Kniha týždňa: V nepamäti

08.04.2014 16:01
juranova
Jana Juráňová: Nevybavená záležitosť, Aspekt 2013 Autor:

Svoju najnovšiu prózu nazvala Jana Juráňová Nevybavenou záležitosťou. A ponúka v nej autorské spozornené vnímanie, zintenzívnenie zmyslov. Všíma si vonkajšiu podobnosť a podpovrchovú odlišnosť javov, ktoré zostávajú nevyslovené. Priestor nachádza vo vnútornom monológu hlavnej ženskej postavy, ktorý v rozprávaní postupne nadobúda podobu druhotných denníkových zápiskov. Po smrti manžela sa presťahuje do domu, na ktorý sa obaja tešili.

Postupovať v smere kruhu

Významným momentom je autorkin zodpovedný introspektívny pohľad do spätného zrkadla postavy, v ktorom prechádza analýzou a hodnotením svojich minulých ciest. „Všetko bolo ďaleko, všetko bolo malé. Vzdialené hory vyzerali ako gýčový obrázok. (…) Až tu som si slobodne priznala, ako veľmi som presýtená výšok. Vyhovuje mi, že som sa na prahu staroby učupila k zemi“ (s. 8). Aktualizovaním spomienok v nanovo spoznávanom priestore prázdneho bytu získava len zdanlivú myšlienkovú a časovú kontrolu, prehlbuje svoj nepokoj a odvekú nenásytnosť. V bezprostredne priznanej samote ju zasahuje pretrvávajúca obava: „(…) nemá zmysel si to znovu celé premietať. (…) podvedome sa bojím, že ich stratím a že mi nezostane celkom nič. Tak si to vysvetľujem – sama sebe, veď nikto iný tu nie je“ (s. 8).

Silnou stránkou hlavnej postavy Zity je jej ochota opatrne sa vzdávať minulosti, prestať balansovať na pomedzí časov, ktoré živú prítomnosť obchádzajú. Snaží sa udržať svoje spomienky pod kontrolou, nepodvoliť sa im, skrotiť ustavične vynárajúce sa myšlienky na „ľudí dávno stratených“ (s. 9). Neprehlbovať ani neodháňať dávne, zaseknuté v pamäti. „Priestor, kde som prežila dospelosť, manželstvo, priestor, v ktorom sme vychovali deti, zostane len v mojich spomienkach a tie budú blednúť a strácať sa spolu s mojou pamäťou. No vždy lepšie, než by som ich mala každé ráno a každý večer privolávať a potom ich odháňať.“ (s. 11) Snaží sa držať svojho zaužívaného konania a tento prístup sama pred sebou racionálne odôvodňovať, hoci „nič z toho ma priveľmi nenadchýna, ale ani sa mi nehnusí“ (s. 9)..

Postupovať v smere kruhu môže pôsobiť uspokojujúco. Prežívanie prítomnosti vypĺňa rutinnými činnosťami, zbytočnou prácou, plánovaním dňa, ktorý však vďaka jednotlivým okamihom získava kvalitu sústredených pohybov, navyše, vždy s možnosťou urobiť napokon niečo iné – teda môcť a nemusieť nič. „Našťastie môžem vstať a ísť niečo robiť, (…) Možno by som prespala pol dňa, možno celý. Nikto by to nezistil, lebo tu nikto nie je. Ale trochu sa bojím, že prídem o posledné návyky“ (s. 9).

Život plynie ďalej, akoby sa nič nestalo

Dlhodobé plynutie času vyobrazuje retrospektívne zábermi na rodinné udalosti, ktoré nemajú len povahu vypovedaného. Bez zbytočnej sentimentality odhaľujú súkromné chvíle, v ktorých sa spoznávame spoločne aj my a individuálne priznania, ktoré si súhlasne uvedomujeme. Naše byty a ulice sú priestorom, v ktorom sa pohybujeme a navzájom sa vyhýbame so zámerom „skrývať svoju samotu jeden pred druhým (…). Nikdy sme si to nepovedali nahlas, ale mlčky sme sa zhodli, že aj keď má dom zjednotený vnútorný priestor, je dosť členitý, aby sme boli spolu a zároveň si nezavadzali. (…) dúfali sme, že prázdnota a ťaživé ticho sa tu rozplynie prirodzenejšie a bezbolestnejšie (…)“ (s. 10).

