nie je len z núdze cnosť, keď sa ostatné cesty zdajú byť neschodné.

Dáva sa napospas divákovi, ktorý myslí i na to, či dnešná doba pomaly sa rozbiehajúceho ďalšieho dejstva studenej vojny nemá v tej spred sto rokov nečakane veľa i umeleckých paralel. Ale najmä, odovzdáva sa do rúk diváka, ktorý si listujúc prezerá popis poctivého, i keď, podľa mňa, nie nevyhnutne vždy vyhratého zápasu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #Juraj Mojžiš #Bohdan Hostiňák #White&Weiss