Belgičanka Julie Birmant mala skvelý nápad: dnes, keď ľudia údajne nemajú na dlhé čítanie čas, stvárniť Picassovu mladosť vo forme komiksu. Picasso ako novodobý Superman? Prečo nie, možno sa starí akční hrdinovia čitateľom už prejedli a potrebujú nových. Picasso síce zomrel v roku 1973 ako 82-ročný a život tohto veľkého umelca je dosť dobre zdokumentovaný, ale Belgičanke Julie napadlo stvárniť jeho mladosť, keď ho ešte nik nepoznal ako Picassa, len ako mladého Španiela Pabla. A prečo sa na Pabla nepozrieť z pohľadu žien? To je ono, rozprávačkou sa stane krásna Fernande Olivier s mandľovými očami.
Nápad sa zapáčil nielen francúzskemu vydavateľstvu Dargaud, ktoré v roku 2012 knižku vydalo ako prvé. Dnes už sa predáva aj jej preklad do nemčiny, španielčiny či taliančiny.
Keď prehovorí múza Fernande
Francúzskym novinám Paris Match Belgičanka Julie prezradila, že najskôr napísala samotný príbeh a dala ho prečítať francúzskemu ilustrátorovi Clementovi Oubreriemu. Rodeného Parížana vraj príbeh aj obdobie – začiatok 20. storočia okamžite zaujali. Zrejme vtedy obom napadlo stvárniť Picassovu mladosť vo forme komiksu.
Julie Birmant na príbehu pracovala rok, pričom mala z čoho vychádzať. Preskúmala množstvo materiálov o živote Picassa. Samozrejme, vedela o jeho známosti s Fernandou Olivier, no netušila, že literárne nadaná múza napísala pamäte – tie boli totiž do roku 1988 skryté. Originálne pôsobí Juliino vyhlásenie, že nehľadala potomkov Fernandy ani Pabla, lebo nechcela parazitovať na ich spomienkach.
Ilustrátor Clement Oubrerie v tom istom dvojrozhovore pre Paris Match zasa so smiechom povedal, že nemienil kresbou konkurovať Pablovi Picassovi. Dôležitá preňho bola čitateľnosť a rozprávanie komiksu. Primárny bol príbeh. „Dá sa spraviť pekný komiks bez scenára, ale toto je iná vec. Tu som sa musel prispôsobiť téme. Zameral som sa na gestá, tie nie vždy v komiksoch nachádzame, a ak aj hej, tak len v akejsi mikrochirurgickej veľkosti. Ja som na to šiel inak. Pracoval som na komikse v pomerne veľkých formátoch A4 s využitím ceruzky či uhlíka. V časoch Pabla Picassa ešte neboli fotografie veľmi časté, a tak som pracoval najmä s portrétmi Fernandy, ktoré namaľovali umelci z Bateau-Lavoir (pozn. red. – domu na Montmartre, ktorý sa podobal lodi a kde mali ateliéry viacerí umelci).“
Na margo Fernandy ilustrátor Oubrerie podotýka: „Fernande bola veľmi mnohotvárna. V niektorých chvíľach sa človeku zdá, že je to jedna stará fúria. Je všetko, len nie šarmantná, všetko, len nie zvodná. Povedali by sme: sekera. A predsa sa k nej všetci umelci, nielen Picasso, vracali.“
Čo Oubrerieho kolegyňa, autorka scenára Julie lakonicky komentuje: „Veru, všetky ženy, ktoré nejako ovplyvnili históriu, patrili medzi krajšie…“
Vďaka komu sa stal Pablo Picassom
Julie a Clement sa rozhodli rozdeliť komiks Pablo do štyroch častí. Podľa Julie Birmant bol Picasso ako špongia a mal šancu stretnúť výnimočné osobnosti svojej doby, ktoré ho ovplyvnili. Prvý diel komiksu má podtitul Max Jacob, pretože práve tento literárny kritik a básnik kŕmil Picassa ako prvý – a to doslova. Poet totiž pracoval, aby mohol uživiť svojho priateľa ponoreného práve v modrom období, keď o jeho obrazy žiadny obchodník nemal záujem.