Prostredníctvom týchto postupov autorka veľmi prirodzene dosahuje priblíženie postavy a čitateľa. Bez pátosu, s nepredstieranou otvorenosťou vypovedá o vnútornom prežívaní ženy, manželky, ktorá sa adaptuje na novú situáciu: „Mysleli sme si, že máme čas, aby sme sa postupne zabývali v tomto zvláštnom dome. No prišla smrť. Náhle, nezvratne, šokujúco, bez prípravy, ako napokon chodí vždy, aj keď je vytúžená a smrteľné lôžko je už preležané. A život plynie ďalej, akoby sa nič nestalo“ (s. 11).

Ak je možné určovať času jeho relatívne limity, snažiť sa čosi ukončiť a iné začínať, život je ako domov, ktorý „nemá izby, len rôzne kúty“ (s. 14). Môže byť pre nás podnetnou príležitosťou priznať nepravidelnosť jeho pôdorysu, prejsť sa popri jeho stenách, nie stredom. Pozrieť sa na známe a zažité z iného uhla, premiestňovať a prelievať sa otvoreným priestorom času. Natoľko významnú zmenu, akou je strata blízkej osoby, sa s väčšou ľahkosťou darí prijať v zmenených okolnostiach. Je potrebné odpútať sa od všetkého, čo bolo spoločné a vytvoriť priestor pre seba, „ticho a nový druh samoty. Nie je to nepríjemné. Som sama so sebou a so všetkými, ktorých som stratila. Nie sú nástojčiví, nikam sa neponáhľajú. Môžem na nich myslieť, cítiť ich, nie sú požadovační. Sú tu aj tu nie sú“ (s. 19). V tejto novej situácii so sebou trpezlivo vytrvať a ostať prívetivý aj v „útulnej budúcnosti“ (s. 21). Prekročiť pomedzi lístie v záhrade, povinnosti, ktoré sa nás dočkali, postupovať cez steny dovnútra, kde sme sami a tam si pripomínať to dôležité: „Čas všetko zahojí, hovorieva sa. A to práve nechcem“ (s. 27).

Veľa zvierat zostalo nevidených a netušených

Olejomaľba cudzej ženy na portréte, zbierka listovej korešpondencie a denníky neznámej osoby sú pre Zitu príležitosťou oslobodiť sa od vlastných životných skúseností dcéry, manželky, matky. Zároveň v nej prebúdzajú záujem o druhú osobu a výzvu reflektovať na jej načrtávajúcom sa profile ten vlastný. Vyvoláva otázku pre každého – „(…) neviem sa vrátiť k sebe takej, aká som bola pred rokmi. Dojímalo by ma to? Zahanbovalo?“ (s. 34). Prvotná samota po smrti manžela sa v novom prostredí popri príležitostnom kontakte s ľuďmi mení vďaka skladaniu mozaiky cudzieho osudu, ktorý na základe listov odtajňuje.

Vnútorná rezervovanosť a odstup od ľudí hlavnú postavu stavia do pozície neuspokojivo hľadajúcej: „V meste som sa sem-tam zatvárila, že som si okoloidúcu osobu vôbec nevšimla. A neraz sa to stalo aj mne – nevideli ma alebo ma akože nevideli. Je to prax, ktorú chápem, aj keď sa vždy zamyslím, aký podiel mám na tom ja, no potom si spomeniem na dni, keď nechcem nikoho stretnúť a hodím to cez plece“ (s. 47).

Chce si zachovať svoju anonymitu, nájsť vhodnú mieru, ako pôsobiť priateľsky a nenechať si zasahovať do súkromia. Počiatočnú strnulosť a vnútornú statickosť vďaka odkrývaniu príbehu ženy na portréte zjemňuje dôverou, empatiou, no snaží sa nepodľahnúť emóciám, hoci „veľa zvierat zostalo nevidených a netušených“ (s. 43). Priznáva nedostatky vo vzťahu s manželom, napríklad ľahostajnosť, ktorá teraz prešla aj na ňu a nemá potrebu ju zakrývať: „Neviem, prečo to robím, ale veď akékoľvek iné rozhodnutie by bolo rovnako nezmyselné, je to jedno“ (s. 95).

Listy, útržky z novín a poznámky z denníka židovských žien a matiek počas vojny vo svojej naliehavosti konfrontujú súčasnú komunikáciu a názory na materstvo. Podnecujú nás k vysloveniu širšej spoločenskej aj osobnej odpovede, alebo prinajmenšom záujmu o túto medziľudsky nevybavenú záležitosť. „Vytiahnem staré zápisky a listujem v nich. Každodenný život, ktorý plynul a potom ho niekto pretrhol. Môžem ich prečítať od začiatku do konca a ešte raz, aj tak sa nič nedozviem. A čo sa chcem dozvedieť?“ (s. 119).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Aspekt #Jana Juráňová: Nevybavená záležitosť
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk