Holka ženám rozumie

Peter Holka je úspešný prozaik, ktorý napísal veľa kníh o láske. V jeho knižkách má tento cit rôzne podoby – od nežnej lásky k rodičom, k starým rodičom, k deťom, po vášnivú lásku, ktorá rozpaľuje ľudí v mladosti i v zrelom veku. V jeho poslednej próze Pokušenie sa však zaľúbia ľudia z rôznych vekových kategórií. Za túto knihu dostal Peter Holka cenu literárnej kritiky Zlaté pero. Na rozlúčku s májom sme sa s ním porozprávali práve o láske.

05.06.2014 09:00
spisovatel Peter Holka Foto:
"Zvyknem hovoriť, že píšem o svojej životnej skúsenosti," hovorí spisovateľ Petr Holka.
debata

Vaša knižka Pokušenie je o starnúcom mužovi, ktorý stretne mladú ženu – až mladučkú – a zamilujú sa do seba. Milujú ženy inak ako muži, alebo znamená láska vždy to isté?

Vždy to isté? V ľudských vzťahoch ani v prírode nie je, našťastie, nikdy nič rovnaké. Ani láska, inak by bola na svete hrozná nuda. Keby bola rovnaká, stačilo by napísať jeden jediný román o láske, o vzťahu ženy a muža a bolo by vymaľované. Ale o čom by potom písali ďalšie generácie spisovateliek a spisovateľov? A najmä, čím by ľudia žili, za čím by sa pechorili, čím by sa tešili a trápili? Prípadne by postačila jedna príručka a podľa nej by sme sa správali a všetko by dokonale fungovalo, bolo by to niečo ako manuál na automatickú práčku alebo umývačku riadu. Rovnaké, alebo podobné, môžu byť stavy zamilovanosti, čiže – dočasné či prechodné pomätenie zmyslov, strata posledných kvapiek rozumu, súdnosti a orientácie v čase i priestore, prudké hnačky, nechutenstvo, nespavosť, bezdôvodné usmievanie sa, tupé hľadenie nikam a tak ďalej a tak podobne. Veď to všetci poznáme.

Keď o veľkej láske píšete, musíte sa dostať do mentality ženy? Viete sa cítiť ako v tele ženy?

Hádam to až také ťažké nie je, veď napríklad Lev Nikolajevič Tolstoj sa dokázal prevteliť aj do koňa a napísať úplne hodnoverného Cholstomera, dokonca je to rozprávanie koňa v prvej osobe. No a muž i žena, napriek očividným rozdielom, patria k rovnakému živočíšnemu druhu, takže je to prirodzené. Priznávam, že v tele ženy sa cítim veľmi dobre, ba čím som starší, tým viac si to užívam, a najradšej by som v ňom prebýval ustavične. Ženy sa mi páčili odmalička, vždy som ich obdivoval, mal som a mám ich rád. Tým nechcem, pravdaže, povedať, že byť ženou je úžasné. To môže povedať iba žena, prípadne ženy. Hoci občas to až také úžasné celkom isto nie je – napríklad pri pôrode.

Poznáte ženy dobre?

Nie, nepoznám. Ako by som mohol poznať oceán so všetkými jeho hlbinami, s teplými a studenými prúdmi? To však neznamená, že ho nemôžem skúmať, no najmä obdivovať a ľúbiť. Ako hovorí stará orientálna múdrosť, ženy netúžia po tom, aby sme im rozumeli, ale aby sme ich milovali. Našťastie, sú dosť – alebo aj veľmi – rozdielne, sú to jedinečné osobnosti s jedinečným charakterom, záľubami, vlastnosťami, pôvabmi. Je čo obdivovať a ľúbiť. Keď mi vyšiel román Prekliatie, v ktorom je časť textu vyrozprávaná v prvej osobe ženského rodu, viaceré čitateľky mi povedali, že je to veľmi hodnoverné a pýtali sa, ako sa mi podarilo prevteliť sa do mladučkej Katarínky Wolfgangovej. Tak, že som ju veľmi ľúbil, odpovedal som a bolo mi skutočne ľúto, aký trpký údel a tragický osud som jej pripravil…

Na čo ste prišli ako autor – je krutosť v láske ospravedlniteľná?

