Dovolenými hracími prostriedkami sú prakticky všetky, pretože literatúra nekladie hranice spôsobom vyjadrovania, ale v čitateľskej praxi ukazuje ich funkčnosť. Aj túto knihu zdobí experimentovanie s časom a ani zmienka o „obstarožnom magickom realizme“ z jej úvodu nie je náhodná. Pokus o „reálne zázračno“ (E. A. Imbert) je príznakový.
Neustála hra s časom, prepínanie medzi prítomnosťou a budúcnosťou, časové medzery, návraty či anticipácie – budúcnosťou potvrdené alebo aj nie – dokladajú autorskú sústredenosť pri stavbe textu. Súčasne žiadajú prinajmenšom rovnakú mieru koncentrácie u čitateľa, ktorému inak hrozí zauzlenie sa v presunoch časovými (a priestorovými) rovinami. Obstarožná magickosť u Krajňaka ožíva a ukazuje sa aj ako spôsob vyrovnávania sa s literárnou fikciou.
Ambiciózny zámer
Na začiatku knihy odmieta prijať, aby funkciou príbehu smerom k jeho autorovi bola autopsychoanalytická arteterapia, naopak, žiada, aby sa príbeh tvoril „z pozície nedotknutého svedka“, rozprával „s nadhľadom“. Otázkou však ostane, či táto pozícia je u Maroša Krajňaka myslená ako manifest, ktorým azda reaguje na väčšinovú podobu súčasnej slovesnej produkcie.
Ak áno, potom programu musíme priznať ambicióznosť, zrelosť a v istej miere tiež dobovú aktuálnosť (priam nutnosť), ale v samotnom texte nedochádza k uspokojivej miere jeho naplnenia. Krajňak má predpoklady vtiahnuť nás do fikcie vo fikcii a vie nenásilne a presvedčivo vytvárať mýtické obrazy života. Táto tajomnosť je však na väčšine miest priehľadne čitateľná a pozorujúce oko odhaľuje najkrikľavejšie bolesti súčasníka. Za ilúziou nečasovosti a iluzórnosti nie je nič iné, ako pocit stratenosti, nespokojnosti a túžba nájsť si miesto v živote. Toto sú impulzy takmer stále alkoholom opojeného Fedyho kritického reflektovania svojich kolegov zo štúdií či z práce. Preto Vaxo a neskôr aj Fedy putujú „svetom“, odvšadiaľ sa však navracajú sklamaní.
Dezilúziu reálneho nedokáže zmierniť ani magický obal, často vnímateľný ako dôsledok kombinácie alkoholovej orgie a snových predstáv o tajomnom neznámom priestore. Naopak, rozčarovanie zo sklamania prízemnou skutočnosťou je možno ešte intenzívnejšie, pretože žiadna magickosť neznámeho neexistuje, je to nenaplniteľná túžba, „epicentrum mágie“ jednoducho nie je. Akokoľvek magický príbeh tak chtiac či nechtiac ostáva prostriedkom individuálnej reflexie žitého.
Bez štylistických násilností
Na jednom mieste prózy pozorujeme karhanie falošných hráčov, alibisticky kladúcich figúrky na rozhranie farebných polí a účelovo, v duchu „ani ryba, ani rak“ manévrujúcich šachovnicou s cieľom vyhrať. Táto priestupnosť je charakteristická aj pre Krajňakov štýl. Prelínanie roviny realistickej a mystickej aj vďaka experimentu s časom dáva próze magický nádych, ktorým sa zároveň potvrdzuje spätosť Informácie s dvomi predchádzajúcimi prózami. Vo svojej tretej knihe tak Krajňak len potvrdzuje, čo ukázal už v Carpathii (2011) alebo Entropii (2012). Posuny a presuny v čase a priestore, ako aj surrealistickú magickosť a mystickosť zvláda bravúrne bez výraznejších ruptúr či štylistických násilností. Ak sa táto schopnosť pozitívnejšie prijímala v debute a v Entropii bola už predmetom aj istej kritiky, pri tretej próze v móde tejto kritickosti musíme zotrvať.