V druhom diele je určujúcou osobnosťou Apollinaire, Picassovo alter ego počas jeho ružového obdobia. Vtedy sú Pablo aj Picasso ešte neobľúbení, ale snívajú o sláve a získaní vytúženej ženy.
Treťou rozhodujúcou známosťou pre Picassa je Gertrude Steinová. „Maľujúc jej portrét položil Picaso základy moderného umenia. Objaví sa už v druhom zväzku komiksu spolu s Apollinairom. Keď Picasso úspešne namaľoval Gertrudin portrét, čaká ho v treťom zväzku stretnutie s jeho veľkým rivalom Henrim Matissom. Gertrude Steinová umelcom, ktorých občas prezývali Severný pól a Južný pól, predpovedá vášnivú rivalitu. Nuž a štvrtý zväzok nazvaný Picasso zobrazuje obdobie, ktoré prežíval Pablo na Montmartri. Objavenie kubizmu, neočakávaný Picassov triumf, keď sa stane hviezdou. Všetkými zväzkami sa prelína Picassov príbeh lásky k Fernande, ktorá predstavovala úsvit v maliarstve,“ objasňuje svoju koncepciu Julie Birmant.
Foto: Copyright© Dargaud 2012, By Birmant, Jul, Oubrerie
Pablo urobil Fernandu nesmrteľnou
Už na obálke prvého dielu Julie navodzuje atmosféru: pri svojom príchode do Paríža v roku 1900 poznali ľudia Picassa len ako Pabla. Vďaka Svetovej výstave metropola zažiarila, no mladý Španiel čoskoro zažil rozčarovanie. Za to, že nevidel svet čierne, ale modro, vďačí podivuhodnému básnikovi Maxovi Jacobovi a svojej múze Fernande Olivier. V komikse sa prepletajú dve línie, príbehy Pabla, ktorý prežíva prvé úspechy a ešte väčšie pochybnosti, sa striedajú s biografiou jeho najznámejšej múzy Fernande. Autori tak zručne vytvorili portrét prekvitajúcej epochy.
Na prvom obrázku série Fernandu síce ešte nevidno, Clement Oubrerie podľa Juliinho scenára začal obrázkom veľmi známej ulice na Montmartri plnej turistov. No už tu čítame Fernandine slová: „Je to už dávno, čo sa o mňa niekto zaujímal…“ Turisti na obrázku sú oblečení moderne, dej sa odohráva v súčasnosti: ako to? Nezomrela azda Fernande Olivier už v roku 1966? Isteže, no umelci majú právo na svoje videnie. Čítajme radšej ďalej, na ďalšom obrázku je bielovlasá starena, očividne Fernande, ktorá pokračuje: „Myslia si, že som už dávno mŕtva.“ Potom Fernande sedí na lavičke vedľa skupinky ruských turistov, ktorým v bubline v azbuke sprievodca hovorí: „I vot izvestnoje atelje Pikasso. A tu je slávny ateliér Picassa.“ Fernanda na lavičke si myslí: „Aj tak sa ma vždy chceli zbaviť. Mala som veľa mien: Amélie Lang, Madame Paul Percheron…“
Fernandine úvahy preruší opäť ruský turistický sprievodca: „Teraz navštívime dom Dalího.“ Fernande však spomína ďalej: „Ale vtedy ma celý svet poznal pod menom…“ V druhej bubline sa zjaví výkrik: „Fernande!“ A v ďalšej „Pablo!“ Ale nie, nikto nespoznal Fernandu. To len matka pri aute Citroën Picasso (!) kričí na svoje deti: „Ponáhľajte sa, ocko nechce zasa skončiť vo víkendovej zápche.“ Ani to neprinúti Fernandu prestať spomínať a rozprávať: „Okolo roku 1900 bol život na Montmartri plný násilia a šialenstva. V tejto špinavej chudobnej štvrti, kde banda otrhaných prisťahovalcov vymyslela moderné umenie, ma Picasso miloval a maľoval.“ V ďalšom okienku komiksu je už Fernande na schodoch pred kostolom Sacre Coeur a v ďalšom sa vznáša nad schodmi a kričí: „Urobil ma nesmrteľnou.“