Láska býva aj slepá, hluchá, zavrhujúca a krutá, teda zraňujúca, ba i zničujúca. Niekedy sa odrazu stratí, vyparí, rozplynie, akoby ani nikdy nejestvovala, a čo je horšie, občas sa premení na úplne opačnú emóciu, na niečo veľmi podobné nenávisti. A potom nasleduje veľa zlého, nechutného i odporného, ubližujeme si ako nepriatelia na život a na smrť, život obraciame na peklo alebo aspoň na predpeklie. Vlastné krutosti nevidíme, prehliadame a nahovárame si, že je to predsa v mene lásky, ale naše úbohosti sa ani nedajú ospravedlniť, ani sa nikam nestrácajú, nemôžeme ich odložiť ako batoh do staničnej úschovne: Prirastajú na nás ako hrb, takže ich ustavične vláčime so sebou. Ich ťarchy sa nezbavíme nikdy!

Dnes sa často manželia rozvádzajú, ale nehovorí sa v tej súvislosti o nedostatku lásky. Prečo sa teda rozpadajú vzťahy?

Prečo sa manželia rozvádzajú, to ja naozaj neviem, možno by o tom mohli niečo povedať rozvodoví sudcovia alebo psychológovia z manželských poradní. Mohol by som porozprávať iba o tom, prečo som sa rozviedol ja, ale to nie je pre verejnosť zaujímavé. Nie som, chvalabohu, celebrita ani politik, takže svoje súkromie si môžem ako-tak chrániť a vlastne si nemyslím, že to naozaj niekoho zaujíma. Domnievam sa, že manželia sa zväčša rozvádzajú pre opakovanú neveru, pre pracovnú vyťaženosť, pre alkoholizmus jedného z partnerov, pre domáce násilie, hlboké neporozumenie, nesúlad a následný partnerský rozvrat. Pravdupovediac je strašne ťažké žiť s jedným partnerom celý život a neliezť si na nervy, nerobiť si ustavičné prieky a komunikáciu nepremeniť iba na hádky. Nazdávam sa, že je morálnejšie rozísť sa, ako žiť v pekle nenávisti, podvodov, pretvárky.

Čo vlastne dnes ľudia hľadajú vo vzťahoch? Čo hľadajú vaše postavy?

Neviem, čo hľadajú vo vzťahoch iní ľudia, no moje literárne postavy hľadajú lásku so všetkým, čo s ňou súvisí. Hľadajú porozumenie, naplnenie, nehu, erotiku a sex, vzájomnú podporu, súlad, harmóniu… Teda aspoň si to myslím či namýšľam. Možno iní, či iné, hľadajú peniaze, majetky a pohodlný život. No celkom isto nie moje literárne postavy, ja som v tomto úplne nemoderný, úplne konzervatívny, láska je pre mňa jedna z dominantných životných hodnôt. Ani si neviem predstaviť človeka, ktorý by nechcel, aby ho niekto druhý, teda vyvolený partner či partnerka, ľúbil, miloval a zbožňoval. Veď to je úžasné, byť milovaný a rovnako úžasné je milovať. Optimálne je, keď sa to stretne, keď človek miluje a zároveň je milovaný. Ideálne, keď tou istou osobou.

Je dôležitejšie zachovanie rodiny ako takej než osobná sloboda jednotlivca v nej? Žili by ste napríklad vy – pokiaľ ide o nadväzovanie vzťahov – inak, keby ste začínali znova?

