Foto: Slovart
Teda toto sa stalo Harrymu Quebertovi, úspešnému spisovateľovi, zrelému šesťdesiatnikovi, vysokoškolskému pedagógovi, ktorý kedysi miloval pätnásťročné, záhadne zmiznuté dievča. Riadením osudu sa DNA nájdenej kostry pri dome pána profesora až neuveriteľne zhoduje s DNA dievčaťa. A všetky indície hovoria, že spisovateľ je nielen autorom populárneho románu o zakázanej láske, ale aj vrahom. A teraz si to zdupľujte ešte pokojným americkým vidieckym malomestom, kde každý každého pozná…
Hra na detektívku
Mladý švajčiarsky autor Joel Dicker sa rozhodol svoju druhú knihu napísať ako drsný americký detektívny román. Akoby ho písal podľa príručiek na písanie románov, čo nezapiera, ba priam naopak, k postave spisovateľa Harryho Queberta priradí ďalšieho spisovateľa, aby tak rozohral detektívnu hru na jednej úrovni, ale zároveň veselú spisovateľskú frašku na úrovni druhej.
Akoby poučený z textov Umberta Eca sa rozhodol autor tohto 600-stranového románu naraz písať pre naivného čitateľa, ktorému ide o príbeh, story, napätie, a zároveň pre čitateľa kritického, ktorému záleží na literárnej hre, odkazoch, nepriamych citátoch i priznaných či nepriznaných paródiách. Naivný čitateľ detektívky vníma detektívnu líniu a neprichádza o svoj čitateľský zážitok, kritický čitateľ sa môže kráľovsky baviť nielen na „story“ o zakázanej láske a smrti, ale aj na pohľade do zákulisia výroby napínavej, ale šablónovej literatúry.
Spisovateľská zápletka
Žiak Harryho Queberta – Marcus Goldman vyrástol tiež v spisovateľa, ktorý však práve prežíva tvorivý blok. Hľadá námet a inšpiráciu na novú knihu, tlačí ho vydavateľ, ktorý chce ďalší bestseller. Z tohto pohľadu je Goldman skvelou mierne parodickou postavou odkazujúcou na „zlatú generáciu“ amerických židovských spisovateľov typu Saula Bellowa, Philippa Rotha, Josepha Hellera či spisovateľa a filmára Woodyho Allena, ktorí svoje židovstvo vnímali ako traumatizujúci, ale zároveň aj určujúci bod. V prípade postavy Goldmana je jeho starostlivá židovská matka ukážkovou „psychoanalytickou“ postavou matky, ktorá terorizuje svoje dieťa prílišnou starostlivosťou.
Goldman však nechce uveriť tomu, že jeho učiteľ je chlípny vrah. A keďže mu práve chýba inšpirácia, rozhodne sa očistiť meno svojho učiteľa a začne zároveň vyšetrovať v malom mestečku, kde sa zločin pred tridsiatimi rokmi udial, a písať svoju verziu ako román o tom, čo sa vlastne stalo. A tak čítame román o tom, ako Goldman píše román o tom, že jeho učiteľ napísal román o láske, ktorá akosi nešťastne leží mŕtva v jeho záhrade. Zabil ju však Quebert? Alebo nebodaj niekto iný, kto ju tiež miloval? Alebo kto sa mu chcel pomstiť? Alebo to bola smutná náhoda? A bola to vôbec láska? Alebo to bol diabol, kto sa usadil v duši dievčaťa?
Niektorí ľudia nie sú dobrí
Židovstvo hrdinu a spisovateľa a jeho vzťah k matke nie je jediný z odkazov na „pravidlá písania“ úspešného amerického románu. Štandardom predajných bestsellerov „made in USA“ je, samozrejme, účasť nadpozemských síl spojených s niektorou z malých amerických cirkví. Aj tu sa objavuje presne takáto súvislosť: zavraždená dievčina mala hlboko vo svojej minulosti zakonzervovaný traumatický zážitok z detstva, po ktorom jej z tela „vyháňali diabla“. Keďže ide o jeden z kľúčových momentov diela, neprezradíme ďalšie podrobnosti, podstatné je, že americké literárne reálie sa dodržali.
Ďalšou archetypálnou postavou amerických diel bývajú policajti, z ktorých sa vykľujú tí dobrí aj tí zlí, hoci spočiatku to vyzerá naopak. Zo surovcov a nepriateľov na začiatku prózy sa zvyknú vylúpnuť tí najlepší a najcharakternejší, a tí, čo pracujú zdanlivo veľmi úslužne – vlastne zametajú stopy. Navyše, aby bolo americké klišé dokonalé, ako najlepší policajt sa ukáže černoch. Nechýba ani na okraji spoločnosti žijúci boháč s nejasnými sexuálnymi preferenciami s čudným „Quasimodom“, nešťastne zamilovaným, ako inak, v jeho službách. Ikonické americké autá dopĺňajú boxerské kluby (ďalší odkaz, tentoraz na Hemingwaya), v ktorých sa správny intelektuál zoceľuje a prekonáva v nich sám seba. Motoresty a kaviarne ako vystrihnuté z amerických filmov sú už len ironickou kulisou.
Láska spisovateľa Queberta k ešte nie dospelej dievčine je zasa literárnou hrou s kedysi škandálnym románom ďalšieho americko-ruského – a tak trochu aj švajčiarskeho – autora Vladimira Nabokova a jeho Lolity. Nehovoriac o tom, že posadnutie dievčiny čajkami pripomína prózu Richarda Bacha Čajka Jonathan Livingston. Už len z týchto pár najviditeľnejších odkazov vidieť, že text je detektívkou asi tak, ako je Meno ruže Umberta Eca detektívkou o stredovekej posadnutosti textami.
Goldman zisťuje, že dievčina v záhrade jeho učiteľa sa vlastne dostala do rúk podivnej spoločnosti a že jeho vzor je vskutku nevinný. Teda nevinný, ono je to celé inak, vrah nie je, ale až také veľké neviniatko to tiež nebude. Ale prečo, to neprezradíme, keďže to patrí k pointám tohto strhujúceho, napínavého a zábavného textu.
Román o románe
Autor textu, mladý švajčiarsky spisovateľ Joel Dicker vytvoril bizarnú koláž pozliepanú z amerických stereotypov, príručiek o písaní napínavých knižiek a poodhalil tak „priemysel“ americkej populárnej literatúry. Ale pritom čítate aj dobrú detektívku, čo je vlastne bonus. Pravda o afére Harryho Queberta je tak trocha detektívny román a zároveň román o románe, ktorý sa ako literárna hra odvíja od najlepších učebníc tvorivého písania. Alebo dokonca ich tak trochu pod povrchom paroduje. Ak si chcete prečítať americkú detektívku, ktorá je napínavá, ale pritom v sebe nesie veľa európskej hravosti a vtipu, prekvapenia a hry, švajčiarsky rodák Joel Dicker vám ju priniesol.