Kto maľuje suflé
Nielen Pablov, ale aj Fernandin život bol námetom na román. Čitateľ zábavného komiksu Pablo sa kráľovsky baví a miestami si hovorí: tá Julie má ale fantáziu, keď dokázala vymyslieť toto – napríklad, že Fernande vyrastala u nepríjemnej tety, ktorá ju vôbec nemala rada, a keď ju v sedemnástich znásilnil akýsi chlapík, teta ju nielenže nepoľutovala, ale ešte ju aj donútila za toho hnusáka sa vydať – aby sa jej zbavila. Alebo že nenávidený manžel krásnej Fernande schovával topánky, len aby mu neušla za niekým iným… alebo že žiarlivý a majetnícky bol aj sám Picasso a po jedinej spoločnej noci už Fernande nechcel dovoliť sedieť ako model pre iných umelcov, lebo Picassova žena predsa nemusí pracovať a je len jeho!
Foto: SHUTTERSTOCK
Lenže keď si človek vyburcovaný neuveriteľnými príhodami nájde skutočnú Fernandinu biografiu, zistí, že Belgičanke Julie stačilo len vytvoriť dialógy k reálnym zážitkom. Picassova múza sa narodila ako Amélie Lang v roku 1881 v chudobnej parížskej štvrti ako nemanželské dieťa a naozaj vyrastala u nemilujúcej tety (v komikse Fernande píše: bývali sme oproti fabrike, v škaredom malom byte, kde aj slnečné lúče boli sivé), pričom vlastnú matku videla dva- alebo trikrát v živote. Fernande neskôr naozaj od manžela ušla a sama si dala pseudonym Fernande Olivier – aby ju žiarlivec nevypátral. Narazila na sochára Laurenta Debienna, ktorý jej ponúkol, aby mu sedela ako model pre jeho sochy… neskôr pózovala pre mnohých iných umelcov a potom sa zoznámila s ešte neznámym a neúspešným Picassom.
Fernande už bola poučená životom, a keď pochopila, že Picasso ju chce obmedzovať, pomyslela si: len si na mňa čakaj, až budeš čierny. Na rozdiel od iných chudobných dievčat nemala pri pózovaní maliarom ilúzie, že sa vydá za bohatého umelca. „Čím bohatší maliar, tým pochabejší. Tento je napríklad posiaty bradavicami, ale platí dvojnásobok.“ Ostatné dievčatá sa na Fernande sťažujú, že sa považuje za kráľovnú zo Sáby a ostatným vždy skazí náladu.
Komiks opisuje úžasné príhody z bohémskeho života umelcov – napríklad ako Picasso prepadne čaru básní Maxa Jacoba a akási jeho milenka mu vyčíta, že keď sa bude kamarátiť s takými hlupákmi, ako je Max a používať jeho slová typu „hnus“ či „maškaráda“, nikdy sa dobre po francúzsky nenaučí. Picasso však má čoskoro oči už len pre Fernandu a tá napriek jeho obrazom, z ktorých na ňu sálala úzkosť, nakoniec podľahla jeho čaru. A viac už prezradí komiks – aj o tom, ako vyzerali sobotňajšie salóny Gertrudy a Lea Steinovcov alebo ako Picasso jedol prvýkrát u Gertrudy suflé a povedal si, že ho treba namaľovať. A Gertruda na to: Maľovať suflé? To môže len majster z provinčného Aix!
Nuž, kto má rád Picassa, bohémov a satiru, tomu Pablo určite ulahodí.