Našťastie, nie je možné začať život odznova ani nanovo nadväzovať staré vzťahy, prípadne ich revidovať. Ani po tom netúžim. Usilujem sa žiť prítomnosťou, na minulosť veľmi nemyslím a myslieť na budúcnosť už nemá – v mojom veku – zmysel. Rodina sú putá i okovy, niekto ich nosí najradšej zo všetkého, iný menej rád, ďalší sa ich rýchlo alebo časom zbaví, no – navlečieme si ich zväčša úplne dobrovoľne. Vtip hovorí, že kto je dnu, túži von, a kto je vonku, túži dovnútra… Betónovanie rodiny, ako jedinečného zväzku muža a ženy atď., ešte aj do našej ústavy, je veľmi úsmevné i trpké zároveň. Čoho sa to vlastne tak veľmi bojíme? Som presvedčený, že v populácii bude vždy dosť chlapov, čo milujú ženy a dosť žien, čo milujú chlapov. No a sloboda jednotlivca? To je trasovisko, kam sa mi nechce veľmi vybrať, aby som sa náhodou neprepadol do nejakého močiara fráz, lebo slobodný môže byť človek aj v tom najtuhšom väzení! Aspoň nás o tom presviedča Jack London, a to je – či bol – rešpektovaný klasik.

Sú ešte aj dnes niekomu na niečo také verše, ako písal o láske Ovídius? Napríklad také Lieky proti láske?

Občas by sa zišli nejaké tabletky, povedzme modré alebo žlté, čo by lásku zaháňali a bezbolestne ju rozpustili ako krátky ranný sen. Celkom iste by sa zišli aj červené, čo by ju rozpútali, rozplamenili aj rozvášnili, až by človeka načisto pohltila. Modrá je farba duchovnosti, hĺbavosti, prezieravosti i chladu, pri rozchodoch by sme sa v nej mali často kúpať, zato červená je farbou vášne, citu, energie, života i lásky, ale aj mučeníctva, hnevu, krutosti a utrpenia. Vlastne modrá je aj viagra – asi by mala byť skôr červená… Tabletky na niekoho účinkujú, na iného nie. Rovnako je to s veršami, poviedkami i románmi. No životom sa musíme dajako presmiať i preplakať aj bez tabletiek, nech majú akúkoľvek farbu a formu, veď aj prehry, bolesť a utrpenie sú súčasťou plnohodnotného života. Ako by sme hovorili o šťastí, keby sme nepoznali nešťastie?

Akú knihu o láske máte rád? Ktorého autora? Niekde ste povedali, že Balzaca – to je trvalé?

Nie, Balzaca celkom isto nie, iba som jeho Stratené ilúzie použil v úvode môjho románu Pokušenie. Pravdupovediac, mám dosť veľké problémy čítať ho, lebo ma aj dosť nudí. Hlboko a úprimne obdivujem napríklad novelu Rudolfa Jašíka Čas medených tvárí, román Aleja Carpentiera Stratené kroky, vlani som ho prečítal tri razy po sebe, alebo román Gabriela Garcíu Márqueza Láska v čase cholery.

Žiadnu autorku nemenujete?

Ale áno! Naposledy ma doslova ohromil úžasný román Spomienky na lásku, ktorý napísala Aminatta Fornová. Všetkým ho odporúčam do pozornosti, a nielen preto, že som ho redigoval. Priam geniálny je Kaspický dážď od Giny Nahai, viaceré diela Isabel Allendeovej ako napríklad Eva Luna, Láska a tieň či pre mňa nezabudnuteľná Paula. Keby som Nobelove ceny za literatúru udeľoval ja, tak by som zabudol na všetko to odporné politikárčenie, čo ovláda aj túto cenu, a udelil by som ju úžasnej Isabel Allendeovej. A ďalší rok Gine Nahai. A Indke Arundati Royovej. Adeptiek je veľa.

Písali ste niekedy zaľúbené listy? Dostávali ste ich? Máte ich prípadne odložené?

Dostával a, žiaľ, aj písal. Našťastie ich odložené nemám a dúfam, že po nich nezostal ani popol, ani náhodou ich netúžim znova čítať… Zaľúbené listy majú význam iba pre jednu jedinú osobu, ktorej sú adresované, a ešte k tomu v konkrétnom čase či okamihu. Nijaké iné oči by ich nemali ani len uzrieť!

Čerpali ste často inšpiráciu k písaniu o láske zo skutočného života?

