Kniha týždňa: Som iba svedok udalostí

10.05.2014 12:00

Aká bola doba, do ktorej sa Bulat Okudžava narodil a v ktorej chcel žiť svoj sen o obyčajnom ľudskom šťastí? V krajine paradoxov, prenasledovania, násilia a gulagov, ktorá v 20. storočí toľko trpela a krvácala? V krajine, ktorá postavila budovateľský pomník „neporaziteľnému“ človeku, ale vnútila mu falošné, nenaplniteľné idey o raji na zemi bez Boha, a pritom celkom zabudla na jeho zádumčivú, rozorvanú, zraniteľnú a trpiteľskú dušu? Ešteže mal básne a piesne, pri ktorých sa „chcelo smiať i plakať“. Napríklad o láske, viere, nádeji... Dosvedčuje to aj výber poézie Bulata Okudžavu Ešte jedna romanca (vydal Petrus, 2013).

Prorok so španielkou v ruke

Popri Vladimirovi Vysockom bol práve Bulat Okudžava, ktorý by sa 9.¤mája dožil 90. narodenín, najvýznamnejším ruským pesničkárom minulého storočia. Napriek tomu si užil viac zákazov ako verejného uznania a slávy. Bol citlivým pozorovateľom, a ako sám skromne zľahčil svoj umelecký a ľudský vklad do dejín, iba svedkom udalostí. Pravda je však iná a mnohoznačnejšia. Na jeho romance, úprimné, pravdivé slovo a príjemne zafarbený charizmatický hlas sa túžobne čakalo.

Bulat Okudžava: Ešte jedna romanca
Bulat Okudžava: Ešte jedna romanca Autor: Petrus

Jeho verné publikum – a to určite netvorili ľudia ovešaní metálmi ani agenti v kožených kabátoch či aparátnické červené myši – nachádzalo v Okudžavových romancách neklamný závan slobody a nezávislého ducha. Vďaka nemu sa mu ľahšie dýchalo. A na rozdiel od tyrana Stalina práve v Okudžavovi videli ľudia jedného z prorokov novej spoločnosti, ktorý dovidí za horizont žitého času, kde sa spravodlivosť, právo a slušnosť azda raz stanú základnými znakmi ľudskosti. Proroka, ktorý nedrží v rukách nabitú zbraň, ale obyčajnú gitaru španielku. Namiesto výstrelov ľúbezné a povznášajúce tó­ny.

Pritom samotný Okudžavov život je v istom zmysle paradoxom. Otca mu ako komunistického funkcionára za údajnú vlastizradu popravili stalinisti, matku za ten istý „zločin“ odsúdili na doživotné vyhnanstvo na Sibíri. A sedemnásťročný Bulat sa sám dobrovoľne prihlásil na front, do vojny proti nemeckým okupantom.

V roku 1987 sa v básni Môj otec takto vyrovnáva s jeho odchodom: „Môj otec bol mladý. A čas kamsi rozfúkal ten jeho smutný prach./ On nemá svoj náhrobok, pamäť sa nemá kde pokloniť v plači./ A tí, čo ho zabili, sami sú všetci už dlhý čas v nebesiach,/ tam vo výške krúži ich ničotný kŕdeľ a oblaky plaší.“

Žiletkovo ostro

Okudžavove autorské texty vyžarujú toľkú úprimnosť a pravdivosť, až zľudoveli. Napríklad Posledný trolejbus, Pieseň o modrom balóniku, Pesnička o Arbate, Rodina sa fotí pri Puškinovej soche a mnohé ďalšie. Najstaršie texty sú z roku 1957, posledné z roku autorovej smrti 1997. Celý výber je zoradený podľa chronologickej osi tak, ako ich Okudžava písal, spieval, no najmä citlivo vnútorne prežíval…

V jeho básnickom erbe sa zjednodušene povedané sprítomňujú tri základné tematické topografie. Prvá – zdanlivo bezstarostnej Moskvy (Arbat, Tverská, Puškinova socha, Ulica, ktorú milujem), druhá – topografia krutej vojny s prežitou skúsenosťou mladého vojaka, tretia – topografia autorovho ťažko skúšaného vnútorného sveta. Tá bilancujúco rezonuje najmä v básňach z konca jeho života (Pomaly plynie rieka hodín v nemocnici, Nepáči sa mi moja silueta, Viem, už som starý či Vymiera moja generácia…).