Vyššiu mieru umeleckej presvedčivosti v Entropii konštatuje recenzentka Lenka Szentesiová pri realistických retrospektívach. Aj v Informácii je viditeľnejšia pri strohých realistických opisoch, dávajúcich vyznieť Krajňakovmu zmyslu pre ironickú skratku predznamenávajúcu ďalekosiahle, žiaľ, tragické dôsledky. Budúcnosť spoločnosti je totiž obrazom najmä morálnych zlyhaní jednotlivcov. Toto poznanie však nemá silu moralistického gesta, je zhodnotením stavu, z ktorého obaja (de facto všetci prítomní) protagonisti unikajú v delíriových opojeniach.
Márnosť hľadania dokonalého miesta
Rovnako stále blízke mu je aj rusínske prostredie, aj keď v Informácii sa od neho geograficky vzďaľuje najviac. No Vaxov pobyt u rodiny v Amerike alebo hospodárske práce v Nemecku sú len ďalším nevydareným pokusom hľadania dokonalého miesta. Krajňak presvedčivo búra idealizujúce predstavy o živote v zahraničí, aj keď je nutné dodať, že tak nerobí ako prvý či jediný. Svoje postavy však musel nechať okúsiť tzv. terapiu vypadnutím, aby sa sklamané a rozčarované videným a zažitým vykorisťovaním a hrdlačením mohli navrátiť z chladom a odcudzením dýchajúceho Západu domov.
Ak by sme však očakávali, že sa domov po tejto skúsenosti stane zlatým a najlepším, Krajňaka by sme podcenili a celú problematiku témy zjednodušili. Maroš Krajňak totiž osudy Fedyho a Vaxa rozvíja ďalej, no s každým prežitým okamihom odpadáva kúsok po kúsku aj z magickej tajomnosti Východu (v texte ako Florinská monarchia) a pred čitateľmi sa odkrýva boľavá realita, „odporný podvod“.
V živote je, „kurva, nevyhnutné existovať inak“, konštatuje Fedy. Tretia Krajňakova próza je výrazom hľadania tejto inakosti na pozadí neúnavne sa potvrdzujúcej neprajnej reality a bezperspektívnej budúcnosti doma či v cudzine. V tomto duchu optimisticky interpretovateľný názov Informácia môže vzbudiť nádej, že hľadanie bolo úspešné. Obávame sa však, že týmto názvom Krajňak sledoval iný zámer.
Presvedčivo a zrelo
Záverom svojej prózy sa totiž Maroš Krajňak zaradil do prúdu autorov a autoriek jasnozrivo obnažujúcich problematickosť doby – na rozdiel od mnohých z nich však spôsobom umelecky oveľa presvedčivejším a zrelším, no s obmedzenou ponukou uspokojivých riešení. Sám si tak pred seba postavil dve otázky. Prvú, či ním zvolený koncept a štýl budú tvorivým vypovedajúcim gestom aj v prípadnej štvrtej knihe (najmä ak v rozhovoroch naznačuje, že uzatvára svoju „rusínsku trilógiu“). Druhú: ako (a či) je možné pozbierať „rozsypaný poklad“ a dobovú vágnosť „informácie“ nahradiť zmysluplným významom.
V kontexte otvorených otázok je zaujímavou aj voľba obrazu Stana Bubána To si prehnal, Ivan (2004), umiestneného na obálke knihy. Stano Bubán v jednom z rozhovorov prezradil, že do figurálnej maľby (nahrádzajúcej maľbu abstraktnú) vkladá napätie, snaží sa „upozorniť na veci, ktoré sa dejú a môžu sa stať…, ale divák si odpovedať (na zmysel) musí sám“. Prístup zdôvodňuje konštatovaním, že „umelci už vytriezveli z predstavy, že umením sa dá niečo zmeniť“. Spojenie Bubán – Krajňak tak môže byť rovnako náhodné, ako aj zámerné. V závere však predsa len vyjadrime nádej, že táto rezignácia je iba dočasná.