Zvyknem hovoriť, že píšem o svojej životnej skúsenosti, inú nemám a ani nemôžem mať, a vydávam o nej štylizované správy. No vzápätí dodávam, že životná skúsenosť nie je iba môj život, ten je iba jednou vrstvou skúsenosti, jednou kožou, ďalšími sú vypočuté, videné, prečítané, vymyslené, vysnívané, vyfantazírované a tak ďalej a tak podobne. Všetky moje postavy som ja, dobré i zlé, mužské, ženské i detské. Veď ani rieka nemá iba hladinu, ale aj spodné prúdy, víry, výmole ba i bahnisté dno. Neobsahuje iba vodu, ale aj množstvo želaných, neželaných i jedovatých prísad, živočíchov, rastlín, odpadu.

Sú tam aj múzy?

Múzy som mal a mám. Jedna z nich, nevidel som ju tuším od mojich sedemnástich alebo osemnástich rokov, sa mi prednedávnom ozvala cez Facebook z Ameriky, kde dlhé roky žije v New Jersey, vraj či som to ja. Odvtedy si s Evou trocha píšeme a rozprávame o svojich životoch. Poslala mi aj svoje fotografie. Je na nich pôvabná a elegantná, no úplne cudzia žena, hoci keď som bol chlapec i mládenec, bol som do nej po uši zaľúbený. Neviem, či je to viac smutné alebo dojemné. Možno je to téma na knihu…

Čím môže muž upútať ženu? Ako sa to darilo vám? Pomáhalo vám aj to, že píšete? Zaberá to, že ste spisovateľ, alebo sa spoliehate na svoj šarm?

To je asi otázka skôr pre ženy, zrejme by vedeli povedať, čím ich muži upútali. Ja mám mužov rád iba ako kamarátov, mám rád tých, s ktorými sa nenudím, s ktorými sa veľa nasmejem, s ktorými môžem sedieť aj pri poháriku a zároveň obdivovať ich šarm, esprit, životnú múdrosť, toleranciu, rozhľadenosť atď., atď. A čo zaberá na ženy? Niektorý muž asi upúta ženu veľmi drahým autom a tučným bankovým kontom, iný možno aj tým, že hrá hokej, futbal, v divadle alebo píše knihy. Závisí od ženy a jej zamerania. Ja sa spolieham najmä na svoj šarm a vtip, veď o tom, že píšem, vie málokto, vlastne máloktorá.

Knižku vám krstili Kristína Svarinská a Mária Kráľovičová – vy ste si ich vybrali? Páčia sa vám?

Áno, vybral som si ich, aj sa mi páčia, sú to predsa pekné a veľmi príťažlivé baby. A Marínu mám aj rád, vážim si ju a obdivujem jej herecký kumšt i ženský šarm, čo ju sprevádza celým životom. Kedysi pradávno ma šokovala, keď mi spontánne navrhla tykanie. Marína mi krstila už tuším dve alebo tri knihy. A bol by som rád, keby mi pokrstila aj ďalšiu. Kto si knižku prečítal, isto pochopil symboliku, prečo tam boli práve Marína a Kristína.

Otvorene ste opísali dušu muža, ktorého srdce by ešte milovalo, ale telo už nevládze, choroby striehnu – ako ste písali tieto pasáže? Aj ako varovanie pre seba, alebo s pocitom – mne sa to nemôže stať?

Pri písaní spomínaných pasáží som sa najmä veľmi dobre zabával. Dúfam, že aj čitatelia či skôr čitateľky, lebo ženy sú čitateľky, chlapi sú skôr nečitatelia, prípadne čitatelia odbornej literatúry, a tú ja nepíšem. S Pokušením som absolvoval desiatky besied a čítačiek a videl i počul som, ako reagovalo publikum. To, čo malo vyznieť smiešne, komicky či tragikomicky, tak aj vyznelo, ba neraz ma prerušili výbuchy smiechu. Veľmi ma to tešilo, lebo rozosmiať čitateľa je oveľa ťažšie, ako ho rozplakať. Pre seba ani pre nikoho iného nijaké varovania nepíšem, to ani náhodou nie. Nechcem nikoho poúčať, tobôž vystríhať pred nerozumným správaním. Nie, nie a znova nie! Veď aj pochabosť a bláznovstvo patria k životu. Zároveň viem, že sa mi môže stať či prihodiť čokoľvek. Žiaľ, aj to, čo si momentálne nedokážem ani len predstaviť. Ale poznám príslovie: Odriekaného chleba najväčší krajec…

Všimli ste si, či láska na Slovensku má nejaké špecifiká? Je to zvláštna a svojbytná kultúra, ktorá má nejaké zákonitosti, alebo je to vždy niečo iné, divoké?

Neviem, no nazdávam sa, že na Slovensku milujeme úplne rovnako ako v okolitých i vzdialenejších krajinách. Ak to môžem posúdiť podľa literatúry, tak hádam úplne rovnako ako kdekoľvek na svete. A keďže sa hovorí, že láska ide cez žalúdok, naše ženy a dievčatá nenamotávajú chlapov na suši alebo na langusty, chobotnice a boršč, ale na bryndzové halušky so žinčicou, prípadne na haruľu. Inak je všeobecne známe, že roly muža a ženy sa občas zamieňajú, takže na varenie namotávam ženy aj ja. Vlastne aj mužov, no iba na konzumáciu mojej váry.

Vo vašej knižke pôsobí ako afrodiziakum literatúra. Konkrétne už spomenutá próza vášho obľúbenca Rudolfa Jašíka Čas medených tvárí. O tej novele hovoríte ozaj s vášňou. Prečo milujete Jašíka a – môže literatúra zažať plameň lásky?

Áno, myslím si, že aj literatúra môže, ako hovoríte, zažať plameň lásky, poézia, dokonca i próza alebo dráma rovnako ako bárs ľahká atletika, turistika alebo heraldika. Dokonca možno aj literárna veda. Rudolf Jašík je môj milovaný autor z viacerých dôvodov. V prvom rade preto, že keď som si kedysi v minulom storočí prečítal jeho zbierku piatich noviel Černe a biele kruhy, čo vyšla až po Jašíkovej smrti, zostal som takmer omráčený. Geniálna kniha. Je v nej aj spomínaná novela, ktorú považujem za jeden z najúžasnejších ľúbostných literárnych textov, aké som kedy čítal. Na dôvažok je celá próza prestúpená hlbokým ľudským porozumením a je napísaná nádherným jazykom. Ach, pre mňa priam nedostižná méta!

Vy ste mali prvé úspechy ako mladý autor na súťaži Jašíkove Kysuce. Chodíte tam ešte?

Keď som začínal písať, posielal som poviedky do dvoch súťaží – Jašíkových Kysúc, čo bola najvýznamnejšia platforma pre mladých prozaikov, a do Wolkrovej Polianky, čo bol priestor pre básnikov i prozaikov, neskôr iba pre básnikov. No a stal som sa jedným z prvých laureátov Jašíkových Kysúc, čo bol pre mňa veľmi silný impulz. Tam, na Kysuciach, som sa v rámci tohto podujatia mal možnosť ako zelenáč stretávať aj s renomovanými prozaikmi ako Vladimír Mináč, Alfonz Bednár, Ladislav Ballek, Peter Jaroš a mnohými ďalšími. Nechcem, aby to vyznelo nejako sentimentálne alebo pochlebovačne, ale z týchto stretnutí som zakaždým dosť dlho žil. Preto aj chodím na Jašíkove Kysuce dodnes. Hovorím si, že čo som dostal do daru, musím dajako aj splatiť.

Peter Holka

Spisovateľ sa narodil 22. augusta 1950 v Považskej Bystrici. Vyrastal v Púchove, neskôr v Čadci. Maturoval na strojníckej priemyslovke, vyštudoval politológiu. Pracoval ako novinár (aj v Pravde), v rokoch 1996 až 1999 bol šéfredaktorom Literárneho týždenníka. Z tvorby: Ústie riečok, Prekážkar v džínsach, Normálny cvok, V košeli zo žihľavy (kniha rozhovorov s V. Mináčom), Škára do trinástej komnaty, Neha, Sen o sne, Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice, Smrť, na ktorú sa čakalo, Výhľad zo zvonice, Prekliatie, Biele noci, čierne dni, Modrý anjel, Môj život s Demi Moore, Pokušenie.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #Francúzsky spisovateľ #Peter Holka #Pokušenie