Všetky tri topografie sú celistvé a svojbytné, no navzájom sa aj prelínajú a obohacujú. V Okudžavovom prípade je jasné, že život pozná priam „žiletkovo“ ostro a presne. A nielenže pozná, ale aj pozoruje, hodnotí a najmä, stotožňuje sa s osudmi bezmocných vydedencov, ktorí nemajú žiadneho obhajcu ani nikoho, kto by im v tých neznesiteľných dostojevskovských besoch dal nejakú nádej. V básni Polnočný trolejbus píše: „Polnočný trolejbus, leť nočným mestom, leť,/ krúž po ňom, nech môžeš vziať/ tých, ktorých túto noc surovo zranil svet,/ tých, ktorých postihol pád.“ A na inom mieste sa v Pesničke o Arbate, naopak, vyznáva z čistého citu: „Arbat môj, Arbat môj, navždy mám ťa v osude./ Si môj smiech, si môj žiaľ, blaženosť aj hriech.“

Okudžava vie aj šľahnúť satirickým bičom, hoci mu nechýba ani zmysel pre vtip: „Anton Pavlovič Čechov raz trefne poznamenal,/ že múdry sa rád učí a hlupák učí rád./ Ach, koľko hlupákov už poznám podľa mena!/ Dávno mi za to mali na hruď pripnúť rad. “V básni Jedna mrkva zo spustnutej záhrady vidí hlad chlapcov od pechoty, ktorí čupia vo vojnovom rumovisku a snívajú o obyčajných veciach, až takmer detinsky: „A v tej chvíli cvikla prišla o krv,/ cibuľa sa zvliekla do trička,/ desať prstov ako desať svokrov/ a pred nimi jedna mrkvička…“

Schopnosť vidieť veci a situácie, aj tie tragickejšie, cez kľúčovú dierku smiechu, nás oslobodzuje a zbavuje glorioly vlastnej dôležitosti. Postaví nás pred zrkadlo a zrazu sa v ňom s úžasom vidíme nahí! Sme klauni, šašovia, tragikomici svojho bytia. So spočítanými stratami aj nálezmi. Túžime a pritom vieme, že nič nie je zadarmo. A už vôbec nie také dary, o akých Okudžava píše v básni Tri sestry: „K mojej posteli potichu stali si práve/ Viera, Nádej a Láska. Som ich dlžníkom.“

Jemná duša lyrika

Pri čítaní Okudžavu sú namieste aj úvahy o tom, koľkých chceli umlčať a koľkých aj umlčali. Lenže aký je údel slávika? Ak mu nevykrútia krk, ale ho iba zavrú do klietky, svoj trilkujúci hlások nestratí, iba zosmutnie… V básni Listoval v Puškinovi Stalin z roku 1979 sa Okudžava ukázal – koľkýkrát! – ako nebojácny kritik režimu. Bolo mu však jasné, že hoci ho mohol úplne zakázať či dokonca uväzniť, slobodného ducha mu vziať nemohol: „On môže spraviť, čo si zmyslí,/ Kolyma, guľka, väzenie…/ Len básnikov duch nezávislý/ si do područia nevezme.// V záhadách blúdil, až sa zdalo,/ že načisto ho preryjú…/ A po chodbách sa ozývalo:/ Zavolajte mi Beriju.“

Pozoruhodné je – a zrejme za to môže Okudžavova jemná duša lyrika – že aj v ťažkej vojnovej téme, keď nepredstaviteľné útrapy, strádanie a strach o život by mnohých vrhli do slučky depresií a bezvýchodiskovosti, on nestráca nadhľad: „Spite, bratia, všetko bude ako prv,/ v prírode sa opakujú deje:/ opäť budú slová, guľky, láska, krv…/ Zmieriť sa s tým – na to času nie je.“ Láska je predsa cit, ktorý vzdoruje aj ničote, a teda i vojne, a navzdory všetkému zostáva dravým prúdom ľudskej duše. Aj keď podľa autora môže zmeniť svoj idealistický status. V Prvom povojnovom tangu píše: „Erárnym plášťom doba prevolala slávu/ a z večnej lásky bola láska na splátky.“

Epos veľkého básnika a pesničkára sa završuje v textoch, v ktorých zaznievajú vážnejšie basové linky. Akoby cítil, že sa blíži koniec, srdce ho zrádza, sily opúšťajú, no uvedomuje si: „Nezhorel som – len stále doháram,“ alebo na inom mieste: „Skončila sa mladosť. Hlas sa zlomil./ Koniec žartov, je to naozaj.“

V galérii nesmrteľných

Okudžavove básnické spovede sa stali výzvou pre básnika Jána Štrassera, aby ich preložil, a urobil to brilantne. Podobne brniansky folkový pesničkár Jiří Vondrák, ktorý popri doslove Valerija Kupku napísal do knižky vynikajúcu spomienkovú esej na Okudžavu – pokladal priam za vec cti zorganizovať v bývalom Československu prvý koncert slávneho barda.

Jeho pokusy najprv stroskotávali na majstrovej podmienke, že nepríde, kým bude u nás čo i len jeden sovietsky vojak, neskôr na jeho infarktoch a chorobe. Nakoniec sa koncert 29. októbra 1995 v Brne predsa len uskutočnil a jeho jedinečný záznam na CD je súčasťou výberu Ešte jedna romanca.

Bulat Okudžava sa svojimi básňami a romancami prinajmenšom v Rusku zaradil do galérie nesmrteľných. Neumlčaný svedok doby, jej hriešneho spoločenského svedomia, pozdvihnutí i pádov, ale najmä opodstatnenej túžby človeka po pravde, slobode, šťastí a láske…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#jubileum #kniha týždňa #Bulat Okudžava
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk